Na tejto stránke nájdete linky na texty k sympatickým svätým. Potom nasledujú samotné texty, to pre tých, ktorým sa nechce klikať na internete a všetko majú po ruke. Texty sme uverejnili na stránke nášho UPaC. Sú z našej dielne, prípadne do našich spriaznených duší. Nech títo sympatickí svätí sú pre nás výzvou k svätosti.

O Nepoškvrnenom počatí Panny Márie

O Nepoškvrnenom počatí Panny Márie

Svätý Martin z Tours, patrón Spišskej diecézy

Svätý Martin z Tours, patrón Spišskej diecézy

Na slávnosť Všetkých svätých 2020

Na slávnosť Všetkých svätých 2020

Svätá Margita M. Alacoque – dôverníčka Ježišovho Srdca

https://www.upac.sk/wp/svata-margita-m-alacoque-dovernicka-jezisovho-srdca/

Bl. Karol Acutis – geniálny informatik, ktorý objavil diaľnicu do neba

https://www.upac.sk/wp/karol-acutis-genialny-informatik-ktory-objavil-dialnicu-do-neba/

Sv. František z Assisi – radostný trubadúr

https://www.upac.sk/wp/sv-frantisek-z-assisi-radostny-trubadur/

Cesta pravdy a viery v živote sv. Augustína a moja cesta objavov

Cesta pravdy a viery v živote sv. Augustína a moja cesta objavov

Na slávnosť Všetkých svätých 2020

„Túžia po nás svätí, a my si to nevážime“
(Svätý Bernard)

„Každý veriaci by mal mať svätca, ktorý mu bude taký blízky ako člen rodiny“,  vyslovil sa emeritný pápež Benedikt XVI. na generálnej audiencii 25. augusta 2010. Tým  nás všetkých pozval k tomu, aby sme viac poznávali životy svätých a vybrali si z nich niekoho veľmi blízkeho v istote, že svätí sú dobrými vodcami k väčšej láske k Pánovi a zároveň cennou pomocou pre ľudský i kresťanský rast.

Pápež František pekne vyjadril, že svätosť znamená:  „Žiť v plnom spoločenstve s Bohom už teraz, počas nášho pozemského putovania.“ „Je pravda, že sa cítime unavení z namáhavej cesty, ale nádej nám dáva silu ísť ďalej. Keď hľadíme na život svätých, povzbudzuje nás to     k ich napodobňovaniu. Medzi nimi je veľa svedkov tzv. svätosti vedľajších dverí, tých, ktorí žijú medzi nami a sú odrazom Božej prítomnosti“ (1. novembra 2019). Pri inej príležitosti povedal: „Svätosť predstavuje cestu, ktorá nás privedie ku stretnutiu s Bohom. Jedine táto cesta nás zachráni pred zničením, devastáciou zeme, stvorenia, morálky, dejín, rodiny, všetkého.“

Svätosť patrí k podstate Cirkvi, je jej DNA, pretože Cirkev je mystickým telom Kristovým, aj keď sú niektorí jej členovia hriešni. Je povolaná odrážať Kristovu tvár, pretože je jeho nevestou. Práve svätí sú opravdivými deťmi Cirkvi, a nielen tí, ktorí sú kanonizovaní či blahoslavení, ale všetci, ktorí sa rozhodli nasledovať radikálne Ježiša Krista a jeho evanjelium a urobili z neho, bez váhania a kompromisov, dôvod svojho života a zo svätosti životný program. Svätí sú živým evanjeliom, Kristovým svetlom osvecujúcim svet, jeho vôňou príjemnou tým, čo idú cestou spásy, ale vôňou smrti tým, čo idú do záhuby ( porov. 2 Kor 2, 15). Svätí majú nesmierny dosah na Cirkev i celú spoločnosť. Pripomeňme si svätého Františka z Assisi, „chudáčika“ žijúceho v trinástom storočí, ktorý neprestáva ovplyvňovať nielen mládež dvadsiateho prvého storočia, ale aj hlavy Cirkvi, pretože prijal evanjelium a Ježiša Krista radikálne bez kompromisov.

Pápež, sv. Ján Pavol II., zdôrazňoval, že: „Práve svätí boli opravdivými tvorcami ľudských dejín, pretože, ako Ježiš, prinášali so sebou a dávali život, a to v hojnosti, na rozdiel od zlodeja, ktorý život ničí (porov. Jn 10, 10). Svätí sú výzvou, aby sa ľudia obrátili k Bohu. Preto“, pokračoval, „svätosť nie je luxus niektorých, ale povinnosť všetkých členov Cirkvi.“ Tento istý pápež, dnes už aj vyhlásený za svätého, poukázal dokonca na to, že cestou Cirkvi v treťom tisícročí je práve svätosť.

Návod blahoslaveného Karola Acutisa na dosiahnutie svätosti:

Nedávno bol blahorečený sympatický a talentovaný mladík našich čias, Karol Acutis (1991-2006). Je veľkým príkladom osobitne pre mladých. Popri svojich mnohostranných záujmoch, z ktorých na prvom mieste bola informatika, sa venoval aj katechéze. V jej rámci sa často venoval téme svätosti. Hovorieval, že: „Cesta svätosti je pre všetkých, všetci sa rodíme ako originály, ale mnohí zomierajú ako kópie, pretože nežijú podľa jedinečného plánu spásy, ktorý má Boh pre každého. Ak neuvádzame do života tento plán, riskujeme, že sa staneme fotokópiami niekoho alebo niečoho, kým nie sme my a strácame zo zreteľa cieľ svojho života.“

Karolove slová i príklad života sú dôležité ako pozvanie ku svätosti pre súčasnú mládež, pretože ukazujú jednoduchú, rýchlu a jasnú cestu – diaľnicu. Pre svoje katechézy si zostavil „návod“ na to, ako sa stať svätým:

„Chcem sa ti zveriť s niekoľkými mojimi špeciálnymi tajomstvami, ktoré ti pomôžu dosiahnuť rýchle cieľ svätosti“, zveroval sa počas nich:

• Treba to chcieť celým srdcom, a ak po tom netúžiš, naliehavo o to pros Pána.
• Snaž sa ísť každý deň na svätú omšu a sväté prijímanie.
• Ak sa ti dá, choď aspoň na chvíľku na eucharistickú adoráciu, kde je Ježiš skutočne prítomný, tak uvidíš, ako vzrastie tvoja úroveň svätosti.
• Každý deň sa pomodli svätý ruženec.
• Každý deň si prečítaj úryvok zo Svätého Písma.
• Ak sa ti dá, spovedaj sa každý týždeň aj zo všedných hriechov.
• Rob si často predsavzatia a kvietky Pánu Ježišovi a Panne Márii, aby si pomohol iným.
• Žiadaj o pomoc svojho anjela strážcu, ktorý sa má stať tvojím najlepším priateľom.
• Aj ty sa môžeš a máš stať svätým.

Ku svätosti patrí neodmysliteľne aj radosť a prívetivosť. Keď bol svätý Damián de Veuster malým chlapcom, jeho otec ho vychovával k veselosti slovami: „Keď sa pobožný človek mračí, vtedy svätosť v jeho srdci kysne.“ Svedčia o tom aj milé a usmiate tváre nielen na svätých obrázkoch, ale aj tie, ktoré denne stretáme na svojich životných cestách.

Svätosť, t. j. spoločenstvo s Bohom, ku ktorému sme pozvaní, je zaručene najkrajší cieľ nášho života. Na záver ponúkame otázku, ktorú si kedysi položil mladý, hriešny a predsa budúci velikán svätosti, svätý Augustín: „Mohli to toľkí a toľké, prečo nie ty?“

s. Margita, OSF, ThLic. PaedDr. Anna Baroková, PhD.

Foto: Internet, Fra Angelico,

Zdroje:

LETHEL, F. M.: Teológia svätých. O pozvaní všetkých veriacich v Krista ku svätosti. Prešov, VMV 2014.

MARTINS, J. S. Card.: La santitá in un mondo che cambia. Cittá del Vaticano, LEV 2017.

https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2018-11/anjel-pana-papez-frantisek-vsetkych-svatych-beh-don-bosco.html

https://www.carloacutis.com/

Svätá Margita M. Alacoque – dôverníčka Ježišovho Srdca

 Keď sa povie výraz „prvé piatky“, takmer každý veriaci na Slovensku vie, čo to znamená: treba sa vyspovedať a pristúpiť ku svätému prijímaniu deväťkrát za sebou bez prerušenia, lebo Pán Ježiš sľubuje za to smrť v Božej milosti a večnú spásu. Je to prisľúbenie Ježišovho Srdca. Avšak pri takom vyjadrení ide len o nepatrný zlomok, ktorý nevystihuje ani zďaleka všetku tú krásu a bohatstvo, ktoré v sebe ukrývajú prisľúbenia Ježišovho Srdca. Všimnime si najprv ich protagonistku, cez ktorú sa tieto zjavenia rozšírili do celého sveta. Je ňou svätá Margita Alacoque, ktorej liturgická spomienka sa pripomína 16. októbra. Ona najpresnejšie priblíži, o čo v týchto zjaveniach išlo.

Narodila sa v dedinke Verosvres v burgundskom Francúzsku 22. júla 1647 a o tri dni bola pokrstená. Od detstva bola otvorená na Božiu milosť –  už ako dieťa sa, podnietená vnútorným impulzom, odovzdala celá Ježišovi. Detstvo mala šťastné do ôsmich rokov, keď jej zomrel otec. Odvtedy sa pre ňu i jej matku začalo utrpenie spôsobované neprajnými, zlomyseľnými príbuznými, s ktorými žili v susedstve. Dva roky bývala v kolégiu u sestier klarisiek v Charolles, potom ťažko ochorela, štyri roky musela byť len v posteli. „Pretože sa nenachádzal žiaden liek na moju chorobu, sľúbila som Panne Márii, že keď ma uzdraví, jedného dňa vstúpim do kláštora.“

Naozaj sa uzdravila, avšak niekoľko rokov bola vnútorne rozdelená medzi svetskými zábavami, ktoré ju lákali i viacerými ponukami k manželstvu a Pánovým volaním k zasvätenému životu. Počas týchto rokov musela tiež bojovať so svojou rodinou, ktorá chcela, aby sa vydala, zatiaľ čo Pán ju poučoval už vtedy o tajomstvách svojej lásky a pripravoval ju na budúce poslanie.

Keď sa rozhodla vstúpiť do kláštora, navštívila Kláštor navštívenia Panny Márie v Paray le Monial, kde vnútorne pocítila Ježišov hlas: „Tu ťa chcem“.

Jej vstup do kláštora bol stanovený na 20. jún 1671, do noviciátu vstúpila 25. augusta nasledujúceho roku. 6. novembra 1672 sa rehoľnými sľubmi celkom zasvätila Pánovi. Len čo Margita vstúpila do kláštora, stala sa objektom veľkých milostí od Pána Ježiša. Avšak s množstvom milostí prichádzali aj nepochopenia, protirečenia, prenasledovania a duchovné i fyzické utrpenia. Tie sa týkali poslania, ktoré dostala od Pána Ježiša, aby robila všetko, čo mohla pre šírenie posolstiev o Ježišovom Srdci, ktoré prijala v zjaveniach počas modlitby pred Eucharistiou.

Vyčerpaná chorobou a láskou k Ježišovi zomrela 17. októbra 1690 ako štyridsaťtri ročná.

Dôležitý je tiež historický kontext, v ktorom zjavenia vznikli. Cirkev sa vtedy zmietala v mnohých vonkajších i vnútorných problémoch, ktoré priam ohrozovali jej existenciu. Popri tureckých nájazdoch bola duchovne „ničená“ učením vzdelaného profesora teológie a biskupa Kornélia Jansena a jeho nasledovníkov, ktorý bojoval proti častému svätému prijímaniu i svätej spovedi, lebo ľudia sú vraj toho nehodní. Ukazoval Boha veľmi prísneho a dával také vysoké požiadavky na pristupovanie ku sviatostiam, že vyvolal v ľuďoch strach a odstup voči Bohu. Jeho učením boli „nainfikované“ aj vtedajšie kláštory, vrátane toho, do ktorého Margita vstúpila. Je teda pochopiteľné, že sa spočiatku stretla s veľkým odporom a nedôverou, keď rozprávala o svojich zážitkoch počas modlitby v kaplnke.

Cirkev však dala po podrobných skúmaniach tejto jednoduchej, nevzdelanej a navyše aj prenasledovanej mníške za pravdu: sviatok Božského Srdca, ktorý Ježiš požadoval, bol pre celú Cirkev schválený v roku 1856. Úcta k Ježišovmu Srdcu sa veľkou rýchlosťou rozšírila do celého sveta na duchovné dobro tých, ktorí toto posolstvo prijali. Vznikli tiež viaceré kongregácie s cieľom šíriť posolstvá o Ježišovom Srdci.

Svätá Margita bola blahorečená 18. septembra 1864 a kanonizovaná 13. mája 1920.

Jezuita, páter Claudius de la Colombière, jej spovedník a spolupracovník, prvý, kto jej zjaveniam uveril a označil ich za pravdivé, ktorý žil i zomrel ako nadšený apoštol Ježišovho Srdca, bol tiež svätorečený pápežom Jánom Pavlom II. 31. mája 1992.

Znak srdca

Keď človek prosil Boha, aby mu ukázal svoju tvár, Božie Slovo sa stalo telom, ukázalo sa ako človek. Ak prosí kresťan v súčasnosti, aby sa mu dal Ježiš poznať, vypočuje ho väčšmi, ako by si prial: Ježišovou odpoveďou na otázku, aký je, sú zjavenia svätej Margite, ktoré sa veľmi stručne dajú zhrnúť do vety: „Pozri na Srdce, ktoré ľudí tak veľmi milovalo!“

„Pozri!“ Ježiš naň ukazuje, aby sme aj my pozorovali to Srdce, ktoré sme prebodli  hriechmi, neláskou, nevďačnosťou. Neukazuje nám iba výraz dobroty a odpustenia na svojej tvári, ale aj na jej prameň: srdce ako symbol svojho najintímnejšieho a najhlbšieho bytia. Srdce ako stred duchovného života, ktoré tvorí vnútro rozumnej a slobodnej bytosti a vyjadruje to najhlbšie „ja“.

Výraz „Ježišovo Srdce“ neznamená natoľko jeho telesné srdce ako fyzický orgán, ale Ježišovu lásku, ktorej prirodzeným symbolom je srdce. Pojem Ježišovo Srdce vyvoláva predstavu celého Ježišovho vnútorného sveta, jeho duše, citový, intímny život. Čiže Ježišovo Srdce, to je celý Ježiš, ktorý nám predstavuje svoje Srdce ako symbol svojej lásky a celého svojho vnútra, vnútorného života. Úcta k Ježišovmu Srdcu, ktorú si praje, je úcta k nekonečným pokladom, ktoré nám Ježiš ponúka vo svojej láske, aj keď je pritom zneuznaný, zraňovaný, mnohí na jeho lásku neodpovedajú, alebo ňou opovrhujú.

Svätá Margita mala od Boha veľké poslanie: v dobe, keď sa Boh predstavoval ako prísny sudca, mala „presvedčiť človeka, že Boh ho miluje.“ Historik Bougaud sa vyjadril, že zjavenia o Ježišovom Srdci sú po zoslaní Ducha Svätého tie najdôležitejšie, ktoré osvecujú Cirkev, najväčšia explózia svetla.

Celé evanjelium je zjavením Božej lásky a svätá Margita pripomína, že našou odpoveďou má byť vďačnosť a priblíženie sa k Pánu Ježišovi, aby človek mal účasť na jeho pocitoch i starosť o spásu všetkých ľudí, totiž aby sa to všetci dozvedeli a pochopili, že Boh ich miluje – a to nie hocijako, ale… vášnivo.

Charakteristika Ježišovho Srdca

Pán Ježiš sa celým svojím životom, skutkami i slovami prejavoval ako človek, ktorý miluje: mal súcit, bol milosrdný, radoval sa a predovšetkým vášnivo miloval: Otca i ľudí. Najväčší prejav jeho lásky je smrť na kríži a to, že si nechal prebodnúť, otvoriť srdce.

Cez svätú Margitu nás Ježiš pozýva, aby sme na toto Srdce POZERALI.

Pozri na to Srdce, ktoré ťa miluje osobne a celkom nezištne:

• SRDCE, ktoré vzalo na seba hriechy a zlobu tvoju i celého sveta
• SRDCE, ktoré nehľadalo inú moc, iba moc odpúšťať a milovať
• SRDCE, ktoré sa nechalo prebodnúť kopijou, aby sa stalo prameňom milostí každému, kto ich chce, dalo šancu oslobodiť sa z ťarchy hriechov a začať odznovu
• SRDCE, ktoré zmieruje Boha a človeka – SRDCE Ježišovo!
• JEŽIŠOVO SRDCE je miesto stretnutia s bezhraničnou Božou láskou, odkiaľ neustále tečú nevyčerpateľné prúdy lásky a milosrdenstva.

Čo hovorí sám Pán Ježiš o svojom srdci?

 V evanjeliu:

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“ (Mt 11, 28-30).

1. Svätej Margite:

Keď jej Pán Ježiš 1. raz odhalil „zázraky svojej lásky“, povedal jej pritom: „Moje srdce tak vášnivo miluje ľudí a teba zvlášť, že už nemôže v sebe udržať plamene svojej vrúcnej lásky a cíti potrebu rozšíriť ich tvojím prostredníctvom a zjaviť sa ľuďom, aby sa obohatili vzácnymi pokladmi, ktoré ti odhalím a ktoré obsahujú milosti na posvätenie sa a spásu.“

Výraz a odhalenie Pána Ježiša „moje srdce tak vášnivo miluje“ by nás malo obrátiť k nemu, otvoriť mu svoje srdce, aj keď je chladné ako kameň – pre prúdy lásky, ktoré Ježiš tak vrúcne túži vyliať na nás. On ich už nemôže v sebe udržať, „cíti potrebu vyliať ich“, aby ľudia boli schopní prijať tento oheň, ktorý on priniesol na zem (porov. Lk 12, 49).

3. raz, ako píše: „Odhalil mi nevysvetliteľné poklady svojej čistej lásky a až po akú krajnosť ho podnecovala, aby miloval ľudí, od ktorých potom nedostával iné, len nevďačnosť a ľahostajnosť. Povedal mi, že to mu spôsobilo väčšie bolesti ako všetko, čo musel trpieť pri umučení. Keby dostal na výmenu čo len trošku lásky, považoval by za málo to, čo pretrpel a chcel by, ak by bolo možné, urobiť i viac. Od ľudí však nedostáva iné, iba chlad a odmietanie – za svoje nekonečné úsilie preukazovať im dobro.“ Takto chcel Ježiš zopakovať, až po aký extrém nás miloval, ale predovšetkým sa sťažoval, že na neho nemyslíme: láska k Ježišovi sa odkladá nabok, nie je o ňu záujem, alebo len veľmi slabý…
4. raz, keď adorovala Najsvätejšiu Sviatosť, dostala tzv. veľké zjavenie: „Pozri na Srdce, ktoré tak veľmi milovalo ľudí, že nič nešetrilo, až kým sa vyčerpalo a strávilo, len aby im dokázalo svoju lásku. Avšak namiesto vďačnosti nedostáva sa mi od väčšiny iné, iba veľa nevďak, neúcta, svätokrádeže, pohŕdanie, ktoré majú pre mňa v tejto sviatosti lásky. A čo ma strpčuje najviac, je, že i srdcia mne zasvätených so mnou jednajú takto.“

Pri tomto zjavení je Ježišovo Srdce ukázané ako zdroj lásky, lásky, ktorá išla až do krajnosti. Táto láska má svoje najvyššie vyjadrenie v Eucharistii. Ježiš je veľmi citlivý na vďačnosť, a predsa je málo tých, ktorí ďakujú svojmu Spasiteľovi za jeho nesmierne dary.

Potom jej Pán Ježiš povedal: „Preto ťa žiadam, aby oktáva po Božom Tele bola zasvätená sviatku, kde sa bude osobitne uctievať moje Srdce spolu s účasťou na svätom prijímaní,… aby sa vynahradili toľké urážky, ktoré dostávam, keď je vystavená Najsvätejšia Sviatosť na oltároch. Sľubujem ti, že moje srdce s hojnosťou vyleje bohatstvá svojej božskej lásky na tých, ktorí mu prejavia lásku a získajú pre ňu aj iných.“

Pán Ježiš sa neúnavne usiluje, aby nás pritiahol k sebe. Svätú Margitu žiadal, aby sa usilovala o zavedenie verejného sviatku ku cti Božského Srdca v Cirkvi – aby sa vzdávali vďaky za nesmierny dar jeho lásky a ako odčinenie za nevďačnosť ľudí.

 Pri inom osobnom rozhovore prejavil Ježiš bolesť svojho Srdca počas agónie v Getsemanskej záhrade a žiadal svoju dôverníčku, aby mu robila spoločnosť jednu nočnú hodinu za týždeň, každý štvrtok: „Tu som trpel viac ako počas celého svojho umučenia, keď som bol opustený nebom i zemou, zaťažený hriechmi všetkých ľudí… nikto nemôže pochopiť, aké nesmierne bolesti som vtedy vytrpel. “

Z tejto dôvernosti prejavenej svätej Margite sa zrodilo praktizovanie svätej hodiny. Pán Ježiš ju vyžadoval len od nej, avšak praktizovali ju aj mnohí iní svätí.

Pri ďalšom zjavení počula od Ježiša: „Horím túžbou byť milovaný!“ „Smädím, mám taký horúci smäd byť milovaný od ľudí vo Sviatosti Oltárnej, a predsa nenachádzam takmer nikoho, kto by sa usiloval odpovedať na moju lásku.“

Už v evanjeliu sa Ježiš žaluje:  „Vy nechcete prísť ku mne, aby ste mali život“ (Jn 5, 40). Do Paray le Monial prišiel k svätej Margite, aby obnovil pozvanie prísť k nemu a ponúkol pobožnosť, t. j. úctu, oddanosť, vďačnosť, lásku voči svojmu Srdcu, aby ľudia, keď budú pozerať na jeho Srdce zranené láskou k nim, prijali od neho spásu.

Čo hovorí svätá Margita o Ježišovom Srdci?

„Prečo nedokážem vyjadriť všetko, čo sa týka tejto obšťastňujúcej pobožnosti (pobožnosť chápaná v zmysle odovzdať sa, zveriť sa celkom, bez výhrad), a odhaliť celému svetu poklady milostí, ktoré má v sebe Ježišovo poklony hodné Srdce a ktoré túži márnotratne vylievať? “

„Vyjadriť všetko…“: Svätá Margita videla, počula, spoznala to, čo je nevýslovné. Mnohokrát tvrdila, že o tom nevie hovoriť, lebo sú to „nepochopiteľné zázraky“, alebo „nevysloviteľné tajomstvá“. Veru, ľudské slová sú veľmi nepostačujúce na to, aby vyjadrili tajomstvo Ježišovej lásky. Preto si pomáhala tak, že sa vyjadrovala pomocou obrazov, symbolov. Najčastejšie z nich sú slnko, plamene, pec, prameň a priepasť. Popremýšľajme nad týmito obrazmi, lebo majú veľkú duchovnú hodnotu:

Prameň 

Keď svätica pozýva ísť k Ježišovmu Srdcu, najčastejšie používa obraz prameňa. Poukazuje na množstvo, nadmernosť života, ktorý ponúka Kristovo Srdce:

• „Ježišovo Srdce je nevyčerpateľný prameň všetkých dobier, ktoré chce Ježiš dávať.“
• „Ježišovo Srdce je nevyčerpateľný prameň radostí, rastie, čím viac sa z neho čerpá.“
• „Toto Božské Srdce je prameň požehnaní a radosti“, „nevyčerpateľný prameň, z ktorého nepretržite plynú tri kanále: z prvého milosrdenstvo pre hriešnikov, druhý je láska, ktorá sa dáva všetkým, ktorí idú k nemu, keď niečo potrebujú,… z tretieho vyviera láska a svetlo pre jeho verných priateľov, ktorých zjednocuje so sebou, dáva im svoju múdrosť a pravdu.“

V Ježišovom Srdci sa naplnilo Zachariášovo proroctvo zo Starého Zákona: „V ten deň bude otvorený prameň proti hriechu a poškvrne“ (Zach 13, 1).

„Žiariace slnko

„Raz, keď som bola pred vystavenou Najsvätejšou Sviatosťou, ukázal sa mi Ježiš, môj drahý Majster, celý ožiarený slávou so svojimi piatimi ranami žiariacimi ako päť sĺnk. Z každej strany jeho svätého tela vychádzali plamene, najviac z jeho úctyhodného boku, ktorý sa podobal žeravému ohnisku. Odhalil ho a ukázal mi svoje milujúce a veľmi prívetivé Srdce, živý prameň tých plameňov.“

Prostredníctvom tohto obrazu bola svätá Margita uvedená do tajomstva Ježišovej trpiacej lásky: „Potom mi bolo Božské Srdce ukázané akoby na ohnivom tróne, žiarilo viac ako slnko, bolo priehľadné ako krištáľ a malo úctyhodnú ranu. Bolo obklopené tŕňovou korunou, tá znamenala rany, ktoré mu spôsobovali naše hriechy a vychádzal z neho kríž, ktorý znamenal, že už od prvých okamihov vtelenia, len čo bolo toto Srdce zrodené, bol do neho vložený aj kríž.“

Otvorená kniha

Raz sa Ježiš ukázal svätici a povedal jej: „Chcem ťa naučiť čítať v knihe života, kde je obsiahnutá veda lásky.“ „Ježišovo láskyplné Srdce sa mi ukázalo ako veľká kniha, kde som mohla čítať obdivuhodné ponaučenia jeho čistej lásky.“ Odhalil jej svoje Božské Srdce a dal jej čítať tieto slová: „Moja láska kraľuje v utrpení, víťazí v pokore a raduje sa v jednote.“

Priepasť

Jedného dňa žiadal Ježiš svoju dôverníčku, aby pozerala na hlbokú ranu jeho svätého Srdca. Hovoril jej, že ide o „bezodnú priepasť, vyhĺbenú šípom lásky.“ Je to priepasť lásky, milosrdenstva, vernosti, pokoja, potešenia, každého dobra.

Podstatou posolstva svätej Margity je, že: „Na dosiahnutie spásy a svätosti neexistuje kratšia cesta a istejší prostriedok ako zasvätiť sa Ježišovmu Srdcu.“ Ono je a stále zostáva prameňom Božích darov.

Na záver prinášame myšlienky troch pápežov o Ježišovom Srdci:

Pápež Lev XIII. prirovnáva v encyklike Annum Sacrum zjavenia Božského Srdca Ježišovho, ktoré prijala sv. Margita, ku krížu, ktorý sa zjavil cisárovi Konštantínovi ako znamenie víťazstva, čo znamenalo pre Cirkev koniec prenasledovania a nový začiatok. Tak i pre nás môže spoznanie lásky Ježišovho Srdca celkom zmeniť naše životy i okolnosti, v ktorých žijeme.

 „Ježišovo prebodnuté Srdce je prameň, z ktorého máme čerpať, ak chceme mať skúsenosť s jeho láskou.“ (Benedikt XVI.)

„Práve v blízkosti Ježišovho Srdca dostáva človek schopnosť milovať.“ (svätý Ján Pavol II.)

(Zdroj: S. Margherita M. Alacoque: Scritti autobiografici a Scritti spirituali)

s. Margita OSF, ThLic. PaedDr. Anna Baroková PhD.

Bl. Karol Acutis – geniálny informatik, ktorý objavil diaľnicu do neba

Dňa 10. októbra 2020 bol v Assisi blahorečený taliansky mladík, náš súčasník, ktorý zomrel iba pätnásť ročný na agresívnu formu leukémie dňa 12. októbra 2006. Jeho kratučký život bol však veľmi intenzívny a autentický. Narodil sa 3. mája 1991 v Londýne, kde sa nachádzali rodičia z pracovných dôvodov, no celý život prežil v Miláne. Odkedy bol sedemročný prvýkrát na svätom prijímaní, nikdy nevynechal svätú omšu ani sväté prijímanie, pričom vždy zotrvával pred alebo po svätej omši na adorácii pred Sviatosťou Oltárnou. Panna Mária bola jeho veľkou dôverníčkou, zasvätil sa jej a každý deň sa modlil posvätný ruženec, čo iste prispelo k tomu, že sa z neho stal taký výnimočný, čistý, obdivovaný a obľúbený mládenec, hoci sa našli aj chlapci, ktorí sa mu pre jeho živú vieru posmievali.

Karol, nadaný i pekný kučeravý chlapec s nadpriemernou inteligenciou, ktorý rád športoval a chodieval na prechádzky do prírody so svojimi psami, bol výnimočne talentovaný na informatiku, takže nielen jeho priatelia, ale aj dospelí, vyštudovaní informatici ho pokladali za génia, užasnutí z jeho schopnosti chápať tajomstvá informatiky. K jeho mnohým záujmom patrilo predovšetkým programovanie, filmovanie, vytváranie webových stránok, komiksov a to všetko dával do služby evanjelizácie a katechézy. Spravoval tiež farskú internetovú stránku. Popri tom sa venoval dobrovoľníctvu medzi núdznymi, deťmi a seniormi.

Eucharistia je diaľnica do neba

„Mojím životným programom je byť stále zjednotený s Ježišom“, zapísal si do denníka v deň prvého svätého prijímania. Eucharistiu nazval „svojou diaľnicou do neba“ a veľmi účinný prostriedok, aby človek realizoval ten jedinečný a neopakovateľný plán, ktorý má Boh s každým človekom. Tiež si zapísal: „Keď sa vystavíte slnku, opálite sa. Ale keď stojíte pred eucharistickým Ježišom, stanete sa svätými“. Na počítači zhotovil výstavu eucharistických zázrakov. Tieto zázraky sú vlastne nadpozemské Božie zásahy, ktorých cieľom je potvrdiť vieru v reálnu, skutočnú prítomnosť Tela a Krvi Pána Ježiša v Eucharistii. Pán ich dáva ako viditeľné znamenie všetkým: vo väčšine prípadov biela hostia začala mať celkom bez ľudského zásahu červené škvrny. Prieskumy odborníkov zistili, že ide o ľudskú krv priamo zo srdca – a to človeka, ktorý prežíva nesmierne bolesti.

Karola viedla k tvorbe výstavy skúsenosť, že ľudia sa príliš sústreďujú na materiálne veci a tým strácajú zmysel pre nadprirodzené duchovné bohatstvá, ktoré nám nechal Pán vo sviatostiach. Táto výstava už navštívila farnosti vo všetkých piatich kontinentoch, viaceré mariánske svätyne a priniesla veľké duchovné ovocie. Pre Karola bola reálna prítomnosť Pána Ježiša v Eucharistii neuveriteľným tajomstvom: „Sme šťastnejší ako ľudia, ktorí sa pred dvetisíc rokmi stretli s Ježišom, nám stačí navštíviť kostol – ten je pre nás Jeruzalemom.“ Výstava sa dá dodnes pozrieť na internetovej stránke http://www.miracolieucaristici.org. Je možné pozrieť si ju nielen v talianskom, ale aj v ďalších 16 jazykoch. V slovenčine vyšla knižne, vydalo ju Štúdio Lux v roku 2017.

Karolovi bol veľmi sympatický apoštol Ján, učeník, ktorého Ježiš miloval a ktorý si počas poslednej večere sklonil hlavu na Ježišovo Srdce. V tomto geste videl Karol pozvanie Pána Ježiša určené pre všetkých ľudí, aby sa stali jeho dôvernými priateľmi tak ako Ján. Je to možné prostredníctvom Eucharistie. „Všetci sme povolaní byť ako Ján milovanými učeníkmi Ježiša, zjednotení s Ježišovým eucharistickým Srdcom.“ Podľa Karola nemôžeme ignorovať Ježišovo pozvanie zjednotiť sa s ním prostredníctvom Eucharistie.

Sme originály, nie fotokópie

Popri Eucharistii ako diaľnici do neba povedal Karol ďalší výrok hodný zamyslenia: „Všetci sa rodíme ako originály, ale mnohí zomierajú ako fotokópie.“ Ponúkol aj návod, ako si zachovať svoju originalitu: denne konfrontovať svoje správanie s Božím Slovom, používať ho ako duchovný kompas, či ideme správnym smerom.

Vnútorný pohľad obrátený na Ježiša mu dával radosť a veselosť. Sám sa vyslovil, že: „šťastie je pohľad obrátený na Boha, smútok je pohľad obrátený na seba.“

Ako teenager sa neprejavoval vždy dokonalým spôsobom, svedčia o tom poznámky od učiteľov: „Acutis vyrušoval,… Acutis šaškoval,…“ A predsa sa nechal stvárniť Božím Slovom natoľko, že ako 15-ročný prijal bolesti agresívnej leukémie i smrť so svojou typickou veselosťou. Keď sa o svojej nevyliečiteľnej chorobe dozvedel, povedal, že Pán mu posiela budík. Odvtedy žil iba desať dní. Bolesti obetoval za pápeža a Cirkev.

Svetoznáme mesto Assisi spája dvoch svätcov: Františka spred 800 rokov a nášho súčasníka Karola: na pohľad tak veľmi odlišných spája „červená niť“ – to, že obaja boli zamilovaní do Pána Ježiša prítomného v Eucharistii – chlebe, ktorý nám bol daný, aby sme mali život a mali ho hojnejšie (Jn 10, 10) a tiež ich spája to, že sa  nechávali stvárňovať podľa Božieho Slova.

Karol je svedkom, že aj v tejto dobe počítačov, facebookov, instagramov, whatsappov je možné stať sa svätým a to veľmi rýchlo – vďaka „diaľnici do neba“ a ďalším prostriedkom, ktoré dáva Boh vo svojej láske k dispozícii nám všetkým. Že veselosť, úplná normálnosť, rozvíjanie vlastných talentov idú so svätosťou ruka v ruke.

Karolov veselý život i rýchle blahorečenie poukazuje aj na pravdivosť slov pápeža Benedikta XVI., ktoré povedal počas inauguračnej kázne, keď bol zvolený za pápeža, 24. apríla 2005: „Možno aj my máme istým spôsobom strach nechať úplne vstúpiť Krista do nás a úplne sa mu otvoriť. Bojíme sa snáď, že by nám mohol vziať niečo z nášho života, čo robí náš život krásnym? Neriskujeme, že budeme pozbavení slobody? Nie! Kto nechá vstúpiť Krista, nič nestráca, absolútne nič z toho, čo robí život slobodným, krásnym a veľkým.

Iba v tomto priateľstve s Ježišom sa otvára brána života. Iba v tomto priateľstve sa skutočne otvárajú veľké možnosti byť človekom… S veľkým odhodlaním a zápalom vám, milí mladí priatelia, chcem povedať: Nebojte sa Krista! Nič vám nevezme a dá vám všetko. Kto sa jemu dá, dostane naspäť stokrát viac. Áno, otvorte, otvorte dokorán dvere Kristovi a tak nájdete pravý život.“

s. Margita OSF, ThLic. PaedDr. Anna Baroková PhD.

Cesta pravdy a viery v živote sv. Augustína a moja cesta objavov

Sv. Augustín v očiach pápeža Benedikta XVI.

„Ako som začal študovať v seminári,“ – prezradil 17.2.2007 pri stretnutí s rím-skymi bohoslovcami Benedikt XVI. – „od počiatku ma fascinovala osobnosť sv. Augu-stína i augustiniánske prúdy v stredoveku – sv. Bonaventúra, veľkí františkáni, postava sv. Františka z Assisi. Fascinujúca bola pre mňa už vtedy predovšetkým ľudskosť sv. Augustína, ktorý nemal možnosť jednoducho sa identifikovať s Cirkvou, pretože bol na počiatku katechumenátu a musel duchovne bojovať, aby postupne našiel prístup k Božiemu slovu, k životu s Bohom až po veľké ÁNO, ktoré povedal svojej Cirkvi. Teológia sv. Augustína ma preto tak fascinuje, lebo v prvom rade nemá za cieľ byť teologickým systémom – aj keď ním iste je – ale človekom v jeho konkrétnom bytí.´“ Postava biskupa z Hippa (354-430) mladého Ratzingera tak dojala, že sa rozhodol venovať ekleziológii tohto svätca v doktorskej práci. Vyšla v roku 1953 s názvom: „Boží ľud a Boží dom v náuke sv. Augustína o Cirkvi“.

Dňa 22. apríla 2007 Benedikt XVI. putoval k jeho hrobu v Pávii. Dátum pápežo-vej cesty súvisel s 24. aprílom, dňom obrátenia sv. Augustína a jeho krstu. Urna s teles-nými pozostatkami svätca má štyri zámky. Kľúče uchovávajú biskup, predstavený kláštora, starosta mesta a kapitula katedrály – na znamenie toho, že „sv. Augustín patrí bez rozdielu všetkým obyvateľom mesta“.

Neuspokojme sa s tým, čo hovoria a robia všetci

„Mesto Pavia hovorí o jednom z najväčších obrátených v dejinách Cirkvi: o sv. Aureliovi Augustínovi. Zomrel 28. augusta 430 v prístavnom meste Hippo, vtedy obkľúčenom a obsadenom Vandalmi.

V každom živote má obrátenie svoju vlastnú formu, pretože každý človek je niečo nové a nikto nie je kópiou iného. V priebehu dejín kresťanstva nám Pán daroval príklady obrátenia a s pohľadom na ne môžeme nájsť orientáciu. Môžeme hľadieť na samotného Petra, ktorému Pán vo Večeradle povedal: „A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22,32). Aj na Pavla, veľkého obráteného.

Vo svojom spise „Vyznania“ sv. Augustín nám opisuje svoje obrátenie, ktoré do-siahlo cieľ krstom od biskupa sv. Ambróza v milánskom dóme. Kto tieto Vyznania číta, môže tiež ísť cestou, ktorou musel ísť Augustín pri svojom dlhom vnútornom boji, aby na Veľkonočnú vigíliu 387 pri krstiteľnici konečne dosiahol sviatosť, ktorá znamená veľký obrat v jeho živote. Keď pozorne sledujeme životnú púť sv. Augustína vidíme, že táto púť sa pri krstiteľnici ešte neskončila.

Ako pred krstom tak aj po krste život sv. Augustína zostal cestou obrátenia, keď aj iným spôsobom až po jeho poslednú chorobu, keď na stenu nechal napísať kajúce žalmy, aby ich mal stále pred očami; keď sa sám vylúčil z prijatia Eucharistie, aby ešte raz išiel cestou kajúcnika a aby z rúk Krista prijal spásu ako dar Božieho milosrden-stva. Môžeme hovoriť o „obráteniach“ sv. Augustína, ktoré boli skutočne jedným veľ-kým obratom pri hľadaní Kristovej tváre a potom spoločnou cestou s ním.

Benedikt XVI. hovoril o troch etapách na Augustínovej ceste obrátenia, o jeho troch „obráteniach“.

Prvé dôkladné obrátenie bola vnútorná cesta ku kresťanstvu, smerom k „áno“ viere a krstu. Čo bol podstatný aspekt tejto cesty? Sv. Augustín bol na jednej strane synom svojej doby, do hĺbky ovplyvnený zvyklosťami a vášňami, ktoré jej dominovali, ale aj otázkami a problémami dospievajúceho. Žil ako všetci ostatní a napriek tomu bolo v ňom čosi zvláštne: zostal vždy hľadajúcim človekom. Neuspokojil sa so životom, aký bol a ako ho všetci žili.

Vždy ho trápila otázka pravdy. Chcel nájsť pravdu. Chcel zistiť, kto je človek, odkiaľ pochádza svet, odkiaľ prichádzame my, kam ideme a kde nájdeme pravý život. Chcel nájsť pravý život a nežiť iba slepo bez zmyslu a cieľa. Vášeň v dosiahnutí pravdy je skutočným kľúčovým slovom pre jeho život.

A je tu ešte jedna zvláštnosť: všetko, čo nenieslo meno Krista, mu nestačilo. Lásku k tomuto menu nasával s materinským mliekom (por. Conf 3,4,8).  Vždy veril – raz vágne, raz veľmi konkrétne – že Boh existuje a že sa o nás stará. Ale tohto Boha skuto-čne poznať, skutočne dôverne sa oboznámiť s Kristom a dospieť k tomu prijať ho so všetkými dôsledkami – to bol veľký vnútorný boj jeho mladosti.

Rozpráva nám, že prostredníctvom Platónovej filozofie sa učil a spoznal, že „na počiatku bolo Slovo“ – Logos, stvoriteľský rozum. Ale filozofia mu neukázala ani jedinú cestu, aby k nemu dospel. Tento Logos mu zostal vzdialený a nedotknuteľný. Iba vo viere Cirkvi našiel potom druhú zásadnú pravdu: Slovo sa stalo telom.

A tak sa nás dotýka a my sa dotýkame jeho. Pokora vtelenia Boha musí zodpo-vedať pokore našej viery, ktorá odkladá pýchu a mudrlantstvo a skláňa sa, keď vstupuje do spoločenstva Kristovho tela a stáva sa jeho súčasťou; je to viera, ktorá žije s Cirkvou a iba tak vstupuje do konkrétneho telesného spoločenstva so živým Bohom. Augustín nás všetkých vyzýva, aby sme zostali hľadajúcimi ľuďmi, aby sme sa neuspokojili s tým, čo hovoria a robia všetci, aby sme neodvrátili pohľad od večného Boha a od Ježiša Krista, aby sme sa stále znova učili pokore viery v tele živej Cirkvi Ježiša Krista.

Svoje druhé obrátenie nám opisuje Augustín na konci 10. knihy Vyznaní slo-vami: „Mojimi hriechmi zhrozený, s bremenom mojej biedy premýšľal som nad tým v mojom srdci a ušiel som do samoty, ale ty si ma zadržal a podoprel si ma slovami: ´A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel …“ (Kor 5,15; Conf 10,43,70). Čo sa vlastne stalo?

Po svojom krste sa sv. Augustín rozhodol vrátiť do Afriky a tam spoločne so svojimi spoločníkmi založil malý kláštor. Jeho život mal teraz byť úplne venovaný rozhovoru s Bohom, premýšľaniu a nazeraniu na krásu a pravdu Slova. Tak strávil tri šťastné roky, v ktorých si myslel, že dospel k cieľu svojho života. V tom čase vzniklo množstvo jeho filozofických diel. V roku 391 navštívil v prístavnom meste Hippo priateľa, ktorého chcel získať pre kláštorný život. Ale pri nedeľnej liturgii, na ktorej sa v katedrále zúčastnil, ho spoznali. Biskup mesta, muž gréckeho pôvodu, ktorý nehovoril dobre latinsky a mal problémy s kázňami, povedal v homílii, nie náhodou, čo má v úmysle – totiž zvoliť jedného kňaza, ktorému by odovzdal úlohu kázania. Ľudia okamžite schytili Augustína, dotiahli ho dopredu, aby bol zasvätený pre službu v meste. Okamžite po nútenom zasvätení napísal Augustín biskupovi Valériovi: „Cítim sa ako niekto, kto nedokáže udržať veslo a napriek tomu ho urobili druhým kormi-delníkom … Odtiaľ pramenia slzy, ktoré ma videli niektorí z mojich bratov prelievať v meste, keď som bol zasvätený“ (Ep 21,1s).

Pekný sen o kontemplatívnom živote sa stratil.  Augustínov život sa úplne zmenil. Teraz musel žiť s Kristom pre všetkých. Musel svoje znalosti a svoje vznešené myšlienky preložiť, pretlmočiť do slov jednoduchých ľudí svojho mesta. Veľké filo-zofické dielo celého jeho života, ktoré si vysníval, zostane nenapísané. Na jeho miesto sa dostalo niečo cennejšie: evanjelium preložené do každodennej reči.

Napísal, že „jeho každodenný život pozostával: „Nedisciplinovaných meniť, ma-lomyseľných posilňovať, slabých podporovať, protivníkom oponovať, nedbalých pod-necovať, rozhádaných brzdiť, núdznym pomáhať, utláčaných oslobodzovať, dobrým prejavovať súhlas, zlých tolerovať a všetkých milovať“ (Serm 340,3). „Neprestajne kázať, diskutovať, napomínať, budovať, všetkým byť k dispozícii – je to obrovská úlo-ha, veľké bremeno, nesmierna námaha“ (Serm 339,4).

To bolo druhé obrátenie Augustína, človeka, ktorý bojoval a trpel, ktorý sa stále znova pokúšal robiť svoju povinnosť: byť tu pre všetkých; stále znova spoločne s Kristom odovzdávať svoj vlastný život, aby iní našli pravý život.

Tretia, rozhodujúca etapa na ceste obrátenia sv. Augustína.

Po kňazskej vysviacke požiadal o istý čas dovolenky, aby mohol dôkladnejšie preštudovať Sväté písma. Jeho prvý cyklus kázní po tomto období meditácií sa zaoberal Horskou kázňou. Vysvetľoval pravý život, „dokonalý život“ Krista novým spôsobom, predviedol ho ako púť na Svätý vrch Božieho slova. V týchto kázňach možno cítiť celé nadšenie práve nájdenej a prežívanej viery: pevné presvedčenie, že pokrstený, ktorý žije úplne a dokonale podľa Kristovho posolstva, môže byť skutočne „dokonalý“.

O 20 rokov neskôr napísal sv. Augustín knihu s názvom „Odvolania“, v ktorom sa kriticky zaoberá svojimi doterajšími dielami a uvádza korektúry tam, kde sa medzitým iné naučil a zakúsil. V súvislosti s ideálom dokonalého života vo svojich úvahách o Horskej kázni poznamenal: „Medzitým som pochopil, že iba jeden je skutočne dokonalý a že slová Horskej kázne sa stali dokonale skutočnými iba v jednom – v Ježišovi Kristovi samom. Celá Cirkev oproti tomu, my všetci, vrátane apoštolov, sa musíme každý deň modliť: „Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“ (por. Retract. I 19,1-3).

Sv. Augustín prijal posledný stupeň pokory, nielen pokoru začleniť svoje veľké myslenie do viery Cirkvi, nielen pokoru preložiť svoje veľké vedomosti do jedno-duchosti hlásania, ale aj pokoru, že sám a celá putujúca Cirkev neustále potrebuje milosrdnú dobrotu odpúšťajúceho Boha a my sa stávame podobní Kristovi, jedinému dokonalému, v čo najväčšej možnej miere, keď sa stávame milosrdnými ľuďmi. Nám neostáva iné ako ďakovať Bohu za veľké svetlo, ktoré vyžaruje z múdrosti a pokory sv. Augustína. Prosme Pána, aby nám všetkým, deň čo deň, dal potrebné obrátenie a tak nás viedol k pravému životu.“

Obrátenie

Obrátenie je pre človeka dôležitou, nevyhnutnou skutočnosťou. Kresťan je človek, ktorý sa odvracia od idolov k Ježišovi Kristovi. Ak sa bližšie pozrieme na obrátenie uvedomíme si, že je to proces, ktorý sa skladá z niekoľkých etáp.

Môžeme hovoriť o náboženskom, o mravnom, o intelektuálnom a mystickom o-brátení. Stačí sa zamyslieť nad postavami svätcov, akými boli Augustín, Ignác z Loyoly, Terézia z Avily, John H. Newmann. Každý kresťan po prvom obrátení pri krste by sa mal usilovať prejsť aj  ostatnými etapami obrátenia, aby celkom priľnul k osobe Ježiša Krista.

Lukášovo evanjelium ale aj  Skutky  sú výzvou k intelektuálnemu obráteniu. Jeho evanjelium je evanjeliom svedka, lebo pripravuje kresťana na hlásanie evanjelia. Markovo evanjelium je evanjeliom katechumena, pretože obsahuje podstatné veci potrebné ku krstu. Matúšovo evanjelium je evanjeliom katechétov, šíriteľov evanjelia, pretože uvádzajú do života veriaceho spoločenstva, cirkvi. Jánovo evanjelium je evanjeliom kňaza, pretože ponúka duchovnú syntézu, ku ktorej dospieva zrelý kresťan. Prešiel troma predchádzajúcimi etapami, a stal sa tak schopný prevziať zodpovednosť za niektoré spoločenstvo ako kňaz alebo ako otec či matka rodiny.

Náboženské obrátenie

Svätý Augustín mal veľmi pomýlené, zmätené predstavy o Bohu. Myslel si, že jestvujú dvaja bohovia: princíp dobra a princíp zla. Ešte pred svojím mravným a mystickým obrátením prešiel radikálnym náboženským obrátením. Od nepoznania Boha Svätého písma k poznaniu Boha Ježiša Krista. Markovo evanjelium je príkladom náboženskej konverzie. O náboženskej konverzii hovoríme, keď človek vytuší, že Boh je všetko, je nad všetkým, patrí mu prvenstvo … Keď sa človek necháva pritiahnuť druhou božskou osobou Ježiša Krista, ktorý zomrel na kríži.

Mravné obrátenie

Ignác z Loyoly je typickým príkladom mravného obrátenia. Veril v Boha, bol vychovaný v kresťanskej viere, občas vykonal nejaký ten náboženský úkon, ale mal záľubu vo svetskej márnivosti. Jeho život bol dosť rozháraný, neusporiadaný.

Počas dlhej a strastiplnej rekonvalescencie zranenej nohy, k čomu došlo pri obliehaní Pamplony, sa pustil do čítania Kristovho životopisu a životopisov niekoľ-kých svätcov. Pritom  porovnával svoj život s ich životom. Začal sa vážne zamýšľať nad svojou minulosťou. Pochopil, že musí radikálne zmeniť svoj život, svoje správanie, aby bol hodný Ježišovej lásky, ktorý zomrel, aby nás spasil. Od tejto chvíle sa začína cesta, proces, ktorý ho privedie k tomu, že sa stane skutočným mužom Cirkvi. Stane sa verný a bezvýhradne oddaný Cirkvi. Jeho obrátenie je mravné, pretože vyvrcholilo do služby cirkevnému spoločenstvu. Túto črtu má aj Matúšovo evanjelium, ktoré sa obracia predovšetkým na tých veriacich, ktorí už síce prijali Krista ako naplnenie zákona, ktorého predpovedali proroci, ale musí sa obrátiť k Cirkvi ako ku Kristovmu mystickému telu. Musí prijať jej poriadok, jej zákony a pravidlá, jej štruktúru, jej náuku.

Intelektuálne obrátenie

Ide o jemnú konverziu, ktorú je ťažko definovať. Jej stelesnením je osobnosť kardinála Johna Henriho Newmanna. Newmann bol hlboko veriaci človek. Veril v Boha i v Ježiša. Bol mravne bezúhonný, ale veľmi rozháraný. Nevedel, ktorá Cirkev predstavuje tú, ktorú založil Ježiš. Veľa premýšľal, uvažoval, hľadal dôvody, teolo-gické i filozofické, aby sa dopracoval k pravde. On sám uvádza, že keď starostlivo štu-doval bludy, ktoré sa objavili v 4. storočí, ako Cirkev prekonala arianizmus, donatiz-mus, uvedomil si princíp jednoty a význam Ríma. Tento poznatok nazval osvietením, ktoré zmenilo celý jeho život. Šlo o intelektuálne obrátenie. O obrátenie, pri ktorom rozum po dlhom blúdení rozličnými, neraz aj protirečivými názormi, objaví princíp, pre ktorý sa trvale rozhodne. Teda akési svetlo, hlboké osvietenie. Intelektuálne obrá-tenie je dosť zriedkavé najmä preto, že ľudia sa pohodlne uspokoja s tým, čo sa hovorí, čo sa číta, aké názory majú druhí, hoci žili v inom prostredí a situácii. Dospelý kresťan ale potrebuje nadobudnúť si osobné vnútorné presvedčenie, aby sa mohol stať a byť vierohodným hlásateľom evanjelia v pluralistickom svete, ktorý sa dnes podobá fuja-vici protichodných názorov. Intelektuálne obrátenie je charakteristické pre toho, kto sa naučil myslieť vlastnou hlavou a dokázal vystihnúť rozumnosť viery.

Lukáš nás učí, ako sa orientovať v pohanskom svete; ako porovnávať náboženské pohanské tradície  so židovskými a zachovať vernosť Bohu židov, Bohu Stvoriteľovi; a vieru v Ježiša Vykupiteľa, i keď človek žije mimo spoločenstva židovského národa. Prvotná Cirkev sa ocitla pred ťažkými intelektuálnymi a teologickými problémami, napr. či je potrebné viazať veriacich, aby  dodržiavali židovské náboženské zvyky, poriadok, alebo zaviesť niečo nové?

Skutky apoštolov nám umožňujú pochopiť, že je možná evanjelizácia našej plané-ty, že nie je nevyhnutné kopírovať izraelský vzor myslenia a náboženskej praxe. Je zá-sluha evanjelistu Lukáša, že sa venoval problémom náboženskej kultúry, intelektuál-neho obrátenia a tiež evanjelizácie kultúry. My dnes žijeme v chaotickom kultúrnom svete. Znížil sa vplyv rozličných ideológií, ale rozmáhajú sa staré a nové filozofie, východné náboženstvá. Ľudia sú pomýlení, neistí, potrebujú sa orientovať, pochopiť Božie zámery.

Sv. Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris missio venuje pozornosť rozličným náboženstvám, kultúram, dialógu medzi kultúrami. Upozornil tiež, že teológia apoštola Pavla rozvíja intuíciu sv. Lukáša. Pavol sa neobmedzuje na popieranie bludov, ale berie do úvahy dobré pojmy rabínskych škôl o božej spravodlivosti, či úvahy gnostikov o jednote vesmíru. Lukášovi sa podarilo vypracovať syntézu židovského názoru na svet. Vychádza od Boha Stvoriteľa a od prvých ľudí a venuje sa ľudstvu, ktoré je povolané uskutočniť jediný Boží plán.

Kardinál C.M.Martini v jednom zo svojich listov kňazom a veriacim Milánskej arcidiecézy napísal: „Nežiadam od vás, aby ste sa nepozerali na televíziu, ale aby ste sa ju naučili posudzovať a kritizovať a neboli jej otrokmi. Nepozerať sa na televíziu, to by bolo dobré mravné obrátenie, ale to by vám neumožnilo čeliť rozličným názorom našej doby. Žiadam vás o skutočný kvalitatívny skok v schopnosti sebakritiky, kritiky masovokomunikačných prostriedkov, v schopnosti nenechať sa nimi hypnotizovať. Celkom vylúčiť tieto prostriedky by znamenalo nerozprávať sa s našimi súčasníkmi.“

Prechod k intelektuálnemu obráteniu si vyžaduje úsilie, pevnú vôľu, trpezli-vosť, čas. Je to veľmi dôležitý krok, ktorý by sme sa mali usilovať urobiť. Rehoľníkom a všetkým zasväteným osobám nestačí len zbožný, svätý a rozličnými obetami po-pretkávaný život, ak im chýba duchovná inteligencia, rozumieť, situácii Cirkvi. Mnohí svätci nevynikali len zbožnosťou alebo mravnosťou. Oni sa prepracovali a získali schopnosť rozumieť (inteligencia), posúdiť, čo je dobré a čo je zlé a odôvodniť svoje rozhodnutie v duchu viery. Ak chceme prispieť k evanjelizácii Európy, ktorou zmie-tajú tie najrozličnejšie myšlienkove prúdy, potrebujeme čo najviac ľudí, ktorí dosiahli intelektuálne obrátenie.

Mystické obrátenie. Príkladom tohto obrátenia je svätá Terézia z Avily. Terézia verila v Boha. Žila dobrý život, ale ako sama píše, kláštor jej nepomáhal urobiť skutoč-ný kvalitatívny skok. Po viac ako 20.-tich rokoch akejsi prostrednosti sa jej dostalo mi-losti mystického zážitku. Kontempluje Boha, ktorý je prítomný v nej, v každom úde mystického tela, v každej osobe, v každej situácii a všetko kontempluje v ňom. Mystický zážitok dovoľuje človeku vidieť Boha prítomného všade.

Kontemplatívny raz Jánovho evanjelia najviac zodpovedá poslaniu kňaza. Kňaz je totiž človek syntézy. Človek, ktorý dokáže vidieť, ako všade a vždy účinkuje Duch Svätý. Vníma celé dejiny ľudstva v Bohu. Nie je len evanjelizátorom, ktorý hlása Božie slovo, ale tiež zodpovedným pastierom, ktorý dokáže postrehnúť, čo zjednocuje rozličné činnosti vďaka neustálej modlitbe a zmyslu pre Božiu všadeprítomnosť, ktorými by sa mal vyznačovať jeho život.

František Sočufka SJ, September 2020

Cesta pravdy a viery v života kardinála J. H. Newmana a moja cesta objavov

Kardinála Newmana vždy ľudia poznali ako komunikatívneho muža, vyžarujúceho dobro, lásku a vnútornú hĺbku. O jeho osobných kontaktoch svedčí viac ako 20 000  listov a heslo, ktoré si zvolil ako kardinál: “Cor ad cor loquitur – Srdce hovorí k srdcu.” Jeden jeho súčasník o ňom napísal: “Keď Newman čítal Sväté písmo z ambóny Kostola Panny Márie v Oxforde, bolo cítiť ešte silnejšie ako inokedy, že jeho slová boli slovami proroka, vizionára, ktorý vidí Boha a Božie veci. Mnohí boli vynikajúcimi rečníkmi, ale nenašli si cestu k dušiam. Usilovali sa prihovoriť zmyslom a predstavivosti ľudí, boli prvotriednymi hercami, nezabudli na seba, a tak sa nezabudlo ani na nich. Ale kardinál Newman mal schopnosť urobiť taký dojem na dušu, že nezažiaril on, ale  Boh, ktorý cez neho hovoril.”

John Henry Newman založil Oratórium sv. Filipa Neriho v Anglicku a je autorom viacerých teologických, filozofických a literárnych diel. Narodil sa 21. februára 1801 v Londýne. Zomrel 11. augusta 1890 v Edgbastone v Anglicku. Pôvodne anglikánsky kňaz a akademik na Oxfordskej univerzite prešiel konverziou a v roku 1845 bol prijatý do Katolíckej cirkvi. Svoju duchovnú a intelektuálnu cestu neskôr opísal v autobio-grafickom diele „Apologia Pro Vita Sua“. V Ríme prijal kňazskú vysviacku a vstúpil k oratoriánom. Neskôr pôsobil najmä v Birminghame. Zaslúžil sa o založenie kato-líckej univerzity v írskom Dubline. V roku 1879 ho pápež Lev XIII. poctil kardinál-skym titulom. Pápež Benedikt XVI. vyhlásil kardinála Newmana za blahoslaveného 19. septembra 2010, počas svojej návštevy Veľkej Británie. Potom, ako Svätý Otec František 12. februára 2019 schválil dekrét o úradnom uznaní zázraku na jeho príhovor, kardinál John Henry Newman bol 13. októbra 2019 vyhlásený za svätého. Stal sa prvým anglickým svätým od reformácie.

O tomto úžasnom človekovi a velikánovi 19. storočia svedčí epizódka z jeho ži-vota, z ktorej vidno, ako sa veľkosť osobnosti snúbi s jednoduchosťou: Pri istej spolo-čenskej slávnosti, na ktorú bol pozvaný okrem iných osobností aj kardinál Newman mu položil istý vedec otázku: „Vaša eminencia, čo by urobila Cirkev, keby vedci dokázali, že Boha niet?“ Okolostojaci stíchli. Považovali otázku za príliš provokatívnu. Kardinál sa však nedal zneistiť a s úsmevom odpovedal: „Cirkev má veľmi vysokú mienku o vedcoch. A preto je presvedčená, že by si vedci nedali pokoj, kým by vo svojich výpočtoch nenašli chybu.“ Potlesk prítomných bol odmenou kardinálovi za túto odpoveď.

Životná cesta hľadania Pravdy.

John Henry Newman sa narodil v zámožnej rodine londýnskeho bankára. Matka mu odmalička vštepovala lásku k Svätému Písmu. John neskôr s dojatím spomínal na domáce „biblické náboženstvo“, ktorého základy od nej dostal. Svoje prvé obrátenie – na evanjelický kalvinizmus – prežil Newman v roku 1816, po dvoch bolestných udalostiach. Boli nimi bankrot otca a jeho vlastná choroba. Práve počas zotavovania sa mal mnoho voľného času na rozjímanie a čítanie, cez ktoré sa zblížil s kalvínskym protestantizmom. V roku 1824 Newman prijal anglikánsky diakonát. Nasledujúce roky boli však preńho obdobím jeho hľadania a túžby po pravej viere a pravom náboženstve. V januári 1828 Newman dostal miesto farára v univerzitnom kostole St. Mary v Oxforde. Vo svojej malej, prevažne študentskej farnosti začal sériu slávnych kázní, ktorými si získal mnoho študentov. Okrem kázania sa venoval  aj intenzívnemu štúdiu diel otcov Cirkvi prvých storočí, najmä sv. Ireneja a sv. Justína. Postupne sa mu otvárali oči voči mnohým náboženským problémom, ktoré dovtedy nechápal. Na katolicizmus už nehľadel s takým odporom ako pred niekoľkými rokmi.

V roku 1833 spolu s J. Kebleom, R. H. Freudem a inými intelektuálmi stál na čele tzv. oxfordského hnutia (Oxford Movement). Spoločnou túžbou členov hnutia bolo priviesť anglikanizmus k obnove, pomocou silnejšieho pripútania sa ku kresťan-skej tradícii prvých storočí. Odtade bol už len krok k ceste ku Katolíckej cirkvi. A naozaj.  Po mnohých rokoch úvah a modlitieb nadobudol presvedčenie, že nie katolícka cirkev zblúdila, ale naopak – anglická Národná cirkev odišla ďaleko od prvotného pokladu viery. Na jeseň v roku 1845 sa rozhodol prijať katolícku vieru. Dôvody svojej konverzie opísal v diele Obrana môjho života (Apologia Pro Vita Sua, 1865-66). V Birminghame potom založil oratórium pre kňazov podľa príkladu sv. Filipa Neriho v Ríme. Za kardinála ho v roku 1879 vymenoval pápež Lev XIII. Zaujímavé je, že Newmanov príklad priviedol ku konverzii na katolicizmus aj ďalšieho slávneho anglikána, spisovateľa a novinára Gilberta Keitha Chestertona.  V  roku 1991 uznala Svätá stolica  hrdinskosť  Newmanových  cností.

Vráťme sa však ešte do Newmanovej mladosti. Už ako 15-ročný mladík mal hlboký zážitok Boha. Na základe tohto zážitku prišiel k hlbokému presvedčeniu, že Boh jestvuje, že je živý, skutočnejší ako všetky stvorené veci. Vo svojej autobiografii opisuje svoje takzvané prvé obrátenie takto:  „Upevnil som sa vo svojej nevere voči realite hmotných vecí a našiel som pokoj v myšlienke, že jestvujú len dve bytosti, ktoré sú absolútne a ktorých samozrejmosť je jasná: ja a môj Stvoriteľ.”

Newman vtedy zakúsil nielen suverenitu a veľkosť Božiu, ale aj jeho blízkosť a priateľ-stvo. Spoznal nielen to, že ho Boh sprevádza, povzbudzuje, pomáha mu a obšťastňuje ho, ale že je aj Bohom, ktorý  vyžaduje a vedie. Odvtedy sa  živá a osobná viera stala nosným  prvkom jeho života. Pre pochopenie  toho, akú dôležitosť pripisoval Newman vyváženej predstave o Bohu, je potrebné pripomenúť si  obdobie krízy kresťanstva v Anglicku v 19. storočí. Newman cítil, že viera  súčasníkov si osvojuje takú predstavu o Bohu, ktorá sa veľmi vzďaľuje od biblického Boha. V náboženstve, ktoré dúfa – ako on sám nazval túto formu viery – sa zanedbáva jedna z podstatných Božích vlastnosti: spravodlivosť. Náboženstvo je považované len za prostriedok, ktorý utešuje a upokojuje, je pohodlný a príjemný a uspokojuje ľudskú potrebu Boha.

Newman hovoril: „Náboženstvo nádeje je vhodné najmä pre skeptické duše. Tie sa nikdy nestarali o to, aby počúvali svoje svedomie. Vzdelávajú rozum bez toho, aby vychovávali srdce a chcú voľne rozhodovať o tom, čo by malo byť náplňou náboženstva, bez toho, aby išli a v Písme objavili, čím ono v skutočnosti je. Odmietajú to, čo nazývajú temnou stránkou náboženstva. Spoliehajú sa viac na seba samých ako na Božie slovo.”

Newman  na rozdiel od nich  vychádza vo svojich úvahách priamo zo stredu dejín spásy. Boh je milosrdný a dobrotivý Boh, pretože sa stal človekom v Ježišovi Kristovi. Prišiel na svet, aby nás oslobodil z otroctva hriechu a znovu nám navrátil Božie synovstvo. O tejto osobnej náklonnosti Boha k človeku, plnej nežnej lásky, svedčí nasledujúci úryvok  z jeho kázne:

 “Boh ťa vidí osobne, nech si ktokol’vek. Volá ťa po mene. Vidí ťa a rozumie ti, pretože ťa stvoril. Vie, že je v tebe, pozná tvoje pocity a myšlienky, tvoje schopnosti a náklonnosti, tvoje silné i slabé stranky … Vníma aj výraz tvojej tváre, či sa smeješ alebo plačeš, či vyzeráš zdravo alebo chorľavo. Načúva tvojmu hlasu, tepu tvojho srdca, dokonca i tvojmu dychu … Ty si jeden z tých, za ktorých predniesol Ježiš svoju poslednú modlitbu, ktorú spečatil aj svojou drahocennou krvou. Aká to myšlienka, myšlienka takmer priveľká pre našu vieru!”

Človeka bude vždy fascinovať milujúca prozreteľnosť Božia a jeho milosrdenstvo. V protiklade s náboženstvom svojej  doby však Newman hovorí aj o Božej spravodlivosti. Táto nie je v protiklade s jeho milosrdenstvom. Ako je Boh nekonečne milosrdný, tak je aj nekonečne spravodlivý. Ako píše aj sv. Pavol v Druhom liste Korinťanom: “Všetci sa musíme predstaviť pred súdnou stolicou Kristovou, aby si každý odniesol odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či  zlé” (2 Kor 5,10). Keď zabudneme na Božiu spravodlivosť a odstránime z náboženstva všetko nadprirodzené, Boží obraz vybledne a viera stratí všetku svoju prekvasujúcu silu.

Podľa  Newmana,  zástancovia  tohto druhu náboženstva  prehliadajú,  “že kresťanský Boh je v Biblii predstavený nielen ako Boh lásky, ale aj ako spaľujúci oheň (Hebr 12,29). Keďže vidia len Božiu dobrotu, a nie aj jeho prísnosť, nečudo, že si odpášu bedrá a stanú sa ľahostajní.” Až keď uznáme, ako veľmi hriešny človek zraňuje Boha, môžme spoznať veľkosť Božieho milosrdenstva. Až na tmavom pozadí hriechu sa zreteľne vyníma milosrdenstvo a láska, s ktorou Boh prichádza človeku v ústrety. Newmanova  skúsenosť Boha je poznačená neoddeliteľnou prítomnosťou milosrdenstva a spravodlivosti, dobroty a prísnosti, útechy a nároku, obžaloby a odpustenia. Človek sa ľaká Božej veľkosti a spravodlivosti. Zároveň je však priťahovaný  jeho dobrotou a nádherou. Preto môže Newman povedať: “Strach sa zmierňuje láskou k Nemu a naša láska sa čistí strachom pred Ním.” Boh je veľký cieľ nášho života, nášho pozemského putovania. Aby sme dosiahli tento cieľ, potrebujeme sa odvrátiť od zlého a vrátiť sa k Bohu.

(Obrátenie a jeho význam pre  život) Predstava Johna Henryho Newmana o Bohu je založená na dejinách spásy: človek je korunou celého stvorenstva. Od Boha dostal dary, ktoré mu umožňujú žiť v obdivuhodnej harmónii so Stvoriteľom, so sebou samým a so stvorenstvom. Celé ľudské bytie bolo pôvodne zamerané na jediný cieľ: na spoznanie Pravdy a Dobra, na spoznanie samého Boha. Ale hneď na prvých stránkach Biblie narážame na to, že človek nevydržal v tomto stave, odklonil sa od Božieho zákona a stratil tým milostiplnú prítomnosť Božiu. Hriechom sa zrak človeka odvrátil od Boha smerom ku svojmu ja, k veciam sveta. Newman hovorí, že “toto je ten závoj, čo leží nad ľudstvom: chýba komunikácia medzi dušami a tým, ktorý ich stvoril. Sme schopní hovoriť s tvormi, ale nie so Stvoriteľom.” Boh a náboženstvo sa človeku  stali niečím nepohodlným.  Hľadal šťastie inde.

Podl’a kardinála Newmana  “je množstvo ľudí, chudobných i bohatých, ktorí nemy-slia na nič iné ako na bohatstvo a túžba po ňom im zahatáva všetky cesty k ich srdcu, a  tak nemajú ani čas porozmýšľať, ani ich to neťahá k veľkým veciam, ktoré by im priniesli pokoj.” Aby však  človek znovu objavil tieto veľké veci a našiel pokoj srdca, musí prejsť dlhú cestu obrátenia. O namáhavom začiatku tejto cesty John Henry Newman napísal: “Náboženstvo sa duchu sveta javí spočiatku ako únavné bremeno. A ak sa niekto úprimne rozhodol žiť nábožensky, ide to len s námahou a sebazaprenim.“ Newman však naliehavo poukazuje na nevyhnutnosť obrátenia. Bráni sa proti rôznym námietkam voči  prehnanej prísnosti:  “Viem, že  v mojich  kázňach sú veci, ktoré nie sú priemernému člo-veku príjemné. Ale učenie o ukrižovanom Kristovi  je jediným prameňom skutočnej  čnosti a nábožnosti, jediným zdrojom pokoja a útechy.“ Cieľom obrátenia je, podľa Newmana, odovzdanie seba samého Kris­tovi, a to nielen v myšlienkach a pocitoch, ale aj v skutkoch. Píše: „Podstatou viery je hľadieť ponad seba samých. Predstavte si, aký by to bol veriaci, čo by sa uzatváral do vlastných myšlienok a spoliehal sa na vlastnú aktivitu, čo by myslel na svojho Spasiteľa ako na výplod vlastnej predstavivosti namiesto toho, aby sa odpútal od seba a žil z Toho, kto sa nám prihovára z evanjelií.“

Obrátenie i viera sú úlohy nesené Božou milosťou. Sú to úlohy na celý život. Človek musí vykonať veľa konkrétnych skutkov obrátenia a viery, kým sa nechá celkom viesť Kristom  vo svojej celistvosti, s myslením i chcením, so srdcom a jeho náklonnosťa-mi, so svojimi rečami i skutkami.  „Je to tak: ak si sa od Boha odvrátil a  slúžil si hriechu, máš pred sebou veľkú  úlohu, totiž v tej istej miere  znovu napraviť to, čo si pokazil,“  píše  kardinál.  Zároveň sa však sťažuje, že  v náboženstve jeho súčasníkov  duch pokánia nedrží krok s duchom radosti. Obrátenie totiž znamená: Už  v tomto svete rásť ponad  tento svet; stáť nad ním  a situovať sa do  sveta, ktorý prichádza. V jednej zo svojich kázní vyslovuje aj  túto hlbokú pravdu:

„Len tí môžu naozaj vychutnávať tento svet, ktorí  začínajú od sveta neviditeľného.

Len tí ho vychutnávajú, ktorí sa ho najprv zriekli.

Len tí môžu skutočne sláviť sviatky, ktorí sa najprv postili.

Len tí môžu užívať svet, ktorí sa naučili nezneužívať ho.

Len tí ho zdedia, ktorí ho vidia ako tieň budúceho sveta a kvôli tomuto budúcemu svetu sa ho zrieknu.“

(Viera a svätosť) Cieľom kardinála Johna Henryho Newmana už od obrátenia v mladom veku bola svätosť. Už vtedy si osvojil výrok Dunsa Scota: “Svätosť je viac než pokoj.” Vo svojich kázňach nestaval ľuďom pred oči o nič menší ideál ako práve  svätosť. Neúnavne sa usiloval zobudiť ľudí zo spánku priemernosti a vlažnosti a viesť ich k radostnému, ale aj rozhodnému kresťanskému životu. Chcel im pomáhať a ako sám hovorí – “otvoriť ich dušu pre veľkosť diela, ktoré na nich čaká, oslobodiť ich od biednych a telesných predstáv, v ktorých žili do chvíle, keď spoznali evan-jelium, a varovať ich pred sebauspokojením a ľahostajnosťou, ba čo viac, povzbudiť ich, aby vykročili smerom k dokonalosti.” Keďže má kardinál John Henry Newman pred očami tento cieľ, stavia sa proti takzvanému náboženstvu dňa, ktorému ide predovšetkým o pocty a práva, o možnosť získať si v spoločnosti dobré meno,  byť považovaný za dobročinného človeka, alebo o získanie útechy v ťažkých chvíľach.

Newman chcel ľuďom pomôcť, aby dali Božiemu volaniu pohotovú a veľko-dušnú odpoveď. Chcel, aby konali podľa viery, a nielen hľadali pocit útechy. Vo svojej autobiografii píše: “Tí, čo spravili z útechy hlavný predmet svojej viery, si asi zmýlili cieľ svojho povolania. Veľkým cieľom je svätosť. Tá sa však dosahuje vďaka skúškam. Útecha je posilou pre srdce, nikto však od rána do večera nepije lieky na posilnenie srdca.” Svätosť je veľkým cieľom nášho života. To znamená, že sme povolaní plávať občas aj proti prúdu, v ktorom sa mnohí usilujú o luxus, uznanie a moc, máloktorí však o svätosť. Kardinál  píše: “Ľuďom nerobí nijaký problém zosmiešňovať princípy, vysmievať sa knihám, vydávať na posmech meno dobrých ľudí. Nevedia však zniesť ich prítomnosť. Nevedia sa vyrovnať so zosobnenou svätosťou.”

Pre Johna Henryho Newmana svätosť neznamená niečo mimoriadne, schopnosť prorocky hovoriť, konať zázraky alebo oplývať výnimočnými talentami. Svätosť spo-číva vo vernom plnení každodenných povinností. Podľa kardinála: “Plniť si svoje povinnosti, tak ako nás predchádzajú, to je tajomstvo pravej svätosti a pokoja.”

Cirkev našich dní cíti stále jasnejšiu výzvu na novú evanjelizáciu, na nové pozý-vajúce a neohrozené ohlasovanie posolstva Ježiša Krista. Podľa Newmana, “každú veľkú zmenu  uskutočňuje nie masa ľudí, ale hŕstka, ktorá je rozhodná, neohro-zená a horlivá.” Tajomstvo príťažlivosti týchto ľudí spočíva v ich úsilí o dokonalosť a spojenie s Bohom. Toto bolo aj tajomstvo Newmanovho vplyvu. Možno povedať, že jeho nasledujúca osobná modlitba bola vypočutá s božskou veľkodušnosťou: “Osvecuj ich cezo mňa a so mnou! Nauč ma sprostredkovať tvoju chválu, tvoju pravdu a tvoju vôľu. Daj, aby som ťa ohlasoval aj bez kázania, nie slovami, lež svojím príkladom, pôsobivou silou a podmanivým vplyvom toho, čo robím, viditeľnou podobnosťou s tvojimi svätými a zjavnou plnosťou lásky, ktorou moje srdce žije pre teba.“

Na náhrobnom kameni má napísané: “Z tieňov a obrazov k pravde.” Svojimi pohľadmi (nielen na vieru) výrazne poznačil  svoju dobu, ba ju aj predbehol. Z jeho vnútorného bohatstva môžu stále čerpať celé generácie.

František Sočufka SJ, September 2020

Sv. František z Assisi – radostný trubadúr

Svätý František z Assisi patrí k najznámejším a najobľúbenejším svätcom. Ani 800 rokov, ktoré nás delia od času, v ktorom žil, ho neodsunuli do zabudnutia, ani ho neurobili nezaujímavým.

Františkov životný príbeh, jeho radikálne obrátenie k Bohu oslovilo nespočetné množstvo mužov a žien, aby nasledovali Krista podľa jeho príkladu. Známy láskou k chudobe, nazývaný assiský chudáčik, však pochádzal z dobre situovanej rodiny, kde mu, ako si myslel, nič nechýbalo – dovtedy, kým mu hlas milosti neukázal, kde sú opravdivé poklady, za ktorými hodno túžiť, kde je zmysel života.

Pred obrátením

Narodil sa v talianskom mestečku v Assisi roku 1182 zámožnému obchodníkovi s látkami, úspešnému podnikateľovi Pietrovi Bernardonemu. Jeho matka, zbožná a elegantná Francúzka, sa volala Pica. Svojho prvého synčeka nazvali František, „Francúzik“. Vyrástol z neho obľúbený, ľahkomyseľný mladík, milovník veselých spoločností,  trubadúrskych piesní a  vodca assiskej mládeže, ktorý mal veľa peňazí a štedro ich „rozhadzoval“, nielen kamarátom, ale aj chudákom. Rád sa elegantne obliekal a pripravoval kamarátom drahé hostiny. Obdivovaný a ctižiadostivý chodieval František ulicami Assisi, obklopený húfom kamarátov. Popritom sa už ako štrnásťročný zaúčal do remesla svojho otca, ktorý chcel mať z neho úspešného kupca, dnešnými slovami podnikateľa. Tiež túžil po cti, vyznamenaniach, mal záľubu vo vojenských a namáhavých činoch. Keď mal okolo 19 rokov, vypukla vojna s konkurujúcim mestom Perugiou. František v tom videl vítané dobrodružstvo, do ktorého sa hneď zapojil. Assisi vojnu prehralo, František aj s ďalšími mladíkmi sa dostal do väzenia, kde strávil celý rok. Tam mal čas na premýšľanie, ktoré ho priviedlo k hlbšiemu pohľadu na život. Po vyslobodení zo zajatia bol ešte štedrejší a dobrotivejší voči chudobným. Pevne si zaumienil, že sa nikdy neodvráti od chudobného, ktorý by ho prosil pre Božiu lásku. Raz stretol na prechádzke chudobného, polonahého rytiera. Plný súcitu mu daroval svoje vlastné elegantné šaty. Nasledujúcej noci sa mu prisnil sen: videl krásnu veľkú sieň plnú rytierskej výzbroje, ozdobenú znakom Kristovho kríža, a tak mal viditeľne naznačené, že milosrdenstvo, ktoré preukázal pre lásku najvyššieho Kráľa chudobnému rytierovi, bude odmenené nesmiernou odmenou. Keď sa pýtal, čie to všetko je a komu tie zbrane patria, odpoveď ho uistila, že to bude patriť jemu a jeho rytierom. Ráno, keď sa prebudil, vysvetlil si tú neobvyklú víziu ako predpoveď budúcej slávy. Ešte v ňom zostávala záľuba vo svetských radovánkach, túžba po rytierskej sláve a dobrodružstvách. Preto sa krátko nato pridal k bohatému assiskému šľachticovi, ktorý šiel na cestu do Apúlie, aby získal vojnovú slávu a šľachtický titul. Keď však prišli k najbližšiemu mestu, v noci sa mu prisnil Pán Ježiš a  spýtal sa ho: „František, kto ti môže byť viac osožný, pán alebo sluha, bohatý alebo chudobný?“ Keď mu František odpovedal, že pán a bohatý, hlas naň hneď naliehal: „Prečo teda opúšťaš Pána kvôli sluhovi a bohatého Boha kvôli chudobnému človekovi?“ František sa spýtal (ako kedysi Šavol na ceste do Damašku): „Pane, čo chceš, aby som urobil?“ Pán mu povedal: „Vráť sa do svojej zeme, lebo videnie, ktoré si dostal, znamená duchovnú skutočnosť, vyplní sa na tebe nie ľudskou činnosťou, ale Božím pôsobením.“ Keď sa rozodnilo, rýchle sa vrátil do Assisi, pevný a natešený. Odvtedy sa vzďaľoval hluku v obchode a naliehavo prosil Boha, aby mu ukázal, čo má robiť. Zotrvával v modlitbe na pustých miestach a objavil veľkú záľubu v osobnej skrytej modlitbe. Vtedy pochopil, že našiel vzácny poklad. Ako prezieravý obchodník už pomýšľal na to, že predá všetko, aby si kúpil túto vzácnu perlu, len nevedel, ako to urobiť, v duchu len dostal radu, že duchovný obchod treba začať odmietnutím svetáckych hodnôt a víťazstvom nad sebou samým. V samote ho Pán poúčal slovami: „Vymeň to, čo si miloval telesne a márnivo, za duchovné. Vyber si trpké namiesto sladkého. Ak ma chceš poznať, pohŕdaj sám sebou a maj zaľúbenie v tom, čo ti poviem.“ A František to hneď začal uskutočňovať.

Po obrátení

V čase, keď sa takto Františkovo srdce cez skrytú modlitbu začalo premieňať, vošiel, vedený Duchom Svätým, do takmer rozpadnutého a celkom opusteného kostolíka sv. Damiána. Počas modlitby pred ikonou Ukrižovaného sa mu stalo niečo neslýchané: ústa Ukrižovaného sa pohli a prehovoril: „František, choď a oprav môj dom, ktorý, ako vidíš, sa rozpadá.“ Odvtedy bola Františkova duša ako roztavený vosk, stále mal pred očami Kristovo utrpenie a často ho zo súcitu oplakával. Aj ľudia ho videli plakať. Keď sa ho pýtali na dôvod, prečo plače, František odpovedal: „Plačem, lebo Láska nie je milovaná.“

Vyvrcholenie jeho stretnutia s Bohom sa uskutočnilo v kostolíku Panny Márie Anjelskej počas svätej omše, pri počúvaní evanjelia o rozoslaní apoštolov (Lk 10, 1-9), ktoré ho oslovilo natoľko, že znova rozhodujúcim spôsobom zmenil svoj život. Zvolal: ‘To je to, čo chcem, čo hľadám, čo chcem z celého srdca robiť.’ Hneď začal žiť tak, ako to práve počul. Nebol hluchým poslucháčom evanjelia, ale čo počul, to si starostlivo pamätal a usiloval sa doslova splniť.“

Františkov trojročný proces obrátenia vyvrcholil teda počas eucharistického slávenia, lebo práve tam pochopil svoje nové povolanie. Z pustovníka opravujúceho kostoly sa stal apoštol Ježiša Krista, ktorého poznával a miloval ako skutočne prítomného v kostoloch, v Božom Slove a v Eucharistii. To zostalo základom jeho náboženskej skúsenosti i jeho apoštolátom – spismi, slovami i skutkami po celý ďalší život.

Aktuálnosť posolstva sv. Františka

Svätý František patrí k najznámejším a najobľúbenejším svätcom. Je stále obdivovaný a sympatický pre radikálnosť, s ktorou po obrátení nasledoval Pána Ježiša, pre lásku k chudobe, takže sa dokázal zriecť nielen majetku, ale i odevu, čo mal na sebe. Pokorou dokázal uzmieriť rozhnevaných, v čase križiackych výprav mal odvahu predstúpiť bezbranný pred sultána a získal si jeho náklonnosť, takže mohamedánsky panovník mu dal k dispozícii sväté miesta v Jeruzaleme. Jeho malosť a pokora mu umožnili slúžiť všetkým. Je známy prekypujúcou radosťou, keď ohlasoval ľuďom pokánie a evanjelium, i láskou k všetkému, čo je stvorené.

To však nevystihuje podstatu Františkovej osobnosti, jeho srdca. To, čo ho v skutočnosti vystihovalo, bola jeho láska k Pánu Ježišovi, ktorou sa neustále zaoberal. Keď myslel na tohto pokorného a zároveň všemohúceho Bohočloveka, ktorý sa zriekol seba, narodil sa v chudobnej maštali a zomrel ako zločinec na kríži, býval dojatý k slzám. Pán Ježiš však nebol pre neho niekto vzdialený, kto žil pred viac ako tisíc rokmi v ďalekej Palestíne, ale veľmi blízky, lebo dnes prebýva v katolíckych kostoloch, denne prichádza na oltár, ako kedysi prišiel do Betlehema, denne učí a uzdravuje ako kedysi po palestínskych cestách, denne sa obetuje na oltári ako kedysi na Kalvárii. Preto mal jeho vzťah k Pánu Ježišovi charakteristiku veľkej blízkosti a bezprostrednosti.

V súčasnosti nechávame veľmi často bokom eucharistický aspekt Františkovej spirituality. A predsa stačí len zbežne nahliadnuť do spisov či listov, ktoré napísal, aby sme si všimli, ako často sa v nich vyskytuje téma Eucharistie – Františkovej pevnej viery i horúcej lásky v skutočnú prítomnosť Pána Ježiša v nej. František z nej žil. Napríklad v prvom Napomenutí hovorí: „Hľa, denne sa ponižuje, ako vtedy, keď z kráľovského trónu prišiel do lona Panny, denne k nám prichádza s pokorným výzorom, denne zostupuje z Otcovho lona na oltár v kňazových rukách. A ako sa kedysi svätým apoštolom ukázal v skutočnom tele, tak sa teraz ukazuje nám v svätom chlebe. A ako oni svojím telesným pohľadom videli len jeho telo, no hľadiac duchovnými očami verili, že je to sám Boh, tak i my, vidiac telesnými očami chlieb a víno, máme vidieť a pevne veriť, že je to jeho živé a pravé najsvätejšie telo a krv. Týmto spôsobom je Pán stále so svojimi vernými, ako sám hovorí: “A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.” (Spisy sv. Františka a sv. Kláry z Assisi, Bratislava, Serafín)

Alebo v Liste celému Rádu: „Aká vznešená pokora a pokorná vznešenosť, keď Pán celého sveta, Boh a Boží Syn, natoľko sa pokoruje, že sa pre našu spásu skrýva v skromnom spôsobe chleba! Pozerajte, bratia, na Božiu pokoru a vylejte si pred ním svoje srdcia, pokorte sa i vy, aby vás on povýšil. Preto si nenechávajte pre seba nič, aby vás celých prijal ten, ktorý sa vám celý odovzdáva..”

Františkove Spisy a život (a nielen tie) svedčia o tom, že Pán Ježiš v Eucharistii je len zdanlivo mlčiaci a nečinný. Jeho neustála prítomnosť medzi nami, je len zdanlivo pasívna. Kto sa k nemu priblíži s vierou a láskou, môže zažiť, že tu trpezlivo čaká a pôsobí milujúce Srdce pokorného i mocného Bohočloveka, tak ako čaká milujúci na objekt svojej lásky. Zakúsi, že môže dostať odpovede na svoje otázniky a pochybnosti, že rany môžu byť zahojené a každé zlo premenené na dobro. Takúto lásku potrebuje spoznať a zažiť aj súčasný človek, preto je posolstvo svätého Františka o sviatosti Eucharistie stále veľmi aktuálne.

V tomto duchu sa vyjadril i pápež Benedikt XVI. na Svetových dňoch mládeže v Kolíne v roku 2005, keď sa prihovoril mládeži slovami: Šťastie, ktoré hľadáte, šťastie, ktoré máte právo zakúšať, má meno a tvár: Ježiš z Nazareta ukrytý v Eucharistii. Jedine On dáva plnosť života. Buďte o tom celkom presvedčení.

Buďme vďační za to, že aj na pôde našej Katolíckej univerzity máme kaplnku, kde sa môžeme osobne stretať s naším veľkým, aj keď skrytým priateľom Pánom Ježišom – skutočne prítomným v Eucharistii. Nie je to maličkosť.

s. Margita OSF, ThLic. PaedDr. Anna Baroková PhD., 07.10.2020