Kráľ Antiochus ochorel a leží na smrteľnej posteli. Ochorel zo žiaľu, že sa mu jeho plány nevydarili. Nevydarili sa mu jeho zlé plány. Túžil sa násilne zmocniť bohatstva, ktoré v sebe ukrývalo mesto Elymaida v Perzii. Počul, že sa tu nachádza veľmi bohatý chrám a v ňom zlaté rúcha, brnenie a štíty, ktoré tam zanechal macedónsky kráľ Alexander, Filipov syn, čo vládol prvý v Grécku. Šiel a pokúšal sa mesto zaujať a vydrancovať. No nepodarilo sa mu to. Preto Antiochus ochorel, ochorel zo žiaľu.
Teraz, keď násilnícky kráľ ochorel a zoslabol, doľahla na neho úzkosť. Zvolal všetkých svojich dôverníkov a povedal im: „Spánok sa vzdialil z mojich očí a srdce mi zviera nepokoj. Povedal som si v duchu: Do akého súženia som sa to dostal a v akej pohrome sa to nachádzam?! Veď som býval obľúbený a milovaný, kým som bol pri moci. Teraz si spomínam na zlo, ktoré som popáchal v Jeruzaleme; ako som z neho pobral všetko zlaté a strieborné náčinie a bez príčiny som posielal nivočiť judejské obyvateľstvo. Teraz vidím, že preto na mňa doľahlo toto nešťastie, a hyniem v hroznom zármutku v cudzej krajine“ (1 Mach 6, 9-13).
Kráľ Antiochus zomiera v úzkosti. Ozvalo sa jeho svedomie a na povrch vyšlo všetko zlo, ktoré doteraz vykonal. Vlastné hriechy ho dobehli.
Nič nie je tak skryté, aby sa neprezvedelo (Porov. Mt 10, 26). Všetko chce svoj čas, všetko sa časom dostane na povrch. Nechcel by som byť v koži kráľa Antiocha. Nechcel by som byť ani v koži kráľov, ani v koži tých, ktorí na úkor chudákov, rozprávkovo zo dňa na deň zbohatli. Nechcel by som byť v ich koži. Raz všetko vyjde najavo. Možno už čochvíľa. No raz pred Božím súdom nič nezakryjeme. Tam sa to všetko ukáže ako na dlani. Tam prinesieme všetko, čo sme počas svojho života nadobudli, dobro aj zlo. Kiež by tam, na poslednom súde, naše dobro výrazne prevážilo naše zlo, lebo kto z nás je bez hriechu?
Kiež by sme boli statočnými a čestnými ľuďmi, kiež by sme mohli vďaka tomu aj pokojne spávať, nie ako kráľ Antiochus. Kiež by sme boli darom a požehnaním pre druhých, pre bratov a sestry a nie ich nešťastím. Kiež by sme v našom živote objavili veľkosť skromnosti, štedrosti a veľkorysosti. Kiež by sa našim ozajstným bohatstvom stal jedine náš Trojjediný Boh. Lebo, ako vraví svätá Terézia z Avily: „Boh stačí.“
Jozef Žvanda
Foto. Internet