Komentáre sú vypnuté na tento post

Vysokoškolská mládežnícka svätá omša, 12.10.2020, Encyklika sv. Jána Pavla II.: Veritatis splendor – Jas pravdy

Want create site? Find Free WordPress Themes and plugins.

„Jas pravdy sa skvie vo všetkých dielach Stvoriteľa, predovšetkým však v človeku stvorenom na obraz a podobu Boha: pravda osvecuje rozum a formuje slobodu človeka, a tak ho privádza k tomu, aby Pána poznal a miloval.“ Toto sú úvodné slová Encykliky sv. Jána Pavla II. pod názvom Veritsatis splendor – Jas pravdy o základných otázkach cirkevnej náuky mravnosti zo dňa 6. augusta 1993, teda na sviatok Premenia Pána.

Povolaní k spáse vierou v Ježiša Krista,  ktorý je „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“, stávajú sa ľudia „svetlom v Pánovi“ a „deťmi svetla“ a posväcujú sa „poslušnosťou pravde“. Táto poslušnosť nie je vždy ľahká. Po onom tajomnom prvotnom hriechu, spáchanom na podnet satana, ktorý „je luhár a otec lži“, človek je ustavične pokúšaný, aby svoj zrak odvracal od živého a pravého Boha, tým sa znižuje i jeho schopnosť poznať pravdu a oslabuje sa vôľa podrobiť sa jej. A tak človek vyhľadáva klamnú slobodu mimo vlastnej pravdy. Nijaká temnota omylu a hriechu však nedokáže v človeku celkom vyhasiť svetlo Boha Stvoriteľa. V hĺbke jeho srdca pretrváva túžba po absolútnej pravde a smäd po jej úplnom poznaní. Rozvoj vedy a techniky neoslobodzuje ľudstvo od zásadných náboženských otázok. (VS 1)

Nikto sa nemôže vyhnúť základným otázkam: Čo mám robiť? Ako možno rozoznať dobro od zla? Odpoveď je možná iba vďaka jasu pravdy, ktorá žiari hlboko vnútri človeka. Svetlo Božej tváre žiari plnosťou svojej krásy na tvári Ježiša Krista, ktorý „je obraz neviditeľného Boha“, „odblesk jeho slávy“, „plný milosti a pravdy“. On je „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Preto rozhodujúcu odpoveď na akúkoľvek otázku človeka, najmä na náboženské a mravné otázky, dáva Ježiš Kristus. Ba dokonca sám Kristus je odpoveďou, ako potvrdzuje Druhý vatikánsky koncil: „Tajomstvo človeka sa skutočne objasňuje iba v tajomstve vteleného Slova. Lebo Adam, prvý človek, bol predobrazom toho, ktorý mal prísť, čiže Krista Pána. Kristus ako nový Adam práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odkrýva človeka jemu samému a odhaľuje mu vznešenosť jeho povolania.“ Ježiš Kristus, „svetlo národov“, žiari v tvári svojej Cirkvi, ktorú posiela do celého sveta hlásať evanjelium všetkému stvoreniu (porov. Mk 16,15).

Pápeži vždy, či už osobne alebo spoločne s biskupským zborom, rozvíjali a predkladali učenie o mravnosti týkajúce sa mnohorakých a rôznych oblastí ľudského života. Lenže dnes sa zdá nevyhnutným zaoberať sa učením Cirkvi o mravnosti vcelku, aby sa presne vysvetlili niektoré základné pravdy katolíckej náuky, ktorým hrozí nebezpečenstvo, že v dnešnom kontexte budú zdeformované alebo poprené. Základ tohto rozkolu spočíva vo viac či menej zjavnom vplyve myšlienkových prúdov, ktoré pretŕhajú podstatné a konštitutívne spojenie medzi ľudskou slobodou a pravdou. Takto sa odmieta tradičné učenie o prirodzenom zákone, o univerzálnosti a nemennosti jeho príkazov; existuje názor, že niektoré predpisy Učiteľského úradu v otázke mravov sú jednoducho neprijateľné, že sám Učiteľský úrad sa nemá angažovať vo veciach mravov.

Otázky bývajú takéto: Môžu Božie prikázania, ktoré sú zapísané v ľudskom srdci a tvoria súčasť zmluvy, naozaj riadiť každodenné rozhodovanie jednotlivcov i celých spoločností? Možno poslúchať Boha, teda milovať Boha i blížneho bez toho, aby sa tieto Božie prikázania zachovávali za všetkých okolností? Okrem tohto je rozšírený názor, ktorý spochybňuje vnútorné a nerozlučiteľné spojenie medzi vierou a mravnosťou, akoby len viera rozhodovala o príslušnosti k Cirkvi a o jej vnútornej jednote, kým vo veciach mravnosti by sa mal tolerovať pluralizmus názorov i spôsobov správania, ktoré závisia od úsudku každého jedného subjektívneho svedomia. „V tomto kontexte“, píše sv. Ján Pavol II., „..rozhodli sme sa napísať encykliku, ktorá by sa „obšírnejšie a dôkladnejšie zaoberala otázkami týkajúcimi sa samých základov morálnej teológie“. Encyklika pozostáva z úvodu, záveru a troch kapitol. V prvej, ktorá nesie názov: „Učiteľ, čo dobré mám robiť“ (Mt 19, 16), sa sv. Ján Pavol II., na podklade rozhovoru Ježiša s neznámym bohatým mládencom, zamýšľa nad dobrotou Boha, ktorý jediný je Dobrý, nad zmyslom prikázaní v našom živote, ktoré sú akýmsi prvým a nevyhnutným predpokladom na získanie večného života, za ktorým nasleduje výzva: „Choď, predaj všetko čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi! Potom príď a nasleduj ma!“ Takto je nasledovanie Krista bytostným a prirodzeným základom kresťanskej morálky. Tu nejde iba o počúvanie náuky a prijímanie prikázania na základe poslušnosti, ale o čosi radikálnejšie: o priľnutie k vlastnej osobe Ježiša Krista, o účasť na jeho živote a osude, o spoločné uskutočňovanie jeho láskyplnej a slobodnej poslušnosti. Ak učeník Ježiša súhlasom viery nasleduje toho, ktorý je vtelenou Múdrosťou, stáva sa pravým učeníkom Boha. Ježiš žiada, aby sme kráčali po jeho stopách a nasledovali ho po ceste lásky, lásky, ktorá sa bez zvyšku odovzdáva bratom z lásky k Bohu. Ježišov spôsob konania a jeho slová, jeho skutky a jeho príkazy sú mravným pravidlom kresťanského života. Lebo tieto skutky, a predovšetkým jeho mučenie a smrť na kríži sú živým zjavením jeho lásky k Otcovi a ľuďom.

Z druhej kapitoly pod názvom „Nepripodobňujte sa tomuto svetu“ (Rim 12, 2) si všimneme niekoľko myšlienok o slobode a svedomí človeka. Mravné otázky, o ktorých sa najviac diskutuje a ktoré sa pri skúmaní mravnosti našej doby riešia rozdielne, sa splietajú do zásadnej otázky: čo je sloboda človeka. Naša doba dospela k osobitnej vnímavosti voči slobode. Koncilová deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu o náboženskej slobode začínajúca sa slovami Dignitatis humanae, „naši súčasníci si čoraz väčšmi uvedomujú dôstojnosť ľudskej osoby“ zároveň poukazuje na požiadavku, „aby ľudia mohli konať podľa svojho vlastného úsudku a požívali zodpovednú slobodu, teda aby nekonali z prinútenia, ale s vedomím povinností. Najmä právo na náboženskú slobodu, ako aj úcta voči svedomiu, ktoré speje k pravde, sa čoraz väčšmi považujú za základ integrálne chápaných práv osoby.(VS 31) Niektoré nové myšlienkové smery tak vyzdvihujú slobodu, že sa považuje za niečo absolútne, za zdroj a pôvod dobra. Po týchto cestičkách sa uberajú náuky, ktoré strácajú zmysel pre transcendentno alebo ktoré priamo popierajú Boha.

Individuálnemu svedomiu sa pripisujú schopnosti, ktoré sú vlastné najvyššiemu výroku mravného súdu, ktorý definuje dobro a zlo a bezpečne ho rozlišuje. Namiesto zásady, aby sa každý riadil vlastným svedomím, sa neoprávnene hlása zásada, podľa ktorej je mravný úsudok správny preto, že vychádza z vlastného svedomia. Takto sa nevyhnutná požiadavka pravdy stráca a nahrádza sa úsudkom urobeným na základe úprimnosti, autentickosti, „súladu so sebou samým“, až sa dospelo k úplne subjektivistickému chápaniu mravného súdu. Zánik idey univerzálnej pravdy o dobre, ktoré ľudský rozum dokáže pochopiť, spôsobil, že sa musel zmeniť pojem svedomia. Svedomie sa už nechápe ako úkon rozumu osoby, ktorá má aplikovať všeobecné poznanie dobra na konkrétnu situáciu a utvoriť si úsudok o tom, aký spôsob správania je v tejto chvíli správny. Svedomiu jednotlivca sa dnes priznáva privilégium autonómne určovať normy dobra a zla a primerane tomu konať. Tieto protichodné prístupy tvoria východiskové body, ktoré zdôrazňujú protirečenie medzi mravným zákonom a svedomím, medzi prirodzenosťou a slobodou. (VS 32)

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ Otázka mravnosti, na ktorú Kristus odpovedá, nemôže obísť otázku slobody, naopak, stavia ju do stredu, pretože bez slobody niet morálky: „Človek sa môže prikloniť k dobrému iba slobodne.“ Ale o akej slobode je tu reč? Ľuďom našej doby, ktorí si slobodu „vysoko cenia“, „horlivo sa jej domáhajú“ a „často ju zvrátene pestujú, akoby sa smelo všetko, čo je príjemné, aj keď je to zlé“, predkladá Koncil „pravú“ slobodu. „Pravá sloboda je najjasnejším znakom Božieho obrazu v človeku. Boh totiž chcel, aby človek mal možnosť sám sa rozhodnúť a takto dobrovoľne hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne sa ho pridŕžajúc, dospel k úplnej blaženej dokonalosti.“ Ak má každý právo byť rešpektovaný pri hľadaní pravdy, tak o to väčšmi má každý vážnu mravnú povinnosť hľadať pravdu, a ak ju nájde, zotrvať v nej. Toto mal na mysli kardinál I. H. Newmann, vynikajúci obhajca práv svedomia, keď dôrazne tvrdil: Svedomie má práva, pretože má povinnosti.

Zostavil: Jozef Žvanda

Foto: Jozef Žvanda

 

Did you find apk for android? You can find new Free Android Games and apps.

Komentáre sú uzavreté.

0
Connecting
Please wait...
Send a message

Sorry, we aren't online at the moment. Leave a message.

Your name
* Email
* Describe your issue
Login now

Need more help? Save time by starting your support request online.

Your name
* Email
* Describe your issue
We're online!
Feedback

Help us help you better! Feel free to leave us any additional feedback.

How do you rate our support?