V dnešnom Božom slove je reč o manželstve, nuž v úvode sa ponorme do eseje jedného nášho študenta. Pred časom som mu zadal úlohu, aby mi napísal esej o svojom manželstve, otcovstve a o svojej rodine. A on to zvládol takto.
Bol jasný, slnečný, jesenný deň. Práve som kopal jamu na prípojku kanalizácie v našom novom dome. Bol som po pás „v zemi“. V mysli som si predstavoval, ako asi bude vyzerať náš nový, spoločný život. S manželkou sme sa spoznali na záchranke, kde sme spolu už takmer rok pracovali v jednej sanitke. Prežili sme spolu pekné, ale aj vypäté situácie, kde sme pre záchranu života pacienta mohli spoľahnúť len jeden na druhého. Pri výkope som si všimol nado mnou tieň. Moja manželka Viki sa práve vrátila z nákupu. Chystali sme sa večer trochu posedieť s mojimi rodičmi, ktorí si ju od začiatku veľmi obľúbili. Často sa stretávame, spomíname na pekné chvíle života a plánujeme budúcnosť.
„Zlató?“, stála Viki vedľa výkopu a pozerala na mňa svojimi veľkými očami. V jej pohľade som cítil neistotu. Na chvíľu som zaváhal. Pomyslel som si: „Zase niekde šuchla auto“. Začal som kalkulovať: „Viki je v poriadku, nevolala mi z miesta nehody, tak to hádam nebude také vážne“. „Áno bogárik?“, odvetil som dúfajúc, že to nie je až také zlé. „Budeme mať bábätko!“, povedala mi s chvejúcim sa hlasom. „No super…“, povedal som s úsmevom. Pustil som čakan z ruky, vyliezol z jamy a objal ju. V tej chvíli som mal pocit, že som najšťastnejším človekom na svete. V ten deň som už nepracoval. Ponáhľali sme sa oznámiť túto novinu našim najbližším. Do večera sme už len plánovali a predstavovali si našu budúcnosť.
Ako sa z chlapca stal muž
Prišlo osem mesiacov vyšetrení, plánovania, nakupovania, tvrdej práce. Na dokončenie nášho spoločného bývania sme zrazu mali o dva roky menej času, ako sme predpokladali. Vikine bruško rástlo a s ním rástla aj naša túžba po spoločnom živote už nie ako pár, ale ako kompletná rodina. „Už nech je tu, s nami…“, zaznelo počas tohto obdobia niekoľko krát s našich úst.
Prišiel deň D. Viki mi volala okolo ôsmej ráno do práce, že začala mať bolesti, tak sa odviezla taxíkom do nemocnice. „Práve mi pichajú Oxitocin“, povedala s obavami. Oxitocin je liek na vyvolanie kontrakcií. Z praxe vieme, že po jeho podaní zvykne mať pôrod rýchly priebeh. Zavolal som kolegovi – priateľovi: „Áno?“, ozval sa kolega rozospatým hlasom. „Viki rodí!“, odvetil som bez pozdravu. „Do pol hodiny som tam“, nezaváhal. Dodnes som mu za to zaviazaný. Myslím si, že príchod dieťaťa na svet je udalosť, pri ktorej by mal byť každý otec. Mal by byť oporou pre svoju manželku. Vyše dvadsať hodín sme spolu strávili chodením po chodbe pôrodnice, vyšetreniami, prípravou na samotný pôrod. Boli sme plní očakávaní a predstáv, ako to dopadne. Samotný pôrod bol veľmi ťažký. Pred koncom to už vyzeralo, že to nedopadne dobre. Viki bola vyčerpaná, srdcové ozvy bábätka sa začali znižovať. Doktori a sestričky kričali: „Tlačte, tlačte“! Ten pocit bezmocnosti si nevie predstaviť nikto, kto to nezažil. Stál som pri Viki, držal som ju za ruku a pošepkal do ucha: „Láska, nie je to dobré. Musíš ešte potlačiť“. Videl som, že do toho dala posledný zvyšok svojej energie a porodila nám nášho Jakubka. Bola natoľko vyčerpaná, že okamžite omdlela.
Jakubka vzali sestričky do vedľajšej miestnosti, kde robili všetky potrebné úkony, ktoré s novorodencom po pôrode robia. Doktor, ktorý viedol pôrod, mi povedal: „Julo, kľudne sa na neho choďte pozrieť. Otcovia tam síce nesmú, ale vy ste kolega.“ Odobral som sa teda do vedľajšej miestnosti, kde som počul prvý Jakubkov plač. „Bude v poriadku?“, opýtal som sa sestričiek so stiahnutým hrdlom. „Bude!“, odvetila jedna zo sestričiek s úsmevom. Rozplakal som sa. Ponáhľal som sa povedať to Viki. Cestou, ako som míňal doktora, som sa zmohol na jediné slovo: „Ďakujem!“
Uplynulé chvíle nás spojili ešte viac. Aj keď si muž ženu váži, takáto udalosť jeho úctu voči nej ešte znásobí. Otcovstvo nie je len starostlivosť o dieťa. Je to aj starostlivosť o jeho matku.
Otec ako zrkadlo
„Dieťa netreba veľmi vychovávať. Stačí pekne žiť a ono sa pridá…“
Uplynuli už dva roky. Jakub rastie, učí sa nové veci, kopíruje svojich rodičov. A to doslova. Či už ide o pohyby, postoje, správanie, dieťa je dokonalým obrazom svojich rodičov. Kedysi, keď som bol mladší, rozhodoval som sa podľa svojej aktuálnej nálady, pocitov. Mojimi rodičmi som bol vedený k tomu, aby som sa samostatne rozhodoval, čo je v danej chvíli najlepšie. Vždy som k riešeniu „krízových situácii“ pristupoval s myšlienkou, čo by na to povedali moji rodičia. „Nesklamem ich svojím rozhodnutím? Budú môcť byť na mňa hrdí?“ Počas posledných dní som premýšľal, čo do tejto eseje napíšem. Hodnotil som svoj doterajší život, úlohu mňa ako otca. Uvedomil som si, že odkedy som otcom, rozhodujem sa iným kľúčom. Moje rozhodnutia sa riadia heslom: „Čo by som chcel, aby v danej situácii urobil môj syn?“
Myslím si, že otcovstvo so sebou prináša zodpovednosť. Zodpovednosť za konanie svojho dieťaťa. Určite tu platí rovnica: „Koľko dáš, toľko dostaneš“. Dáš svojmu dieťaťu dobro? Bude okolo seba rozdávať dobro. Koľko lásky dá rodič dieťaťu, toľko lásky dá dieťa zase tomu svojmu. Otcovstvo vnímam ako „nástroj na zlepšenie“. Všetci robíme chyby. Chcem, aby bol môj syn lepším človekom, ako som ja? Musím mu ukázať ako na to. Musím neustále prehodnocovať svoje postoje, svoje činy. Chcem, aby môj syn raz povedal: „Otec, som na teba hrdý.“ Julián FZ KU
Juliánovi som zadal ešte jednu úlohu. Povedal som mu: „Prosím, či už pôjdete do práce alebo z práce, zájdite do Dómu sv. Alžbety. Veď v Košiciach pracujete. Zájdite tam a zotrvajte tam v tichu jednu hodinu.“ A on tú úlohu splnil. Neskôr mi napísal, že to bola jedna z najkrajších chvíľ v jeho živote, ticho a modlitba v košickom Dóme. „Modlil som sa tam za moju Viki, za nášho Jakubka, za seba a za všetkých ľudí,“ napísal.
Nuž to je príbeh, ktorý napísal sám život. Keď v dnešnom úryvku z evanjelia podľa Marka sledujeme špekulácie farizejov nad tým, či smie alebo nesmie muž prepustiť svoju manželku, Ježiš nedáva na ľudské rečičiky, na to, čo povedal ten či onen, nato, čo si myslí ten či onen. Ježiš mieri k počiatku ľudskej existencie, keď hovorí: „Boh stvoril človeka od počiatku stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ Čo si môžeme z tohto všetkého pre svoje srdce vybrať?
- Manželstvo je ako Eucharistia.
Keď kňaz vo svätej omši vysloví slová premenia, vtedy sa mocou Ducha Svätého, transubstanciáciou – prepodstatnením, z chleba a vína stáva Telo a Krv Kristova. Vlastnosti hostie a vína síce zostávajú, no je tu už iná podstata. Tak je to aj s manželstvom. Keď si muž a žena pred Bohom a cirkevnou obcou vedome a dobrovoľne vymenia svoj súhlas, vtedy nastáva transubstanciácia ich sŕdc a životov. Dve ja, moje a tvoje, sa v tej chvíli zmenia na naše „MY“, na naše „MY“ navždy. A tak už nie sú dvaja, ale jedno srdce, jedno telo, jedna duša a jedna myseľ. Je tu naše spoločné „MY“ – navždy, aby sme už nikdy neboli sami. Naše spoločné „MY“ ako spojené dva potôčiky v jednu rieku. A skúste tie vody od seba oddeliť…
- Manželstvo znamená – chcem s Tebou zostarnúť a prísť raz spolu do neba.
Keď si muž so ženou pred Bohom a cirkevnou obcou vymieňajú svoje áno, vtedy slová: „…beriem si teba za manželku (za manžela) a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem verným manželom (vernou manželkou) a že ťa nikdy neopustím, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe, a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života….“, vtedy tieto slová znamenajú: „Drahá (drahý), ubezpečujem ťa, že od tejto chvíli si pre mňa najbližším a najdôležitejším človekom na tejto zemi. Ubezpečujem ťa, že aj keby som stretol „X“ krásnych žien („X“ krásnych mužov), ty si moja najkrajšia (ty si môj najkrajší). Ubezpečujem ťa, že ťa po Pánu Bohu najviac milujem a od tejto chvíle preberám za teba zodpovednosť, túžim ťa milovať, túžim s tebou splodiť a vychovať naše deti, túžim s tebou zostarnúť a raz túžim s tebou prísť do neba!“
- Manželstvo je darom a tajomstvom, je aj krížom, a preto je aj sviatosťou
Manželstvo je priveľkým darom a pochopiť jeho tajomstvo, je úlohou nášho života. Manželstvo je však aj krížom, lebo sme ranení prvým hriechom. Ľudská láska pre samotné manželstvo nestačí, ona je totiž prchavá a aby obstála, potrebuje sa živiť Božou láskou. Preto Ježiš ustanovil manželstvo ako sviatosť. Keď si dvaja pokrstení, muž a žena, vymieňajú svoj súhlas, v tej chvíli si vysluhujú sviatosť. Z tejto sviatosti budú čerpať silu v šťastí aj v nešťastí, v zdraví aj v chorobe. A keď sa budú živiť Božím slovom, keď sa budú živiť Eucharistiou, keď si svoje srdcia očistia vo sviatosti zmierenia, keď si dokážu odpustiť a keď budú mať na seba čas, vtedy to s pomocou Božou zvládnu. Kristova krv vyliata na kríži ich totiž bude prenesmierne posilňovať.
Sviatostné manželstvo je priveľký darom pre človeka a pre tento svet. Chápeme to? Chápeme, že sviatostné manželstvo, tak ako aj Cirkev je darom, aby človek nebol sám? Je darom aj pre deti, ktoré vzídu z tohto manželstva. Deti, tieto Božie deti, nevyhnutne potrebujú sviatostné manželstvo svojich rodičov. Deti potrebujú byť milované, potrebujú stabilitu manželstva, stabilitu rodiny, nesmierne potrebujú lásku svojich rodičov a Božiu lásku. Jedine toto je predpoklad, že raz budú šťastné a že šťastní budú aj ich rodičia, tak ako Jakubovi rodičia z nášho príbehu.
Nech je zato oslávený Pán! Amen.
Jozef Žvanda
Foto: Jozef Žvanda