Skip to content Skip to footer

Zjavenie Pána – naša duchovná púť

Tajomní Mudrci od Východu na svojej púti dospeli k momentu, ktorý nám opisuje evanjelista Matúš: „Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu” (Mt 2,11). Tým sa fyzické putovanie týchto mužov zavŕšilo. Ale v tejto chvíli pre nich začína iné, nové putovanie, duchovná púť, čo mení celý ich život. Lebo oni si tohto novorodeného Kráľa predstavovali celkom inak. Veď preto sa aj zastavili v Jeruzaleme, aby sa od miestneho kráľa prezvedeli o prisľúbenom, a práve narodenom kráľovi. Kvôli nájdeniu tohto Kráľa sa vydali na cestu: z hĺbky duše sa vydali hľadať právo a spravodlivosť, pochádzajúce od Boha, a chceli slúžiť tomuto Kráľovi, padnúť k jeho nohám a tak mu osobne slúžiť pri obnove sveta. Patrili

k ľuďom „lačným a smädným po spravodlivosti” (Mt 5,6). Tento hlad a smäd nasledovali svojím putovaním – stali sa pútnikmi hľadajúcimi spravodlivosť, ktorú očakávali od Boha, aby sa mohli dať do jej služieb.

Aj keď ich azda ostatní ľudia, tí čo zostali doma, pokladali za utopistov a snílkov, oni
v skutočnosti stáli „dvoma nohami na zemi”, a vedeli, že na zmenu sveta je nevyhnutné mať moc. Preto nemohli prisľúbené dieťa hľadať inde ako v kráľovskom paláci. Teraz sa však skláňajú pred dieťatkom jednoduchých ľudí, a veľmi rýchlo sa dozvedia, že Herodes sa ho svojou mocou pokúša úskočne ohroziť, takže rodine nezostane iné ako útek a vyhnanstvo. Nový kráľ, pred ktorým v adorácii padli na zem, sa od ich predstáv veľmi líšil. Museli sa tak naučiť, že Boh je odlišný od našich obvyklých predstáv. Tu začala ich duchovná cesta. Museli zmeniť vlastné ponímanie moci, Boha i človeka, pričom museli zmeniť aj seba samých. Teraz to videli: Božia moc je iná ako moc „mocných tohto sveta”. A spôsob Božieho konania sa tiež odlišuje od našich predstáv, ktoré by sme chceli prisúdiť aj jemu. Boh do tohto sveta nevstupuje ako konkurent pozemských foriem uplatňovania moci. Nestavia svoje oddiely proti iným oddielom. On proti hlučným a vládychtivým mocnárom tohto sveta stavia moc bezbrannej lásky, ktorá na kríži podľahne, a predsa tým buduje čosi nové, Božie, čo sa potom postaví na odpor nespravodlivosti a tak zakladá Božie kráľovstvo. Boh je iný, to je to, čo práve uznávajú. A to zasa znamená, že sú to oni, ktorí sa teraz musia zmeniť a naučiť sa Božiemu štýlu. Práve sa dozvedajú, že musia darovať seba samých. Akýkoľvek menší dar je pre ich kráľa nedostatočný. Majú sa stať mužmi pravdy, práva, dobra, odpustenia a milosrdenstva. Už sa viac nebudú pýtať: toto mi na čo poslúži? Budú sa musieť naopak pýtať: čím ja poslúžim, prispejem k Božej prítomnosti vo svete? Musia sa naučiť stratiť seba samých a práve tým seba samých nájsť. Na ceste z Betlehema musia kráčať po stopách skutočného Kráľa, a tak nasledovať Ježiša.

Čo toto všetko znamená pre nás? Mudrci z Východu sú len prvými v dlhom rade mužov
a žien, ktorí počas svojho života vytrvalo upierali svoj hľadajúci pohľad na Božiu hviezdu; ktorí hľadali Boha, nám ľuďom blízkeho, ukazujúceho cestu. Ide o veľký zástup svätých, známych i neznámych, prostredníctvom ktorých nám Pán v priebehu dejín otváral Evanjelium a listoval jeho stránky; a toto Pán koná dodnes. V ich životoch, ako vo veľkej ilustrovanej knihe, sa odhaľuje bohatstvo Evanjelia. Svätci sú žiarivou Božou stopou, ktorú Boh sám
v priebehu dejín predznačil a označuje dodnes. Blahoslavení a svätí boli osoby, ktoré nehľadali tvrdošijne vlastné šťastie, ale chceli sami seba jednoducho darovať, lebo boli zasiahnutí Kristovým svetlom. Tak nám ukazujú cestu ku skutočnému šťastiu, ukazujú nám možnosť stať sa osobami skutočne ľudskými. Oni boli v rôznych okolnostiach skutočnými reformátormi dejín, ktoré toľkokrát pozdvihli z temných hlbín, oni dejiny vždy znovu a znovu ožiarili. Stačí pomyslieť na také postavy, ako bol sv. Benedikt, sv. František z Assisi,
sv. Terézia Avilská, sv. Ignác z Loyoly, sv. Karol Boromejský alebo svätí našej éry: Maximilán Kolbe, Edita Steinová, Matka Tereza, Páter Pio. Vymenovaní svätci – to sú skutoční reformátori. Len od svätcov a svätíc, len od Boha pochádza skutočná revolúcia, rozhodujúca premena sveta. V storočí nedávno zavŕšenom sme prežili revolúcie, ktorých spoločným menovateľom bolo, že vôbec nepočítali s Božím zásahom a osud sveta sa pokúšali prevziať celkom do svojich rúk. Týmto sa čisto ľudský, neúplný uhol pohľadu stal absolútnou mierou orientácie. Absolutizácia toho, čo nie je absolútne, ale iba relatívne, sa nazýva totalitarizmus. Nielenže človeka neoslobodzuje, ale ho zotročuje a zbavuje ľudskej dôstojnosti. Ideológie nemôžu spasiť svet, ale iba naše obrátenie sa smerom k živému Bohu, nášmu Stvoriteľovi, garantovi našej slobody, skutočného dobra a pravdy. Skutočná revolúcia spočíva výlučne v úplnej odovzdanosti Bohu, ktorý je súčasne i mierou všetkého opravdivého i večnou Láskou. A čo iné by nás mohlo spasiť, ak nie láska?

“Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu” (Mt 2,11). Tu ide o viac, ako o príbeh z dávnych dejín, spred mnohých rokov: ide tu o prítomnosť. Vo sv. omši, v posvätnej Hostii, je On pred nami a medzi nami. Ako vtedy, aj teraz sa zahaľuje do tajomne posvätného ticha, a podobne ako vtedy, práve tým odhaľuje, zjavuje pravú tvár Boha. Pre nás sa stal pšeničným zrnkom, ktoré padnúc do zeme odumiera a prináša úrodu až do konca sveta (por. Jn 12,24). Je prítomný ako vtedy v Betleheme. Pozýva nás na tú duchovnú, vnútornú púť, ktorej meno je „adorácia“. Vydajme sa na pútnickú cestu a prosme Ho, aby nás viedol. Amen.

(Z príhovoru Benedikta XVI. počas Vigílie na záver XX. Svetových dní mládeže v Kolíne nad Rýnom, 20.08.2005)