Encyklika pápeža sv. Jána Pavla II.: Dives in Misericordia – Boh bohatý na milosrdenstvo
„Bohatý na milosrdenstvo1 je Boh, ktorého nám Ježiš Kristus zjavil ako Otca: ba tento jeho Syn nám ho v sebe samom názorne ukázal. Treba tu pripomenúť chvíľu, keď Filip, jeden z dvanástich apoštolov, požiadal Krista: “Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí”; a Kristus mu na to odpovedal: “…toľký čas som s vami a nepoznáš ma?… Kto vidí mňa, vidí Otca.” Tieto slová boli vyslovené v poslednom rozhovore, ktorým sa Kristus lúčil so svojimi pri veľkonočnej večeri, po ktorej nasledovali udalosti tých posvätných dní, v ktorých raz navždy bolo treba dokázať, že “Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom”.
Toto sú úvodné slová z encykliky sv. Jána Pavla II.: Dives in Miericordia – Boh bohatý na milosrdenstvo, z 30. novembra, na Prvú adventnú nedeľu 1980, v treťom roku pontifikátu. Encyklika má osem kapitol a pätnásť článkov.
Svoju prvú encykliku Redemptor hominis venoval sv. Jána Pavol II. pravde o človekovi, ktorá sa nám vo svojej plnosti a hĺbke stáva jasnou v Kristovi. „Teraz však, v týchto vážnych a ťažkých dňoch, ma pobáda iná, nie menej vážna potreba, totiž zasa v tom istom Kristovi objaviť tvár Otca, ktorý je vskutku ´Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy´“, píše sv. Ján Pavol II. Nemožno si predstaviť človeka v plnej dôstojnosti jeho prirodzenosti bez úplného zamerania na Boha. Lebo človek a jeho najvyššie povolanie sa ozrejmujú v Kristovi skrze zjavenie tajomstva Otca a jeho lásky.
My sa bližšie zameriame na 5. Kapitolu, čl. 7-9, s názvom: Veľkonočné tajomstvo. Milosrdenstvo je zjavené v kríži a v zmŕtvychvstaní.
Mesiášske posolstvo Krista a jeho pôsobenie medzi ľuďmi dosahuje svoj vrchol v kríži a v zmŕtvychvstaní. Musíme teda hlboko vniknúť do tejto poslednej udalosti, ktorú najmä Koncil nazýva veľkonočným tajomstvom, ak chceme náplň milosrdenstva objasniť až do posledných odtienkov. Udalosti Veľkého piatku toho týždňa a už aj predtým modlitba v Getsemanskej záhrade vnášajú akúsi základnú zmenu do celého priebehu zjavenia lásky a milosrdenstva v mesiášskom poslaní Krista. Tak sa zdá, že ten, ktorý “chodil, dobre robil a uzdravoval”, liečil “všetky choroby a všetky neduhy”, teraz opačne sám by v najväčšej miere mal vzbudiť a dostať milosrdenstvo, keď je zajatý, potupovaný, odsúdený, bičovaný, tŕním korunovaný a na kríž pribitý zomiera v ukrutných mukách. Vtedy si zaiste v najväčšej miere zasluhoval milosrdenstvo od ľudí, ktorým dobre robil; avšak ho nedostal.
Ako človek, ktorý v záhrade Olivovej hory a na Kalvárii hrozne trpí, obracia sa Kristus k Otcovi: k tomu Otcovi, ktorého lásku voči ľuďom ohlasoval a ktorého milosrdenstvo celou svojou činnosťou dosvedčoval. On sám však nie je ušetrený od strašného utrpenia smrti na kríži: “Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom” hovorí svätý Pavol. V utrpení a smrti Kristovej – nakoľko Otec neušetril vlastného Syna, ale ho “za nás urobil hriechom” – sa prejavuje absolútna spravodlivosť v tom, že Kristus za hriechy ľudského pokolenia podstupuje utrpenie a smrť. Táto spravodlivosť je úplne “podľa miery” Boha, celá pochádza z lásky, totiž z lásky Otca a Syna; taktiež celá prináša plody lásky.
Čo nám hovorí Kristov kríž, ktorý je akoby posledným prejavom jeho mesiášskeho posolstva a poslania? Kríž – celým mesiášskym svedectvom o Synovi človeka, ktorý na ňom zomrel – stále hovorí o Bohu Otcovi, ktorý je naskrze verný svojej láske voči človekovi: “Veď Boh tak miloval svet” – a teda vo svete človeka – “že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.” Avšak veriť v ukrižovaného Syna znamená “vidieť Otca”; znamená veriť, že vo svete jestvuje láska a že je mocnejšia než akékoľvek zlo, do ktorého je zapletený človek i celé ľudské pokolenie, i svet. Veriť v takúto lásku znamená veriť aj v milosrdenstvo. Ono je totiž nevyhnutnou zložkou lásky, je akoby jej druhým menom. Je spolu aj jej prejavom a uskutočňovaním proti opravdivému zlu vo svete, ktoré človeka pokúša a sužuje, natíska sa mu do duše a môže ho aj “zahubiť v pekle”. Láska je silnejšia ako smrť a hriech. (DM 7)
Kristov kríž na Kalvárii svedčí aj o sile zla proti samému Synovi Božiemu. Kristov kríž, na ktorom Boh Syn, ktorý je jednej podstaty s Otcom, dal dokonalé zadosťučinenie Božej spravodlivosti, je akýmsi “základným” zjavením milosrdenstva alebo vlastne lásky, ktorá bojuje proti samému koreňu všetkého zla v dejinách človeka: proti hriechu a smrti. V kríži sa teda Boh najhlbšie skláňa k človekovi a ku všetkému, čo človek – najmä v ťažkých a bolestných chvíľach – nazýva svojím nešťastným osudom. Kríž je akoby liečivým dotykom večnej lásky, ošetrujúcej najbolestivejšie rany ľudského života na zemi; znamená, že bol celkom splnený mesiášsky program, ktorý Kristus kedysi v nazaretskej synagóge vyhlásil. Kristovo mesiášske poslanie – poslanie milosrdenstva – sa stáva programom jeho ľudu, programom Cirkvi. V samom strede tohto programu však vždy stojí kríž, lebo v ňom zjavenie milosrdnej lásky dosahuje vrchol. Boh zvláštnym spôsobom zjavuje svoje milosrdenstvo aj vtedy, keď človeka povzbudzuje k “milosrdenstvu” voči svojmu ukrižovanému Synovi. Ukrižovaný Kristus je sám tým Slovom, ktoré nepominie, je ten, ktorý stojí pri dverách a klope na srdce každého človeka. Pritom nepotláča slobodu človeka, ale chce v nej vzbudiť lásku, ktorá nebude len výrazom akéhosi súcitu s trpiacim Synom človeka, ale v určitom zmysle naozaj “milosrdenstvom”, ktoré každý z nás preukazuje Synovi večného Otca. Avšak ten istý Kristus, Syn Boží, je ten, ktorý ku koncu mesiášskeho poslania – ba v určitom zmysle po ňom – zjavuje seba samého ako nevyčerpateľný prameň milosrdenstva, t.j. lásky, ktorú potom v priebehu dejín spásy treba v Cirkvi považovať vždy za silnejšiu, než je sám hriech. Veľkonočný Kristus je akoby posledným a večným stelesnením milosrdenstva a jeho živým znakom: dejinným, spásonosným i eschatologickým (poukazujúcim na koniec času). V tomto duchu nám posvätná veľkonočná liturgia kladie na ústa slová žalmu “Milosrdenstvo Pána ospevovať budem naveky.” (DM 8)
V tomto veľkonočnom speve Cirkvi sa však ozývajú – v plnom prorockom význame – tie slová, ktoré povedala Mária, keď navštívila Alžbetu: jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie. Mária jedinečným a celkom mimoriadnym spôsobom zakúsila milosrdenstvo – ako nikto iný – a obetou svojho srdca dosiahla vynikajúcu účasť na samom zjavení Božieho milosrdenstva. Táto obeta je úzko spojená s krížom jej Syna, pod ktorým na Kalvárii aj ona stála. Jej obeta znamená zvláštnu účasť na zjavení milosrdenstva, totiž na absolútnej vernosti Boha voči svojej láske a zmluve, ktorú od večnosti určil a v čase uzavrel s človekom, s národom, s celým ľudským pokolením; je účasťou na tom zjavení, ktoré sa na kríži raz navždy uskutočnilo. Nikto nezakúsil tak ako Mária, matka Ukrižovaného, tajomstvo kríža, toto úžasné stretnutie božskej nekonečnej spravodlivosti a lásky, tento “bozk” milosrdenstva daný spravodlivosti. Mária teda hlbšie pozná tajomstvo Božieho milosrdenstva; pozná aj jeho cenu a vie, aká je tá cena vysoká. V tomto zmysle ju nazývame aj Matkou milosrdenstva, našou Paňou zľutovania alebo Matkou Božieho milosrdenstva. Tieto pomenovania majú hlboký náboženský obsah. Vyjadrujú totiž schopnosť jej duše a celej osobnosti poznávať – v spletitých dejinách Izraela, taktiež i v dejinách každého človeka a celého ľudského pokolenia – to milosrdenstvo, na ktorom sa nám podľa večného rozhodnutia Najsvätejšej Trojice dáva účasť “z pokolenia na pokolenie”.
Spomenuté tituly, ktoré Matke Božej pripisujeme, predstavujú ju predovšetkým ako matku Ukrižovaného a Zmŕtvychvstalého. Ona mimoriadnym spôsobom zakúsila milosrdenstvo a rovnako mala na ňom zásluhy počas celého pozemského života a najmä pod krížom svojho Syna. Na základe skrytého a neporovnateľného spojenia s mesiášskou úlohou svojho Syna je zvláštnym spôsobom ustanovená na to, aby ľuďom priblížila lásku, ktorú on prišiel zjaviť. Táto láska sa najúčinnejšie prejavuje voči trpiacim a chudobným, voči zajatým a slepým, voči utláčaným a hriešnikom, ako to podľa Izaiášovho proroctva vyhlásil Kristus najprv v nazaretskej synagóge a potom ako odpoveď na otázku poslov Jána Krstiteľa. Práve na tejto “milosrdnej” láske, ktorá sa najviac prejavuje voči duševnému a telesnému zlu, malo účasť jedinečným a význačným spôsobom srdce tej, ktorá bola matkou Ukrižovaného a Vzkrieseného: takú účasť mala Mária. Avšak v nej a skrze ňu sa táto láska stále prejavuje v dejinách Cirkvi a ľudského pokolenia. Takéto prejavovanie je veľmi užitočné, lebo v Matke Božej sa opiera o jedinečný cit materinského srdca, o jeho jemný postreh a zvláštnu schopnosť pôsobiť na všetkých, ktorí od matky ochotnejšie prijímajú milosrdnú lásku. Je to jedno z vynikajúcich a životodarných tajomstiev kresťanského náboženstva, úzko spojené s tajomstvom vtelenia.
Druhý vatikánsky koncil o tom hovorí: “Toto materstvo Márie v poriadku milosti trvá neprestajne odvtedy, čo dala pri zvestovaní svoj verný súhlas, v ktorom neochvejne zotrvala pod krížom, až kým sa nezavŕši večná spása všetkých vyvolených. Lebo ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spásonosnom poslaní, ale svojím mnohonásobným orodovaním aj naďalej nám získava dar večného spasenia. S materinskou láskou sa stará o bratov svojho Syna, čo ešte putujú a nachádzajú sa v nebezpečenstvách a úzkostiach, dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti.”
Spracoval: Jozef Žvanda