Skip to content Skip to footer

Závisť? Vôbec nie, ale vzájomná prajnosť

Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári. Vzali ho a šomrali na hospodára: ‚Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.‘ Ale on jednému z nich odpovedal: ‚Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?‘ (Mt 20,9-15).

Ako by sme zareagovali my? Nepociťovali by sme aj my krivdu, ak by sme v páľave dňa pracovali osem či desať hodín a tu príde niekto, kto sotva odpracuje jednu hodinu a dostane rovnakú, ba niekedy ešte vyššiu mzdu ako my? Nepociťovali by sme krivdu? A tu ide o oveľa viac. Nejde tu len o mzdu, o výplatu za daný deň. V tomto podobenstve Pán Ježiš vypovedal jednu veľkú pravdu, obrovskú túžbu Boha po človeku. Boh nesmierne túži po človeku, Boh túži po jeho spáse.

Niekto prijme Boha za svojho Otca už od kolísky, niekto neskôr v mladosti, niekto neskôr v dospelosti, niekto v starobe a niekto možno až v posledných chvíľach života. Boh veľmi túži po človeku, aby každému z nás dal rovnakú odmenu, večný život. Pri poslednom súde možno budeme veľmi, veľmi prekvapení… Čo z toho pre nás vyplýva?

Závisť? Vôbec nie. Závisť nemá mať miesto na zemi. A vonkoncom závisť nebude mať miesto v nebi. Závisť a nebo si odporujú. Ba naopak prajnosť, vzájomná modlitba, služba a ochota navzájom si pomáhať na ceste do neba. Bojovať o človeka, o jeho srdce a dušu a neprestávať zápasiť. Toto je cesta do neba. Boh si nakoniec nájde cestu k srdcu človeka.

Jozef Žvanda

Foto: Internet