Zvykneme niekedy smutne konštatovať. „Taká je dnes doba“, zvyknú to dnes hovoriť ľudia, aby v skutočnosti cynicky ospravedlnili svoje konanie. „Veď nie je prvá ani posledná“ alebo „veď nie je prvý ani posledný“, zvykneme skonštatovať, keď povedzme ona opustí svojho manžela a svoje deti a ide za druhým, keď on opustí svoju ženu a svoje deti a ide za iným, keď kňaz opustí svoju nevestu Cirkev a ide za inou… Veď taká je dnes doba. Áno, nie je prvá ani posledná, nie je prvý ani posledný, kto tak koná, ale nebude to prvá a ani posledná, nebude to prvý a ani posledný, kto skončí v pekle ak nebude konať pokánie.
Aj sv. Maximilián Mária Colbe zažíval svoju dobu, veľmi ťažkú dobu. Mnohí jeho súčasníci, tí v nacistických uniformách, ale nie raz aj tí v ruských uniformách sa cynicky vyhovárali, že plnili iba rozkazy, veď taká bola doba. Rehoľný kňaz, sv. mučeník Maximilián Mária Colbe napriek svoje dobe sa na dobu nevyhováral. Keď bolo potrebné zastať sa človeka a vymeniť svoj život za život otca rodiny, nemlčal, nezostal stáť, ale napriek svojej dobe vystúpil z radu a ponúkol seba.
Kde nato nabral silu? Bolo to ovocie dennodenného kontaktu s Bohom a s človekom, každodenné mučeníctvo vo vernosti svojmu povolaniu. Krok za krokom kráčal ku chvíli, keď nezostal cynicky mlčať, keď sa cynicky nevyhováral na svoju dobu, ale obetoval svoj život za svojho priateľa. A v tom je ukrytá podstata lásky.
Príklad sv. Maximiliána Máriu Colbeho, ktorý vo veku 47 rokov zahynul mučeníckou smrťou v koncentračnom tábore Auschwitz môže byť aj pre nás inšpiráciou, aby sme sa nevyhovárali na dobu, ale aby sme zaujali jasný postoj človeka, kresťana, katolíka. No bez každodenného mučeníctva v plnení svojich povinností a v kontakte s Bohom to asi sotva pôjde.
Jozef Žvanda
Foto: Internet