Keď som vo štvrtok podvečer vstúpil do jedálne pátrov jezuitov v rehoľnom dome v Ivanke pri Dunaji, spolu s kaplánmi Róbertom a Dušanom a študentom Martinom zo Skalice sme zažili príjemný šok. V ústrety nám náhle prišiel v plnej sile, tak ako sme ho doteraz poznali, usmiaty páter Štefan Halienka. Nechcel som tomu veriť.
„Števko opäť žije, ďakujem, Ti, Bože,“ mysľou mi náhle prebehli tieto slová.
Prečo?
Mnohí na Katolíckej univerzite dobre poznajú pátra Štefana, veď tu ako univerzitný kaplán pôsobí od roku 2001. Dennodenne tu v kaplnke či v Rybárpoli slávil svätú omšu, vysluhoval sviatosť zmierenia, ponúkal mnohé duchovné rozhovory, moderoval desiatky sústrední zo spirituality. Popri všetkej tej namáhavej duchovnej službe v rámci Univerzitného pastoračného centra organizoval púte do veľkonočného Ríma, či po Európe, viedol sociálnu sekciu, rád fotografoval a miloval hory a turistiku. Pred rokom sme o tomto čase spolu leteli na opačný koniec našej planéty, do Austrálie, kde sme sa zúčastnili Svetových dní mládeže v Sydney. Bol to neopísateľný zážitok.
Avšak po návrate od protinožcov, po návrate na Katolícku univerzitu, sa pátrovi Štefanovi výrazne zhoršil zdravotný stav. Začiatok tohto roka priniesol smútok nám všetkým. Lekári určili vážnu diagnózu, zhubnú chorobu. Nasledujúce mesiace prešiel páter osobnou kalváriou, choroba, nevládnosť, bezmocnosť. V marci sme ho boli navštíviť a našli sme ho v zúboženom stave. Asi najťažšie chvíle prežíval počas veľkonočných sviatkov, keď svojim krížom dopĺňal to, čo azda chýbalo Kristovmu krížu. Liečebné procedúry a chemoterapia ho takmer priviedli na hrobárovu lopatu. Ako nám neskôr napísal, potom, čo mohol opäť hýbať pravou rukou, boli to najťažšie chvíle v jeho živote, ktoré ho vnútorne preskúšali, pretavili. Pod krížom však nezostal sám. V modlitbách na neho mysleli mnohí. Až teraz sa ukázali skutoční priatelia, ukázalo sa, že páter Štefan má množstvo hlbokých priateľov. V tých ťažkých chvíľach mu boli na pomoci aj rehoľné sestry, ktoré mu pri nemocničnom lôžku dennodenne s láskou slúžili. Čo mu ostávalo? Iba modlitba, obeta a dôvera v Božie milosrdenstvo. Tých pár riadkov, ktoré tu teraz píšem to všetko ani nedokážu vyjadriť. To musí byť prežité.
Potom však prišla zmena. Pátrov zdravotný stav sa začal rapídne meniť k lepšiemu. Dnes už má za sebou tri chemoterapie. Zdá sa, že zabrali. Zdá sa, že zabrali modlitby mnohých. Zdá sa, že zabrala aj jeho nádej. Hlavu pátra Štefana dnes zdobia viaceré sivé vlásky, viaceré ako pred nedávnom. Prechádzajúc sa v nádhernej jezuitskej záhrade v Ivanke pri Dunaji v ešte krajší slnečný júnový podvečer, keď nám tento Boží muž, opäť plný života, toto všetko porozprával, prerozprával svoj príbeh dozrievania, som si tie sivé vlásky všimol. A veľmi sme sa tešili, keď mu v tej chvíli čistou radosťou žiarili oči.
Ešte to nie je sto percentné, ešte ho čaká jedná náročná liečebná procedúra. Potom sa uvidí ako ďalej. Dnes je však isté, že choroba pátra Štefana nie je a nebola náhodná. Naša spoločnosť, ale aj naša Katolícka univerzita potrebuje k svojmu rastu veľa modlitby a veľa úprimnej a nezištnej obety. Len toto môže byť jej ozajstným základom. Pred rokom bola potrebná obeta nášho nového rektora. On bol prvý. Potom emeritný dekan Filozofickej fakulty. Dnes je tu obeta už spomínaného univerzitného kaplána. Všimli ste si? Všimli ste si, že všetci traja prešli čímsi podobným, ale všetci žijú? Náhoda, či nie skôr Božie darovanie? Toto vzkriesenie je aj naším vzkriesením. Ono totiž ukazuje, že v živote sa skúšok, aj tých najnáročnejších nevyhneme. A platí to aj o našej Katolíckej univerzite. Avšak aj v tých najťažších situáciách je potrebné statočnej a čestne bojovať a dôverovať Otcovi. Dôverovať presne tak, ako to robil náš rektor, neskôr dekan a teraz univerzitný kaplán. A tak vzkriesenie pátra Štefana je aj naším vzkriesením.
o. Jozef Žvanda
Pozn.: Ak chcete pozdraviť pátra Štefana Halienku, SJ alebo mu niečo odkázať, môžete to napísať do komentáru ku tomuto článku. Príspevky mu pošleme, alebo priamo odovzdáme.