Komentáre sú vypnuté na tento post

Vysokoškolská svätá omša, 27.11.2017. Téma: Bohoslužba obety – Modlitba Pána a Obrad pokoja. Dať všetko. Kazateľ: o. Jozef Žvanda

Want create site? Find Free WordPress Themes and plugins.

V dnešnom svojom príhovore mám pokračovať v uvažovaní o svätej omši, dnes sa mám zamerať na miesto Modlitby Pána – Otčenáš vo svätej omši a rovnako aj na obradom pokoja. Začnime však krátkym zamyslením nad úryvkom z dnešného Evanjelia a tiež si poslúžme krátkym príbehom. Ten pochádza z filmu Sedem statočných. O čo ide v tomto príbehu?

Chudobných dedinčanov často prepadne banda lupičov a oberie ich o všetko. Dedinčania sú mierumilovní ľudia a nevedia sa brániť. Keď sú už bezradní, požiadajú o pomoc Chrisa, známeho pištoľníka. Ako odmenu za ochranu pred lupičmi ponúkajú Chrisovi úbohých niekoľko sto dolárov, ktoré horko ťažko vyzbierali. Chrisovi je táto suma nesmierne smiešna veď on je zvyknutý pracovať za milióny dolárov. Keď mu však chudobní roľníci oznámia, že viacej peňazí už nemajú, že toto je všetko, čo majú, celý ich majetok, nakoniec odpovedá: „Pracoval som už za milióny dolárov, ale nikto mi ešte nedal všetko. Preto vás obránim.“ Chris slovo dodržal a chudobných roľníkov aj naozaj obránil. Chris v tomto boji zahynul. Daroval všetko, daroval svoj život.

Čo je viac, darovať milión dolárov, či darovať pár drobných mincí, svoje všetko? Čo je viac?

Chudobná vdova z dnešného evanjelia vhodila do pokladnice dve drobné mince, kým boháči vhodili tučné sumy peňazí. Kto dal viac, chudobná vdova, či boháči? Ježiš odpovedá: „Vdova, lebo ona do chrámovej pokladnice vhodila všetko, celý svoj majetok“ (Porov. Lk 21, 1-4).

Prečo vo svojom živote oslavujeme Boha, prečo slávime svätú omšu, Eucharistiu?

Prečo sa tu aj dnes spolu schádzame a prečo súčasťou svätej omše, súčasťou Bohoslužby obety, je aj Modlitba Pána – Otčenáš? Odpovedzme si protiotázkou: Či toto všetko, čo tu máme na zemi, máme sami od seba? Či je to iba naše dielo, ovocie nášho úsilia? Alebo je to ináč? „Čo máš, čo nedostal?“, pýta sa apoštol Pavol (1Kor 4, 7). Čo máme, čo by sme neboli dostali?

Všetko sme dostali, naozaj všetko a všetci. Nedostali sme iba pár úbohých miliónov dolárov, ktoré dnes možno máš, no zajtra už môžu byť minulosťou. Boh nám dal oveľa viac, Boh nám dal všetko. Boh išiel do krajnosti a zo svojho tela vytrhol svoje Srdce a daroval nám Ho, daroval nám svojho jediného Syna, ktorý sa za nás obetoval na kríži. Skrze tohto Syna sa aj my stávame synmi a dcérami Boha, jeho adoptívnymi deťmi, preto právom sa dnes modlíme Modlitbu Pána, právom je Modlitba Pána súčasťou svätej omše. Vo svätej omši sme si sprítomnili Božieho Syna – Božieho Baránka a v ňom sme si sprítomnili aj Jeho, nášho nebeského Otca, ktorého dnes spolu s Jeho Synom oslovujeme: „Otče náš!“ Vo svätej omši si aj vďaka Modlitbe Pána uvedomujeme to všetko, čo nám náš láskavý Boh daroval.

Modlitba Pána – zavŕšenie mystéria obety a príprava na prijatie Eucharistie

Modlitba Pána – Otčenáš právom patrí do slávenia Ježišovej veľkonočnej obety, do svätej omše, v ktorej má aj mnoho ďalších významov. Už v najstarších opisoch slávenia Eucharistie ma Modlitba Pána svoj hlboký teologický význam, ako zavŕšenie mystéria obety a tiež ako prípravu na prijatie Svätého prijímania alebo tiež ako spojovník medzi obetou a spoločným stolovaním s Kristom. V slávení rímskeho rítu svätej omše Modlitba Pána nestála priamo pred prijatím svätého prijímania, ale ešte skôr, a to pred obradom pokoja a pred obradom lámania chleba. Už od 3. storočia, a možno aj skôr, chápala sa prosba o každodenný chlieb ako prosba o eucharistický chlieb. A tiež nasledujúce slová o odpustenie našich hriechov sa v zmysle slov, ktoré zachytáva evanjelista Matúš (Mt 5, 23 a Mt 6, 14), chápu ako duchovná príprava na svätú hostinu. Od liturgickej reformy sa cirkevné spoločenstvo modlí celú Modlitbu Pána spolu s kňazom, predtým sa veriaci modlili iba slová: „…a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého.“

Slávením svätej omše, pozemskej obety, zároveň vyznávame, že sme deti Boha, ktorého voláme „Otče náš.“ Účasťou na svätej omši oslavujeme Božie meno, ktoré sa v nás posväcuje a vo svojich srdciach máme k Božiemu menu ešte väčšiu úctu. Vo svätej omši svoj život, svoje radosti a bolesti ponúkame Bohu ako obetu, a tým sa zjednocujeme s Ježišovou večnou obetou, a tak sa naplňuje Božia vôľa „ako v nebi, tak i na zemi“. Máme pred sebou Ježiša. Náš „každodenný chlieb“, ktorý nám odpustí naše hriechy, lebo je to Ježiš, ktorý z nás zmyl naše hriechy a odpúšťa nám ich vo sviatosti zmierenia. Zakusujeme tak milosrdenstvo, a preto aj my ho budeme preukazovať tak, že odpustíme „svojim vinníkom“. A skrze sväté prijímanie získavame novú moc nad pokušením a zlom. Svätá omša je tak dokonalým naplnením Modlitby Pána. Slovo za slovom nám pripomína to všetko, ktoré nám dáva náš Nebeský Otec. Lebo On môže vždy viac, On nám vždy dá viac, než žiadame a prosíme.

Obrad pokoja – horizontálny, medziľudský význam prijímania

Tým viac je aj prosba o pokoj, ktorý je vyjadrený vo svätej omši samotným obradom pokoja. Tak veľmi, zvlášť v dnešnej hektickej dobe, potrebujeme pokoj, tak veľmi ho potrebovali aj dedinčania, ktorých nakoniec pištoľník Chris so svojimi priateľmi obránil, lebo mu dali všetko. Obrad pokoja v Bohoslužbe obety predpokladá isté poučenie, ktorého cieľom by malo byť, aby sa prijímanie chápalo nielen ako spojenie s Kristom, ale tiež aj spojenie s jeho telom, s bratmi a sestrami v Kristovi. Toto gesto bolo do liturgie zavedené práve preto, aby zdôraznilo horizontálny, medziľudský význam prijímania. V slávnosti Eucharistie nejde len o premenenie eucharistických darov, ale aj o premenu veriacich, ktorí sa majú spojiť s Kristom i medzi sebou navzájom. Prv sa to dobre vedelo. Toto znamenie je od ranných dôb Cirkvi veľakrát doložené a trvalo sa udržalo vo východných rítoch, kým na Západe sa od stredoveku obmedzilo iba na klérus.

V novom omšovom poriadku sa pritom ustúpilo od stredovekej praxe, že pozdrav vychádza z kňazského bozku oltára. Lebo prianie pokoja smerujúce od oltára je už v kňazskej modlitbe: „Pokoj Pánov, nech zostane vždy s vami!“ Nie je preto nutné, aby kňaz podával ruku jednotlivcom alebo, aby chodil od lavice k lavici a podával ruku prvému v rade, ktorý potom pozdrav odovzdá ďalej. Emeritný pápež Benedikt XVI. v posynodálnej apoštolskej exhortácii Sacramentum caritatis píše, že z veľkej hodnoty tohto gesta nič neubudne, ak sa koná striedmo pre uchovanie klímy, primeranej sláveniu, napríklad vymeniť si znak pokoja len s tými, čo stoja najbližšie. Ide o potvrdenie toho, čo sa vyslovilo v Modlitbe Pána – Otčenáš: „Odpusť nám viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Tu platí len Bohom dané obdarovanie každého, ktoré nepozná žiadne sociálne, vzdelanostné alebo dokonca majetkové hranice. Prianiu pokoj odpovedá tiež vzájomná starostlivosť jedného o druhého a výmena hmotných, duševných a duchovných darov, oslobodenie od strachu, atmosféra dôvery a prijatie Bohom, ktorá pôsobí aj na vzájomné vzťahy.

Čo máme, čo by sme neboli dostali?

Čo máme od seba? A čo je viac, darovať milión dolárov, či pár drobných mincí, svoje všetko? Čo je viac v ľudských očiach a čo je viac v očiach Božích? Aj preto sa schádzame na slávenie Eucharistie, aj preto sa vo svätej omši spolu modlíme Modlitbu Pána, aj preto je tu obrad pokoja, aby sme sa učili tomuto Božiemu pohľadu. Veď v živote ide o to čo je viac.

Jozef Žvanda

Foto: Internet

Did you find apk for android? You can find new Free Android Games and apps.

Komentáre sú uzavreté.

0
Connecting
Please wait...
Send a message

Sorry, we aren't online at the moment. Leave a message.

Your name
* Email
* Describe your issue
Login now

Need more help? Save time by starting your support request online.

Your name
* Email
* Describe your issue
We're online!
Feedback

Help us help you better! Feel free to leave us any additional feedback.

How do you rate our support?