(Pozn. Tento text som napísal hneď po príchode do Poľska, kde v tarnovskej diecéze sa začali naše Svetové dni mládeže. Článok som však nestihol publikovať, a tak to robím teraz.)
Od stredy 20. júla 2016 sme spolu s našimi študentmi z Katolíckej univerzity v Ružomberku, spolu s ďalšími stovkami mladých kresťanov zo spišskej diecézy a so státisícmi mladých ľudí z celého sveta u našich severných susedov v Poľsku, kde sa začali Svetové dni mládeže Krakov 2016 na diecéznej úrovni.
Vyzuť topánky turistu a vkĺznuť do topánok pútnika
Sme rozídení po krajine, ktorá je desaťkrát väčšia, ako tá naša medzi Tatrami a Dunajom. Sme v krajine, ktorej najväčšie mesto paradoxne sa nenachádza na európskom kontinente, ale v americkom Chicagu, kde žije asi dva milióny Poliakov. Sme v krajine s bohatou históriou, sme v krajine, ktorá darovala svetu svätého pápeža Jána Pavla II., či apoštolku Božieho milosrdenstva, svätú sestru Faustínu. Sme v krajine, ktorá darovala svetu svätého Maximiliána Colbeho a mnohých iných svätých. Sme v krajine, v ktorej sa starobylom meste na rieke Visla v Krakove nachádza svetové Centrum Božieho Milosrdenstva. Sme v krajine, ktorú možno poznáme iba povrchne skrze Vadovice, rodisko svätého Jána Pavla II., skrze Krakov a miestnu časť Lagnievniki, skrze Osvienčim a bývalý nacistický koncentračný tábor na kraji tohto mesta. Poľsko a jej ľud poznáme skôr vďaka našej nákupnej turistike v mestečkách Jablonka a Nový Targ či na východnej hranici so Slovenskom v dedinke Leľuchov. Možno ešte niečo vieme o fenomenálnom poľskom futbalistovi Róbertovi Levandovskom a niečo aj o hudobnom skladateľovi Piotrovi Rubikovi. Staršia generácia si možno ešte opráši meno kardinála Wyszinského či jedného z osobnosti Solidarity, Lecha Walesu, neskoršieho prezidenta, ktorý sa pričinil o pád komunizmu v Poľsku. Avšak v tejto chvíli sa asi končia všetky naše vedomosti o tomto veľkom národe, s ktorým nás okrem iného spájajú Tatry, o poľskom národe. Čo s tým? Čo robiť, aby sme lepšie spoznali svojich severných susedov, bratov a sestry žijúcich v Poľsku?
Mám nádej, že nielen ja, ale aj každý účastník Svetových dní mládeže Krakov 2016 v tieto dni vyzuje topánky turistu a vkĺzne do topánok pútnika. Turista totiž vyhľadáva iba zaujímavosti toho, ktorého kraja a hrozí mu, že podstatné veci viditeľné niekedy iba srdcom, prehliadne. No pútnik ide v poznávaním hlbšie. Pútnik dýcha atmosféru toho miesta, ktorým putuje, pozoruje a premýšľa a usiluje sa vidieť ešte hlbšie priam do srdca druhého človeka. My pútnici tak po tieto dni máme možnosť ísť hlbšie, sme pozvaní do domácich príbytkov, do rodín, do kostolov a farnosti, aby sme tak hlbšie spoznali srdce poľského človeka.
Tarnovská diecéza a my
V tieto dni je poľské srdce otvorené dokorán a do svojich diecéz, farností a domácností prijíma státisíce mladých pútnikov z celého sveta, aby začiatok Svetových dní mládeže zažili uprostred života poľského národa. Mladí ľudia z našej spišskej diecézy, sprevádzaní desiatkov kňazov, sú hosťami diecézy Tarnov, s ktorou nás spája naša spoločná severná hranica a nádherný veniec hôr. Duchovným otcom tejto diecézy s vyše štyristo farnosťami, ktorej hlavným patrónom okrem Najsvätejšej Panny Márie a jej tajomstva Narodenia je aj svätý Stanislav SZCEPANOWSKI, biskup a mučeník, teda duchovným otcom tarnovskej diecézy je biskup Andrzej Jeż. Spomedzi všetkých mladých Spišiakov sú dve skupiny mladých ľudí hosťami dekanátu Vojnicz.
Aká je atmosféra a nálada?
Pri rozhovoroch s mladými ľuďmi je počuť radosť a nadšenie z prijatia zo strany našich poľských bratov a sestier. Všetci sa tu cítia ako doma, mnohí mladí tvrdia, že takto by to malo byť aj v bežnom živote. Naozaj z každej strany vládne príjemná atmosféra, radosť, pokoj, modlitba, ticho, radostný spev, tanec a mnoho iného. Všetci pútnici sú prijatí v konkrétnych rodinách, kde sa o nich veľmi, veľmi dobre starajú. A možno povedať, že od hladu tu nikto nezomrie. Toto všetko platí aj o mladých z Litovského Mikuláša a Oravy, ktorých sem na toto miesto doviezol autobus číslo A 06, o ktorých sa duchovne starám ja, teda Jozef Žvanda z Ružomberského UPaC a mladý kňaz, kaplán v Kňažej na Orave, otec František Janečko.
V dnešnú stredu 20. júla 2016 podvečer…
…sme pri našom príchode do jednotlivých farností milo prijatí. Už prvá zastávka vo farnosti Olzsyna, kde nachádzam dočasný domov ja a deviati naši mladí, je pre nás milým prekvapením. Pred bránami miestneho farského kostola, ozdobeného štátnymi vlajkami našej krajiny, Poľska a Vatikánu, nás už čakajú dvaja kňazi a viacerí veriaci. Jeden z kňazov, ktorého hlavu zdobia postriebrené vlasy, sa predstavuje ako farár tejto farnosti pod zaujímavým menom Jakub Rozum, hneď aj s úsmevom usmerňuje mladých ľudí k tu prítomným veriacim, ktorí od tejto chvíle sa stávajú ich hostiteľmi. Nasledujú ďalšie pokyny, čo s ďalším programom a autobus o chvíľu do svojich útrob príjme druhého, vekom mladšieho kňaza, ktorého meno je tiež Jakub, Kuba, ako ho zvyknú po domácky oslovovať. Kňaz Kuba má v rámci svojho dekanátu na starosti celý náš nasledujúci pobyt, a tak sa v našom autobuse s ďalšími mladými a kňazom Františkom v tejto chvíli presúva do dvoch farností Grabno a Vojnicz, ktoré sú tiež ochotné s radosťou prijať našich mladých.
Ubytovanie našich mladých v domácnostiach a moje na miestnej fare netrvá dlho. Blíži sa osemnásta hodina večer a to je už čas svätej omše tu v Olzsynách. Miestny pán farár nás v jej úvode srdečne víta v krásnom a priestrannom kostole, všetci spoločne slávime Eucharistiu a v jej závere nás kňaz pozýva, aby sme sa každý sám osobne predstavili. Pre niektorých mladých to je aj trocha problém, asi s tým zatiaľ nemali skúsenosti, ale nakoniec to všetci s pomocou Božou zvládame a už už sa tešíme na dobrú večeru, ktorá nás čaká hneď po skončení svätej omše.
Nuž toto sú naše a moje prvé dojmy z prijatia v Poľsku v diecéze Tarnov. Už samotné chvíle naznačujú, že tu počas nasledujúcich dní zažijeme čosi nezvyčajné. Sme v topánkach pútnika a plní očakávania. Nech je za to Bohu večná chvála.
Jozef Žvanda, 20. júl 2016, Olzsyny – Poľsko,
Foto: Internet