Deti sa hrali na zamrznutej riečke. Dievčatá sa korčuľovali a chlapci hrali hokej. Keď sa jedno z detí rozbehlo za pukom, neďaleko brehu sa pod ním prelomil ľad. Deti za zľakli a volali o pomoc. Jeden chlapček svojou hokejkou búchal do ľadu pod, ktorý voda stiahla jeho dobrého kamaráta. Našťastie chlapi z obce rýchlo prišlo na pomoc a chlapčeka vytiahli a zachránili ho.
Večer v hostinci chlapi opisovali ostatným celú akciu a jeden z tých, čo dieťaťu zachránil život to komentoval s úsmevom: „Mali ste to vidieť. Jeden maličký búchal tou svojou hokejočkou do hrubého ľadu ako len vládal. Nechápem to. Veď nemal šancu. My dospelí sme ho nemohli preraziť“. Starec z vedľajšieho stola v krčme, ktorý to počúval povedal: „Bolo to preto, lebo mu nikto nepovedal, že sa mu to nemôže podariť“.
Reč je o nádeji.
Božské cnosti sú tajomne a reálne rovnako darom Boha ako aj aktivitou človeka.
Nádej je rozhodnutie, ktoré si často vyžaduje úsilie. Dúfať, znamená pracovať na dôvere.
Božská nádej je nie je neurčitým pohľadom na niečo vzdialené, ale istotou, že Boh je verný a naplní svoje prísľuby.
Kresťan je človek, ktorý dúfa, že všetko dostane od Boha. Jeho nádej má meno Ježiš.
Nad vstupom do pekla sa na majestátnom oblúku nad hlavnou bránou nachádza temnými farbami napísaný nápis, ktorý spôsobil Dantemu triašku: „Všetku nádej opusť, ó, ty, kto tu vstupuješ!“ Tie slová vyjadrujú najhlbšiu podstatu pekla – život bez nádeje. Ľudia, ktorí žijú bez nádeje, žijú v pekle (väzeň bez nádeje, že ho prepustia, operácia, ale bez nádeje na úspech, násilný vzťah, no bez nádeje, že je možná zmena, osamelý, čo nemá nádej, že získa priateľstvo, závislý, čo nedúfa v možnú pomoc). Či je človek veriaci alebo neveriaci, to čo ho ženie dopredu aj v ťažkých „beznádejných“ chvíľach je nádej v zmenu. My ľudia sme v najhlbšom slova zmysle tvormi nádeje.
Je rozdiel medzi stratou nádeje a stratou ilúzií. Skutočnú nádej sklamanie neroztrieska. Taká nádej sa najčastejšie rodí v ťažkostiach, utrpeniach a sklamaniach. „Až keď sa všetko stane beznádejným, začne byť nádej jedinou silou“ (Chesterton).
Tzv. „nádeje“ človeka majú schopnosť zatieniť jeho skutočnú NÁDEJ. Keď sa mu jeho malé nádeje nesplnia, môže sa dostať do nebezpečia, že zabudne na to najdôležitejšie a upadnúť do beznádeje, či zúfalstva.
Dosť často sa naviažeme na triviálne nádeje. Dúfame, že počasie bude dobré, že naše mužstvo vyhrá alebo vyhráme v lotérii. No nesmieme stratiť z pohľadu jednu, základnú nádej, ktorej musia byť podriadené všetky ostatné nádeje: totiž že naše bytie bude jedného dňa spokojné, že budeme zažívať pocit úplného naplnenia. Pre kresťana je to Božie kráľovstvo.
Ďalej dosť často sa naväzujeme na márnivé nádeje, ktoré sú nakopené na klzkom svahu pýchy. Áno, takto končia márnivé nádeje, túžby po vysokých poctách, márnivé naparovania. Je to hlboký krach.
Naša nádej potrebuje ťažkosti, aby ju oživili a prebudili, trpezlivosť, aby ju otestovala, spoločenstvo, aby sme na ceste k nej mali oporu a pomoc a Boha, aby nás v nej viedol a správne usmerňoval. Svoje nádeje musíme aj očisťovať. Robíme to vtedy, keď oddeľujeme povrchné od podstatného, prchavé od toho, čo je trvalé.
K tomu, aby sme pochopili nádej, potrebujeme perspektívu. Máme prílivy nádeje, ktoré však pominú s etapami života. Každý vek má svoje nádeje. Týmto nádejám treba načúvať a treba za nimi ísť. No všetky treba položiť do správnej perspektívy v zmysle nádeje, ktorá je konečná, definitívna, večná a plnohodnotná.
„Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14, 26). Správne postaviť hodnoty a túžby svojho života do správnej perspektívy. A keď niektorá z tých vecí pominie (rodič, manžel, dieťa, práca, záľuba, zdravie…) moja nádej sa nezrúti. Lebo tá hlavná konštrukcia (ja-Boh) sa nezrútila.
Pre duchovných autorov presne toto – táto neuhasiteľná túžba po úplnom naplnení v nás – je prirodzeným dôkazom večnosti. Ak by nebolo večnosti, ako by potom bolo možné túto túžbu vysvetliť? Nebol by to žart, že sa rodíme s veľkými často až neuhasiteľnými túžbami a tieto túžby by nemali naplnenie? Ľudia hľadajú naplnenie týchto túžob v rozličných veciach. O tom niečo vedia závislí: alkoholici, narkomani, gambleri, závislí na sexe, na nakupovaní, na nezdravých vzťahoch, na práci a pod. Je to sýtenie správneho hladu nesprávnym jedlom. Mnohí z týchto ľudí (a v istom zmysle sme to všetci) iste súhlasia s tým, čo povedal sv. Augustín, ktorý toho o napĺňaní falošných nádejí vedel dosť: „Pre seba si nás stvoril Bože a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe!“ Ak nám niekto dal túžbu po totálnom naplnení, potom táto túžba musí mať svoje naplnenie. A ten „niekto“ je Boh. A týmto naplnením je tiež on.
A na záver biblická postava, ktorej príbeh pekne hovorí o nádeji. Petrove slzy a dar nádeje: Peter sa očami stretáva s Ježišom a v jeho pohľade pochopí celú hrôzu svojej zrady, vidí svoju úbohosť, ale zároveň cíti, že nie je odsúdený, že je milovaný nežnejšie ako nikdy predtým a že má nádej vstať a byť zachránený. Prechod od dôvery k sebe k dôvere k Bohu, od domýšľavosti k nádeji. Pravdivé ponaučenie z Petrovho príbehu: pravá nádej, božská pochádza jedine zo skúsenosti bytostnej úbohosti.
Spracované podľa Úvahy o nádeji – Milan Bubák SVD a knihy Vnútorná sloboda – Jacques Philippe.
p. Peter Sabol, SJ
Foto: Internet