Skip to content Skip to footer

Slovo z Kaplnky: Výkrik stvorenia, štvrtok 31.10.2019

Stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia… Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen stvorenie, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha… Rim 8, 15-25

Už od počiatku sveta, od prvého hriechu celé stvorenie vzdychá. Prvotný hriech spôsobil v ľudskom srdci  obrovský rozkol, ktorý sa po celé stáročia nesie v príbehu človeka a prejavuje sa v bojoch a zápasoch, otec proti synovi, syn proti otcovi, brat proti bratovi… Celé dejiny ľudstva sú takýmto výkrikom bolestí a sĺz.

Človek túži po pokoji, po prijatí a láske, no často len zakúša podvody, klamstvo, manipuláciu a ovládanie druhým človekom, čo prináša len opäť potoky sĺz. A zažívajú to aj tí, ktorí patria Pánovi, aj oni často bojujú proti sebe, spôsobujú utrpenie a ničia… Toto je duchovný boj, duchovný zápas, boj nie s krvou, ale proti zlému duchu. Zdá sa, akoby sme sa už približovali k záveru ľudských dejín, keď neprávosť človeka dosahuje už astronomické rozmery. Množstvo ľudí ubližuje druhým, množstvo ľudí nevinne trpí, mnohí sa zdá, že žijú úplne zvrátene, ale na druhej strane je tu oveľa, oveľa, oveľa viacej tých, nás, ktorí túžia, ktorí túžime úprimne milovať, ktorí túžia po pokoji, láske a  prijatí. Mnohí ho podvedome hľadajú.

Zástupy a zástupy ľudí prichádzajú denne do Prahy. Mnohí pozorujú orloj na Staromestskom námestí, postavy Pána Ježiša a apoštolov. Mnohí sa prechádzajú Karlovým mostom, kde stoja opäť sochy Ježiša, Panny Márie a apoštolov. Dotýkajú sa miesta, odkiaľ bol do vody Vltavy zhodený sv. Ján Nepomucký. Navštevujú chrámy, obdivujú ich krásu a ani netušia, ako ich Boh pomaly premieňa. Veď vstupujú do chrámov, ktoré sú premodlené a dýchajú posvätnom. Je to obrovský výkrik človeka, podvedomá túžba človeka po láske, po nekonečnej Láske a prijatí. Čo to znamená pre nás?

Nestrácať nádej, denne sa stretávať s Kristom a byť pripravený ponúknuť hľadajúcim svoju osobnú hlbokú skúsenosť s Bohom.

Text a foto: Jozef Žvanda