Študenti Katolíckej univerzity v Ružomberku v prípade vážneho dôvodu neúčasti na predmete Sústredenie zo spirituality, dostávajú náhradnú formu absolvovania tohto predmetu. Tá spočíva z viacerých úloh, medzi ktoré patrí aj vypracovanie eseje na danú tému.
Esej, ktorú na tomto mieste s dovolením autorky publikujeme, vypracovala Bc. Simona Turská, študentka 1. ročníka Mgr. štúdia na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku v študijnom programe Anglistika a Amerikanistika.
Rodina je základná a funkčná jednotka spoločnosti. Táto veta sa mi vštepila do pamäti už v detstve. Otec, matka a ich deti tvoria spoločnosť. Takto mi to bolo vštepené nie len v škole, ale predovšetkým doma, keďže naša rodina je naozaj početná. Dnes sa stal pojem „rodina“ akýmsi predmetom pochybností. Vždy som brala rodinu ako samozrejmosť. Hoci vždy existovali rôzne typy rodín, napr. slobodné matky, rodiny, ktoré prišli o otca či o matku, nikdy som však nezažila, aby bolo pre mňa niečo tak samozrejmé ako rodina, spochybňované.
No prišla doba, v ktorej žijeme (konkrétne rok 2015), doba, v ktorej sme sa stali svedkami pochybností o rodine a jej tradičnom ponímaní. Rodina sa stala predmetom hlasovania.. A to bol pre mňa obrovský šok. Rodina už nie je taká samozrejmá? A stále to pre mňa je nepochopiteľné. Kde sa stala chyba? Pre človeka, ktorý vyrastá v kompletnej rodine, človeku, ktorému mama pomáha s úlohami a otec ho/ju učí bicyklovať sa, je nepredstaviteľná akákoľvek pochybnosť o tejto inštitúcií. Pre mňa je tento koncept (otec, matka, deti) tak prirodzený ako dýchanie. Rodina je obrovský dar od Boha a spochybňovanie rodiny ako takej v jej pôvodnom znení, je v istom zmysle aj spochybňovanie Boha. Každý člen rodiny má svoju konkrétnu úlohu a poslanie, každý člen rodiny má špecifické nadanie a povinnosť. Povinnosť voči ostatným členom rodiny, sebe, a aj voči spoločnosti. Rola otca je nenahraditeľná, rola matky je nenahraditeľná a rola detí je, ako inak, tiež nenahraditeľná. Keď čo i len jedna časť tejto „skladačky“ chýba, časť zostane „prázdna“.
Prázdne miesto v rodine, ak chýba otec či matka…
Každý jeden člen rodiny má nenahraditeľnú hodnotu. Je aj vedecky dokázané, že ak v rodine chýba otec, zvykne sa to odraziť na dieťati. Možno nie hneď, možno až v budúcnosti. Čo je ale isté, dieťaťu otec chýba. S matkou je to, samozrejme, úplne rovnako. Jej rola je nenahraditeľná. A tak je to aj medzi matkou a otcom, je síce možné existovať ako „nekompletná“ rodina, no vždy tam bude prázdne miesto, ktoré niekedy už žiaľ nie je možné zaplniť. Rodina je nenahraditeľná, pretože vychováva budúce generácie, generácie ktoré predstavujú budúcnosť. Budúcnosťou myslím nie len budúcnosť tejto krajiny, ale budúcnosť celej Zeme. Preto je dôležité, aby sme si uchovali hodnoty, ktorých základ je rodina a vychovali sme zodpovedných, morálnych a empatických ľudí, ktorí si budú ctiť tieto hodnoty, ktoré si zachovávame už celé „veky“, a bez ktorých by sme tu dnes neboli ani my sami…
Kresťanské manželstvo – vzájomné sebadarovanie
Každá kresťanská rodina má svoje špecifické úlohy, ktoré sa zaväzuje pri prijatí sviatosti manželstva plniť. V súlade s Apoštolským listom Jána Pavla II. Familiaris Consortio – Rodinné spoločenstvo, má kresťanská rodina nasledovné úlohy: vytváranie osobného spoločenstva, služba životu, účasť na rozvoji spoločnosti a tiež účasť na živote a poslaní Cirkvi. Vytváranie osobného spoločenstva začína vytváraním spoločenstva medzi manželmi – mužom a ženou, ktorí sú si vo svojom zväzku rovní a každý má svoju nenahraditeľnú úlohu. Základom tohto zväzku je predovšetkým láska, ktorá vzniká už pred uzavretím manželstva.
Dôležitým aspektom kresťanského manželstva je vzájomné sebadarovania sa. Manžel a manželka sa navzájom darujú jeden druhému nie len po telesnej, ale predovšetkým po emocionálnej a duševnej stránke. Z dvoch sa stáva jedno. Osobné spoločenstvo postupne zahŕňajú aj deti, a do tohto spoločenstva sú zahrnutí aj ďalší rodinní príslušníci, napr. rodičia (manželov), starí rodičia, atď. Na základe verného a vrúcneho vzťahu manžela a manželky sa potom budujú aj ďalšie vzťahy v spoločenstve – medzi rodičmi a deťmi a medzi deťmi samotnými (súrodencami). Žena a muž majú v manželstve svoje konkrétne úlohy. Obaja majú za úlohu milovať a ctiť si jeden druhého, a milovať a vychovávať svoje potomstvo. Žena má povinnosti nie len voči svojmu manželovi ale tiež voči svojim deťom (výchova) a voči spoločnosti, v ktorej sa môže ( a mala by) aktívne angažovať. Muž má takisto svoju nenahraditeľnú úlohu ako manžel a otec, ktorý je si rovný so svojou manželkou. Úcta prináleží taktiež starým rodičom, ktorí nemajú byť odsúvaní „na vedľajšiu koľaj“, ale majú byť tiež aktívne zapojení do duchovného rozvoja rodiny, poskytnúť svoje poznatky a skúsenosti, napr. aj pri podieľaní sa na výchove vnúčat a vštepovaní viery.
Kresťanská rodina a služba životu
Ďalšou nenahraditeľnou úlohou kresťanskej rodiny je služba životu. Od už spomínaného vzájomného sebadarovania sa manželov sa odvíja aj plodenie detí, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou kresťanskej rodiny. Plodnosť manželov nemá byť obmedzovaná súčasnou dobou technologického pokroku (antikoncepčné prostriedky), ale tiež má byť uspôsobená jedinečnému Božiemu plánu, prirodzenými prostriedkami. Manželia nemajú svojvoľne rozhodovať a plánovať si počet potomkov, pre ktorý sa rozhodli. Cirkev tiež napomáha v tejto oblasti, a poskytuje potrebné poznatky manželom ako viesť mravný život (mravné spôsoby ako výpočet dní plodnosti/neplodnosti, atď.). Manželia samotní sú tiež povolaní k svätosti aj prostredníctvom týchto úloh ako kresťanskej rodiny a vedením morálneho života.
Manželia majú úlohu nielen plodiť deti, ale tiež sa podieľať na ich výchove ako členov Cirkvi, ktorými sa stávajú pri krste. Ich úlohou je z detí vychovať mravných a svedomitých ľudí, vštepovať im vieru už od malička. Majú za úlohu naučiť ich modlitby a ísť im príkladom v modlitbe a v cnostnom živote. Rodičia tiež majú za úlohu vychovávať deti k cnostnej láske, ktorá je v súlade s učením Cirkvi (napr. čistota pred manželstvom). K viere a morálnemu životu má deti vychovávať nie len rodina, ale aj vzdelávacie inštitúcie. Štát ako taký má poskytnúť primerané prostredie pre deti z týchto rodín, aby sa mohli realizovať v rámci úloh, ktoré im prináležia ako kresťanským rodinám.
Účasť kresťanskej rodiny na rozvoji spoločnosti, na živote a poslaní Cirkvi
Ďalšou dôležitou úlohou kresťanskej rodiny je účasť rodiny na rozvoji spoločnosti. V „praxi“ to znamená, že rodina sa nemá uzatvárať sama do seba, ale má sa podieľať aj na dobre iných rodín. Kresťanské rodiny sa teda majú podieľať na vzájomnom duchovnom raste a tým spôsobom teda plniť aj svoju spoločenskú funkciu. Kresťanská rodina má plniť svoje povinnosti aj v politickej sfére a to takým spôsobom, že sa zasadzuje za práva rodín ako kresťanských spoločenstiev a v prípade, že je ohrozené niektoré z práv rodín, či je ohrozené plnenie týchto úloh rodín zo strany štátu, bojovať sa svoje práva. Preto má kresťanská rodina svoje špecifické práva.
V neposlednom rade je tu úloha kresťanskej rodiny – účasť rodiny na živote a poslaní Cirkvi. Ako je už spomenuté v liste Familiaris Consortio, rodina plní úlohu „malej cirkvi“, alebo povedzme domácej cirkvi. Medzi kresťanským manželstvom a Cirkvou je úzky a vzájomný vzťah. Rodina prijíma Božiu milosť prostredníctvom sviatostí (Eucharistia) a rodina je na druhej strane povinná šíriť túto milosť, odovzdávať dar viery svojim deťom. Prostredníctvom častej účasti na sviatosti zmierenia a následnom prijímaní Eucharistie je rodina obdarená veľkými Božími milosťami. Hlásanie Evanjelia je jednou z úloh a povinností rodiny. Kresťanskej rodine ako takej sa tiež dostáva veľkých milosti aj na základe uzavretia sviatostného manželstva, ktoré je základom takéhoto spoločenstva. Členovia takejto rodiny majú svoju povinnosť voči každému blížnemu, chorému, či nevládnemu alebo opustenému, ktorým majú pomáhať a vidieť každého jedného ako Božie dieťa a s úctou a láskou ho/ju prijímať a pomáhať si.
Po prečítaní Familiaris Consortio som si uvedomila viacero skutočností
Prvotná predstava, keď sa povie slovo „manželstvo“ je určite taká, že je to zväzok muža a ženy a samozrejme, postupom času aj deti. Táto jednoduchá predstava možno vyplýva len z pojmu manželstvo samotné. Keď sa však povie „kresťanské manželstvo“, táto predstava o manželstve sa mení. Pretože to už obnáša oveľa viac. A aj vďaka Familiaris Consortio som sa o sviatostnom manželstve dozvedela oveľa viac. Som zároveň veľmi šťastná, že som sa narodila do veriacej rodiny a mnohé veci, ktoré som sa dočítala sú mi dôverne známe.
Modlitba u nás doma nikdy nechýbala, od malička som bola vedená k viere a až teraz si uvedomujem, aký veľký dar som dostala. Poznám ľudí, ktorým viera vštepovaná rodičmi nebola a o to ťažšie potom pre nich bolo nájsť si cestu ku kresťanskej viere. Obraz rodiča/ov, ktorí sa modlia, učia nás prvé modlitby a každú nedeľu a vo sviatok s nami chodia na svätú omšu zanechá v dieťati veľkú stopu (ako to bolo spomínané aj vo Familiaris Consortio). A ako to už zo školy veľmi dobre vieme, najľahšie sa nám učí na konkrétnom príklade. Ak sa nás niekto snaží o niečom presvedčiť, a nemusí to byť len konkrétne o viere samotnej, ťažko mu/jej uveríme, ak sám/a podľa toho nežije, alebo sa tým neriadi.
Som veľmi rada, že…
Ak nás niekto učí o viere, ale podľa nej nežije, je to iba teória – a to vo väčšine prípadov nestačí. Chýba nám príklad a motivácia. Uvedomila som si aj, akú veľkú zodpovednosť manželia prijímajú pri sviatosti manželstva. Nie je to len uzavreté spoločenstvo jednej rodiny. Je to o vytváraní spoločenstiev s ďalšími rodinami, spolupráca so štátom, usilovanie o zachovanie hodnôt a kresťanskej morálky a v neposlednom rade prijímanie sviatostí a šírenie viery – aj prostredníctvom detí. Som veľmi rada, že som si mohla tieto skutočností osvetliť a som si istá, že sa mi niekedy v budúcnosti veľmi zídu. Keďže i ja sama túžim po rodine a manželstve, vedomosti o tom, čo všetko kresťanské manželstvo zahŕňa, sú pre mňa veľmi užitočné.
Verím, že výchova detí a dodržiavanie týchto úloh kresťanskej rodiny idú ruka v ruke s vytváraním morálnej spoločnosti. Budúcnosť je založená aj na generáciách, ktoré spoločne vychováme a aj na základe týchto princípov to pôjde určite oveľa ľahšie. A verím, že sa do toho raz aj ja sama aktívne zapojím (v podobe sviatostného manželstva a vlastnej rodiny) a budem môcť prispieť k spoločnosti, ktorá je mravná, zodpovedná, má úctu k „šedinám“, osamelým či chudobným.
Autorka:
Bc. Simona Turská, študentka v odbore Anglistika a Amerikanistika, Filozofická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku, 1. ročník v Mgr. študijnom programe
Foto: Internet