V bohoslužbe slova dnešného dňa vstupujeme do prvej knihy Svätého Písma, do Knihy Genezis – Knihy Pôvodu. Hneď prvé slová Svätého Písma nás uvádzajú do tajomstva stvorenia sveta a ponúkajú nám prvú najdôležitejšiu správu pre celé ľudstvo všetkých čias: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ Nebo a celý nekonečný vesmírny svet a naša zem, ktorá je iba akoby nekonečne malým drobným zrniečkom uprostred miliárd a miliárd vesmírnych telies, stvoril Boh. Boh stvoril nebo a zem. Boh dal impulz k vzniku neba a zeme a celého stvorenstva. Nebo a zem a celé stvorenstvo nie sú produktom náhody, nie sú produktom akéhosi náhodného tresku. Boh dal impulz k vzniku neba a zeme.
Toto je prvá a jedna z najdôležitejších správ Božieho zjavenia zachyteného vo Svätom Písme. A táto pravda nie je diskvalifikáciou vedy. Správa o tom, že Boh stvoril na počiatku nebo a zem, sa nestavia proti vedeckým výskumom a metódam. Pre nás je dnešná správa o stvorení sveta dôležitá v tom, že nebo a zem a ani celé tvorstvo nie sú produktom náhody. Veda, prírodné vedy a možno aj historické vedy, má právo skúmať ako vznikol svet a ako dlho sa vyvíjal. Veda však musí v pokore priať pravdu, že tajomstvo vzniku neba a zeme ju presahuje a že nebo a zem nie sú produktom náhody, že nie sú produktom hmoty, ale sú samotným výtvorom Boha. Tak to konštatoval aj sám slávny Aristoteles (384-322 pr. Kr.) tým, že definoval tzv. päť ciest rozumu, na základe ktorých možno spoznať Boha. Neskôr, v 13. stor. po Kr. túto Aristotelovu filozofiu prepracoval sv. Tomáš Akvinský. Spomeňme tu tzv. Prvú cestu – Kinetickú cestu
Aristoteles poukazuje nato, že existuje Nehybný hýbateľ, ktorý je čistým uskutočnením. Je to „prvá a najzreteľnejšia je cesta“, ktorou môžeme spoznať Boha a pochádza z pohybu. Je totiž isté, že všetko na tomto svete sa na tomto svete pohybuje. Všetko, čo je v pohybe, je od niečoho pohybované. Pohyb totiž nie je nič iné, ako doviesť niečo z možnosti k uskutočneniu. Všetko, čo sa hýbe, potrebuje niečo iné alebo niekoho iného, kto alebo čo ním hýbe. Pri tom, ale nemožno ísť do nekonečna. Nutne sa musí prísť k Prvému hýbateľovi, ktorý všetkým hýbe, a ním je Boh. Z pohybu vo svete rozpoznávame tzv. prvého Nehybného Hýbateľa.
„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ Túto správu nám dnes neprináša veda, ale Božie zjavenie, Božie slovo, ktoré my prijímame s vierou. S vierou prijímame, že ten, ktorý stvoril nebo a zem, náš Boh, nie je iba nejaký Nehybný Hýbateľ, od nás vzdialený na státisíce kilometrov, že to nie je akýsi mŕtvy Boh filozofov, ako to vravieval Blaise Pascal, francúzsky učenec, vedec, matematik a filozof a hlboko veriaci človek. Z Božieho Zjavenia, ktoré podľa slov sv. Jána z Kríža sa naplnilo v Kristovi a skrze ktorého už Boh povedal všetko, spoznávame, že náš Boh je živý, je to Boh Abraháma, Boh Izák a Boh Jakuba, je to Boh Ježiša Krista, trojjediný Boh, Otec, Syn a Duch Svätý, ktorý nielen tento svet stvoril, ale ktorý ho stvoril z lásky, stvoril ho krásny, stvoril ho pre nás, pre človeka, pre každého človeka, a tak je zem pozemským domovom každého človeka. Náš Trojjediný Boh, ktorý je láska, tento svet nielen z lásky stvoril, ale stále nad ním bdie, stále sa o nás stará. On nielen z veľkej lásky stvoril tento svet, ale ešte z väčšej lásky vykúpil tým, že za nás obetoval svojho jediného Syna, Ježiša Krista, Božieho Baránka.
Čo toto všetko pre nás znamená? Pápež František vo svojej sociálnej encyklike Laudato Si´- O starostlivosti o náš spoločný domov z 24. mája 2015 nám dáva za príklad sv. Františka z Assisi:
Pápež František v spomínanej encyklike píše: „Som presvedčený, že František je vynikajúcim príkladom starostlivosti o to, čo je slabé, a tiež integrálnej ekológie, prežívanej radostne a autenticky… Prejavoval osobitnú pozornosť voči Božiemu stvoreniu a voči najchudobnejším a opusteným. Miloval a bol milovaný pre svoju radosť, ušľachtilú obetavosť, srdce pre všetkých. Bol to mystik a pútnik, ktorý žil v jednoduchosti a v obdivuhodnej harmónii s Bohom, s ostatnými, s prírodou a so sebou samým. V ňom možno objaviť, do akej miery je neoddeliteľná starostlivosť o prírodu, spravodlivosť voči chudobným, angažovanosť v spoločnosti a vnútorný pokoj. (LS 10)
Tak ako keď sa zamilujeme do nejakej osoby – zakaždým, keď sa František pozeral na slnko, mesiac či najmenšie zvieratá, jeho reakciou bol spev a do svojich chvál zahŕňal aj všetky ostatné stvorenia. Nadväzoval rozhovor s každým stvorením a kázal ešte aj kvetom – „pozýval ich, aby chválili a milovali Boha ako bytosti obdarované rozumom“. Jeho reakcia bola oveľa viac ako intelektuálne ocenenie alebo ekonomická kalkulácia, pretože preňho každé stvorenie bolo bratom alebo sestrou, ku ktorým ho viazali citové putá. Preto sa cítil povolaný starať sa o všetko, čo existuje. Jeho učeník svätý Bonaventúra rozprával, že „vďaka presvedčeniu, že všetky veci majú spoločný pôvod, cítil ešte väčšiu zbožnosť a nazýval stvorenia, i keď maličké, svojimi bratmi a sestrami“. Týmto presvedčením nemožno pohŕdať ako iracionálnym romantizmom, pretože má vplyv na rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú naše správanie. Ak pristupujeme k prírode a k životnému prostrediu bez toho, aby sme boli otvorení pre úžas a údiv, ak už nehovoríme o svojom vzťahu k svetu jazykom bratstva a krásy, naše postoje budú postojmi vládcu, spotrebiteľa alebo obyčajného využívateľa prírodných zdrojov, ktorý nie je schopný stanoviť hranice svojim okamžitým záujmom. Naopak, ak sa cítime intímne spojení so všetkým, čo existuje, spontánne z toho vyplynie striedmosť a starostlivosť.
„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ Toto je prvá veta Svätého Písma, jeden z najdôležitejších odkazov pre nás ľudí, pre všetkých ľudí všetkých čias. Toto nás vedie k vďačnosti voči Bohu za tento krásny svet. To nás vedie k prejaveniu úžasu nad krásou stvoreného sveta, to nás vedie aj k zodpovednosti a k starostlivosti o náš svet, a napokon k úcte a k striedmemu životu každého z nás.
Jozef Žvanda
Foto: Internet