„Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe“ (Jn 17, 11).
Oni sú vo svete, teda my, my sme vo svete. To o nás hovorí Ježiš, o nás a o tomto svete, ktorý na jednej strane je tak krásny, úchvatný, pri pohľade na rozkvitnuté polia, lúky, na mohutné hory či pramene potokov a riek tak očarujúci, že človek by tu chcel byť večne.
Na druhej strane je tento svet niekedy tak zvláštny, tak nepochopiteľný a bolestný, že človek by najradšej zutekal. A mnohí tak robia a znásobujú bolesť.
„Oni sú vo svete,“ modlí sa Ježiš, ktorý sám zakúsil obidva pohľady pozemského sveta. Prišiel sem a žil tu, aby dal zmysel týmto odlišným svetom nášho sveta. Miloval prírodu, hory, ticho, samotu a ľudí a svojho, nášho, Otca. Prijal a znášal bolesť. Nezutekal z nej. Dal je zmysel a výkupný charakter. Apoštol Pavol azda najlepšie komentoval toto Ježišove správanie, keď hovoril o láske, ktorá je trpezlivá, dobrotivá… (1 Kor 13, 4). Táto láska, ktorá miluje Boha, seba, bratov a sestry a tento krásnobolestný svet je zvláštna, lebo ona vydrží všetko a všetko jej slúži na dobré (Rim 8, 28).
V tomto pohľade je azda možné pochopiť ten nepochopiteľný svet, v ktorom sme my.
o. Jozef Žvanda
(Foto: Internet)