Pred nedávnom, na konci októbra, sme si na Slovensku, ale aj v Čechách, pripomenuli sté výročie založenia našej spoločnej Československej republiky. So študentmi sme preto v tých dňoch navštívili Prahu, v nej niekoľko výstav súvisiacich s výročím a súčasťou nášho programu bola aj návšteva niektorých významných duchovných centier v Prahe. S akou bázňou som kráčal vyšehradským cintorínom, kde odpočívajú velikáni českého kultúrneho života ako Bedřich Smetana, Antonín Dovřák, či Božena Němcová… A potom sme v Prahe zavítali do Benediktínskeho opátstva zvaného Emauzy.
Benediktínske opátstvo, ktoré 21. novembra 1347 založil český kráľ a rímsky cisár Karol IV. , bolo počas svojho trvania niekoľkokrát zničené či zrušené a vzápätí opäť obnovené. Dňa 14. februára 1945 spojenecké vojská omylom na tento chrám zhodili tri bomby. Zničený chrám však zbožní mnísi obnovili. Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1950 v rámci tzv. Akcie K, bol kláštor zrušený. Po Nežnej revolúcii v novembri roku 1989 sa Benediktínsky kláštor v Emauzoch dostal opäť do rúk mníchov, ktorí ho opäť obnovili. Aký zaujímavý príbeh…
Na toto všetko som si spomenul pri uvažovaní nad dnešným Božím slovom. Teraz v závere liturgického roka nám Cirkev ponúka texty súvisiace s druhým príchodom Pána Ježiša. Texty sú plné apokaliptických, niekedy až hrôzostrašných výjavov, ktoré v nás môžu spôsobiť strach a neistotu. A dnes sú uvedené slovami: „V tých dňoch…“ „V tých dňoch som ja, Daniel, žialil a počul som toto Pánovo slovo: ,V tom čase povstane Michal, veľké knieža, čo chráni synov tvojho ľudu. Bude to čas úzkosti…´“ Ježiš povedal svojim učeníkom: „V tých dňoch, po onom súžení, slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť…“ Ako rozumieť týmto slovám? „V tých dňoch…“, znamená čas od Ježišovho návratu k Otcovi a čas očakávania jeho druhého príchodu na zem. Je to celá dvoj tisícročná história Cirkvi, boli to dni, ktoré žili naši predkovia, sú to dni, ktoré žijeme my, budú to dni, ktoré budú žiť naši potomkovia, kým bude svet svetom. Sú to dni duchovného zápasu a nie je to zápas s krvou. Celý náš život je duchovným zápasom o naše duše. Diabol ich chce strhnúť na svoju stranu, no my chceme patriť Ježišovi. Diabol však reve ako horúci lev a používa množstvo nástrojov a prostriedkov, aby nás zožral.
Jedným z nich je strach. Diabol chce, aby sme sa báli. Lebo strach oberá človeka o pevnú pôdu pod nohami. V strachu človek prestáva konať racionálne a vtedy je ľahko zraniteľný. Preto z každej strany na nás dolieha strach. Zvlášť masmédia sú na to zneužívané, aby nás dennodenne zámerne bombardovali strachom.
Ďalším diablovým prostriedkom je zhon a stres. Už nevládzeme ani dýchať, ani žiť. Sme v zhone, sme v strese, všade od nás požadujú výkon, výkon, výkon. Niekde nás pritlačia k múru a nemáme na výber a niekde nám ponúknu lákavé stopercentné príplatky, a tak nás odtrhnú od seba, od svojich blízkych, od svojej na rodiny. A čo je ovocím? Únava, vyčerpanosť, nervozita a hnev. Sme pod diabolským tlakom.
K prvým dvom pripočítajme ešte ďalší prostriedok – sociálne siete. Tie by vo svojej podstate mali byť pre človeka prínosom, ale je tomu tak? Vo virtuálnom svete síce máme tisícky priateľov, ale v skutočnosti? Veď už pomaly ani nevieme spolu z očí do očí komunikovať.
A napokon ešte jeden diablov prostriedok – chlieb a hry. Svet sa chce zabávať a zabávať a zabávať a obeta je pre neho cudzia. Nuž len sa zabávajme.
Vráťme sa ešte raz k dnešnej bohoslužbe slova. Čo v nej dominuje: Istota či neistota, strach či odvaha, smútok či radosť? Na prvý pohľad sa zdá, že prím tu hrá neistota, strach a smútok z hrôzy. No v skutočnosti dnes dominuje Michal, veľké knieža, čo chráni synov tvojho ľudu. Michal, ktorého meno znamená: „Kto je ako Boh?“, je predobrazom iného Michala, Božieho Syna, Božieho Baránka, Ježiša Krista, ktorý jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú. Dnešná Bohoslužba slova nás opäť uisťuje o Božej moci, je pre nás povzbudením k odvahe, že sa nemáme čoho báť a že strach nemá mať v našom živote miesto. Je pre nás uistením, že aj keď nebo a zem sa pominú, ale Božie slovo nepominie. Je pre nás výzvou aby sme uverili Božiemu slovu, aby diabol, aj keď je veľmi prefíkaný, nemal nad nami moc. Dnešné Božie slovo je pre nás radosťou, že: „Múdri sa budú skvieť ako jas oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, ako hviezdy na večné veky.“
Vyšehradský cintorín, tam pochované osobnosti, velikáni ducha, ktorí uverili Božiemu Duchu a Benediktínske opátstvo v Emauzoch v Prahe potvrdzujú svoju nadčasovosť, potvrdzujú nadčasovosť Božieho slova. Nebo a zem sa pominú, ale Božie slovo o Božej láske a milosrdenstve nikdy nepominie. Preto: „Nebojte sa! Nebojme sa!“
Jozef Žvanda
Foto: Jozef Žvanda