Starký so starkou po dlhom pozemskom živote prišli do neba. Keď im sv. Peter otvoril nebeskú bránu, ohúrení krásou a všetkým tým, čo zrazu videli, stŕpli od úžasu a iba nemo stáli. Po krátkej chvíľke sa starký otočí a starkej náhle vrazí facku. Starká prekvapená správaním svojho manžela sa pýta: „Starký, prečo ma biješ?“ „Starká, nechápeš?“, odpovedá starký protiotázkou. „Starká, nechápeš, že nebyť tých tvojich nezmyselných diét, mohli sme tu byť už pred piatimi rokmi?“
V dnešnú nedeľu v evanjeliovej perikope završujeme Ježišovu reč o chlebe života, ktorú vyslovil v Kafarnaume krátko potom, čo zázračne nasýtil veľké zástupy. Mnohí ho nasledovali a chceli z neho urobiť kráľa, ktorý im dá zadarmo chlieb a možno aj hry. Tento ich zámer prezrádza, ako hlboko nechápali Ježišovo poslanie. Ježiš prišiel na túto zem, aby dal svetu chlieb, avšak iný chlieb, ako ľudia očakávali. Klasický chlieb síce nasýti človeka, avšak žalúdok je po niekoľkých hodinách opäť prázdny. Ježiš prišiel na tento svet, aby daroval človeku ozajstný živý chlieb pre jeho dušu, lebo iba tento chlieb dokáže naplniť nespokojné ľudské srdce. Týmto živým chlebom je On sám, jeho telo. Tento chlieb nielen nasýti dušu, ale daruje človeku večný život. „Ja som chlieb života,“ hovorí Ježiš a pokračuje: „Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6, 58).
Ježišove slová pre mnohých učeníkov boli ešte veľmi nezrozumiteľné. Ešte nechápali akým spôsobom im Ježiš dá jesť svoje telo a piť svoju krv. Kým starká zo spomínanej legendy v úvode po facke začala chápať, v prípade tejto Ježišovej reči to nie je tak ľahké. Od tejto chvíle bol potrebný ešte istý čas, aby učeníci pochopili. Bola potrebná skúsenosť Veľkej noci, skúsenosť Veľkého piatku, skúsenosť Veľkonočného a Turičného rána. Až potom pochopili. Čo očakával Ježiš v tejto chvíli od svojich učeníkov? Hoc nechápali, Ježiš od nich očakával dôveru. Očakával, že uveria jeho slovám, že sa na jeho slovách nepohoršia. No vtedy ho mnohí opustili a viac ho už nenasledovali. „Aj vy chcete odísť?“, pýta sa Ježiš svojich dvanástich. Odpovedal Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“.
Nechápajúci Šimon Peter ponúka odpoveď aj nám. Aj my často nechápeme alebo chápeme veci po svojom. Dennodenne stojíme pred mnohými rozhodnutiami. Nie všetko sa dá riešiť fackou, aby sme hneď pochopili. Nie všetko sa dá hneď vysvetliť slovom. Pán nás žiada, aby sme mu napriek našej nechápavosti uverili, aby sme žili jeho slovo. Život nám ponúka množstvo situácii. Spomeňme napríklad skúsenosť mnohých mladých, ktorí odchádzajú pracovať do zahraničia. Zrazu je potrebné riešiť otázku bývania. Hneď sa ponúka ľahké a pragmatické riešenie, on a ona budú bývať spolu v jednej izbe, v jednom byte, veď nič sa nemôže stať a ešte ušetria. Ak rodičia majú náhodou námietky, ľahko to zdôvodnia: „Aký je problém, veď aj iní tak žijú a aspoň ušetríme.“ Toto je jedna celkom bežná situácia, v ktorej sa ocitajú naši mladí, či už v zahraničí alebo doma. Pán práve v takejto situácii nás pozýva, aby sme uverili jeho slovám, aby sme uverili jeho evanjeliu, aj keď možno teraz nechápeme, prečo by sme mali zachovať Božie prikázania. „Omnia cum tempore“ – všetko s časom, tak vraví staré latinské príslovie. Všetko časom pochopíme. Avšak je tu ešte jeden fakt: Niekedy rozdávať facky je už prineskoro. Jednoducho je to už „passé“ alebo ako to vraví jedno príslovie: „ Už je pozde, milý drozde.“ Kiež by sme uverili Ježišovi, aj keď mu možno celkom nerozumieme.
o. Jozef Žvanda
Liturgické čítania 21. nedeľa v Cezročnom období
(Foto zdroj: Internet)