Homília Svätého Otca Františka, Rodina miesto, kde sa učíme milovať

Svätá omša pri príležitosti 10. svetového stretnutia rodín, 25. júna 2022

V kontexte Desiateho svetového stretnutia rodín je toto čas vďakyvzdania. S vďačnosťou dnes predkladáme Bohu – ako pri veľkom úkone prinášania obetných darov – všetko, čo do vás, drahé rodiny, zasial Duch Svätý. Niektorí z vás sa zúčastnili na chvíľach reflexie a podelenia sa tu vo Vatikáne, iní ste ich organizovali a prežívali vo svojich diecézach, vytvárajúc akoby jedno obrovské súhvezdie. Viem si predstaviť to bohatstvo skúseností, námetov, snov a nechýbajú ani starosti a neistoty. Teraz odovzdávame všetko Pánovi a prosíme ho, aby vás podporoval svojou silou a láskou. Ste otcovia, mamy, synovia a dcéry, starí rodičia, tety a strýkovia; ste dospelí, deti, mládež, starí ľudia; každý s inou rodinnou skúsenosťou, ale všetci s rovnakou nádejou vloženou do modlitby: aby Boh požehnal a zachoval vaše rodiny a všetky rodiny na svete.

Sv. Pavol nám v druhom čítaní hovoril o slobode. Sloboda je jedným z najcennejších a najvyhľadávanejších dobier moderného a súčasného človeka. Všetci túžia byť slobodní, nebyť v podmienenosti, nebyť obmedzovaní, a preto sa snažia oslobodiť od každého druhu „väzenia“: kultúrneho, sociálneho, ekonomického. Koľko ľudí však nemá tú najväčšiu slobodu, vnútornú slobodu! Najväčšia sloboda je sloboda vnútorná. Apoštol nám kresťanom pripomína, že táto sloboda je predovšetkým darom, keď zvoláva: «Túto slobodu nám vydobyl Kristus!» (Gal 5,1). Sloboda nám bola darovaná.

Všetci sa rodíme s mnohými podmienenosťami, vnútornými aj vonkajšími, a predovšetkým so sklonom k sebectvu, teda k tomu, aby sme postavili do centra samých seba a robili si podľa vlastných záujmov. Ale z tohto otroctva nás Kristus oslobodil. Aby nedošlo k nedorozumeniu, sv. Pavol nás upozorňuje, že sloboda, ktorú nám dal Boh, nie je falošná a prázdna sloboda sveta, ktorá je v skutočnosti «príležitosťou pre telo» (Gal 5,13). Nie, sloboda, ktorú nám Kristus vydobyl za cenu svojej krvi, je celá zameraná na lásku – ako to povedal apoštol a ako to hovorí aj dnes nám –, aby ste si «navzájom slúžili v láske» (tamtiež).

Vy všetci, manželské páry, ste pri vytváraní svojej rodiny s Kristovou milosťou urobili odvážne rozhodnutie: nevyužívať slobodu pre seba samých, ale milovať ľudí, ktorých vám Boh postavil po vašom boku. Namiesto toho, aby ste žili ako „ostrovy“, dali ste sa „do vzájomnej služby“. Takto sa žije sloboda v rodine! Nie sú tu akési „planéty“ alebo „satelity“, ktoré sa pohybujú každý po vlastnej obežnej dráhe. Rodina je miestom stretnutia, zdieľania, vychádzania zo seba samých, aby sme prijali druhého a boli mu nablízku. Je tým prvým miestom, kde sa učíme milovať. Na toto nikdy nazabudnime: rodina je tým prvým miestom, kde sa učíme milovať.

Bratia a sestry, hoci to s veľkým presvedčením opätovne potvrdzujeme, dobre si uvedomujeme, že v skutočnosti to tak vždy nie je, a to z mnohých dôvodov a pri množstve situácií. A tak, zatiaľ čo potvrdzujeme krásu rodiny, cítime viac ako kedykoľvek predtým, že ju musíme brániť. Nedovoľme, aby sa znečistila jedmi sebectva, individualizmu, kultúry ľahostajnosti a kultúry skartovania, a tak stratila svoje „DNA“, ktorým je prijatie a duch služby. Je to charakteristická črta rodiny: prijatie a duch služby uprostred rodiny.

Vzťah medzi prorokmi Eliášom a Elizeom,  predstavený v prvom čítaní, nás núti myslieť na vzťah medzi generáciami, na „odovzdávanie štafety“ medzi rodičmi a deťmi. Tento vzťah v dnešnom svete nie je jednoduchý a často vyvoláva obavy. Rodičia sa obávajú, že ich deti sa nedokážu orientovať v zložitosti a zmätku našej spoločnosti, kde sa všetko zdá byť chaotické a neisté, a že nakoniec stratia cestu. Tento strach vyvoláva v niektorých rodičoch úzkosť, v iných prehnanú ochranu a niekedy dokonca blokuje túžbu priviesť na svet nový život.

Je dobré, aby sme sa zamysleli nad vzťahom medzi Eliášom a Elizeom. Eliáš v čase krízy a strachu o budúcnosť dostáva od Boha príkaz pomazať Elizea za svojho nástupcu. Boh dáva Eliášovi najavo, že s ním sa svet nekončí, a prikazuje mu, aby svoje poslanie odovzdal inému. To je zmysel gesta opísaného v texte: Eliáš hádže vlastný plášť na Elizeove plecia a od tej chvíle žiak prevezme miesto učiteľa, aby pokračoval v jeho prorockej službe v Izraeli. Boh tak ukazuje, že má dôveru v mladom Elizeovi. Starý Eliáš odovzdáva funkciu, prorocké povolanie, Elizeovi. Dôveruje v mladého muža, dôveruje v budúcnosť. To gesto je plné nádeje, a s nádejou odovzdáva štafetu.

Aké je dôležité, aby rodičia rozjímali nad Božím spôsobom konania! Boh miluje mladých, ale to neznamená, že ich chráni pred každým rizikom, každou výzvou a každým utrpením. Boh nie je úzkostlivý a prehnane ochranársky. Dobre nad tým popremýšľajte: Boh nie je úzkostlivý a prehnane ochranársky, naopak, dôveruje im a každého z nich vyzýva k výške života a poslania. Pomyslime na chlapčeka Samuela, na dospievajúceho Dávida, na mladého Jeremiáša, a predovšetkým pomyslime na tú dievčinu, šestnásť či sedemnásťročnú, ktorá počala Ježiša, na Pannu Máriu. Vkladá dôveru do dievčaťa.

Drahí rodičia, Božie slovo nám ukazuje cestu: nechráňte svoje deti pred každou ťažkosťou a utrpením, ale snažte sa im odovzdať vášeň pre život, zapáliť v nich túžbu nájsť svoje povolanie a prijať to veľké poslanie, ktoré má v úmysle s nimi Boh. Práve tento objav robí Elizea odvážnym, odhodlaným a robí z neho dospelého človeka. Oddelenie sa od rodičov a zabitie volov sú presne tým znamením, že Elizeus pochopil, že teraz je „na rade on“, že je čas prijať Božie povolanie a pokračovať v tom, ako videl konať svojho učiteľa. A bude tak odvážne robiť až do konca svojho života. Drahí rodičia, ak pomôžete svojim deťom objaviť a prijať ich povolanie, uvidíte, že budú „uchvátené“ týmto poslaním a budú mať silu čeliť ťažkostiam života a prekonávať ich.

Chcel by som tiež dodať, že pre vychovávateľa tým najlepším spôsobom, ako pomôcť druhému ísť za svojím povolaním, je prijať s vernou láskou svoje vlastné povolanie. Učeníci videli Ježiša robiť práve toto a dnešné evanjelium nám ukazuje symbolický moment, keď sa Ježiš «pevne rozhodol ísť do Jeruzalema» (Lk 9,51), hoci dobre vie, že tam bude odsúdený a zabitý. A na ceste do Jeruzalema Ježiš zažíva odmietnutie zo strany obyvateľov Samárie, odmietnutie, ktoré vyvoláva rozhorčenú reakciu Jakuba a Jána, avšak Ježiš ho prijíma, pretože je súčasťou jeho povolania: najprv bol odmietnutý v Nazarete – spomeňme si na ten deň v nazaretskej synagóge (porov. Mt 13,53-58) –, teraz v Samárii, a nakoniec bude odmietnutý v Jeruzaleme.

Ježiš to všetko prijíma, pretože prišiel, aby vzal na seba naše hriechy. Rovnako nie je pre deti nič povzbudivejšie, ako keď vidia, že ich rodičia berú svoje manželstvo a rodinu ako poslanie, verne a trpezlivo napriek ťažkostiam, smutným chvíľam a skúškam. A to, čo sa udialo Ježišovi v Samárii, sa deje v každom kresťanskom povolaní, aj v tom rodinnom. Poznáme to všetci: prídu chvíle, keď človek musí vziať na vlastné plecia tie prejavy odporovania, uzavretosti a nepochopenia, ktoré vychádzajú z ľudského srdca, a s Kristovou milosťou ich premeniť na prijatie druhého, na nezištnú lásku.

A na ceste do Jeruzalema, hneď po tejto epizóde, ktorá nám v istom zmysle opisuje „Ježišovo povolanie“, nám Evanjelium predstavuje tri ďalšie tri prípady povolania, tri volania tých, čo tiež ašpirujú na Ježišových učeníkov. Prvý z nich je vyzvaný, aby nehľadal stabilný príbytok a zabezpečenie, keď chce nasledovať Učiteľa. Lebo on v skutočnosti «nemá kde hlavu skloniť» (Lk 9,58).

Nasledovať Ježiša znamená dať sa do pohybu a byť neustále v pohybe, neustále „na ceste“ s ním uprostred udalostí života. Akou veľkou pravdou je toto pre vás, ktorí ste v manželstve! Aj vy ste prijatím povolania do manželstva a rodiny opustili svoje „hniezdo“ a vydali sa na cestu, ktorej všetky etapy ste nemohli poznať dopredu, a ktorá vás neustále udržiava v pohybe, so stále novými situáciami, nečakanými udalosťami, prekvapeniami, niektorými aj bolestnými. Taká je cesta s Pánom. Je dynamická, nepredvídateľná a vždy je to úžasné objavovanie. Pamätajme, že odpočinok každého Ježišovho učeníka spočíva práve v každodennom plnení Božej vôle, nech je akákoľvek.

Druhý učeník je vyzvaný, aby sa „nevracal pochovať si svojich mŕtvych“ (v. 59-60). Nejde tu o porušenie štvrtého prikázania, ktoré zostáva vždy platné a je to prikázanie, ktoré nás tak veľmi posväcuje, ale ide tu o pozvanie, aby sme v prvom rade dodržiavali prvé prikázanie: milovať Boha nadovšetko. Tak je to aj v prípade tretieho učeníka, ktorý je povolaný nasledovať Krista rozhodne a celým srdcom, bez toho, aby sa „obzeral späť“, dokonca ani aby sa rozlúčil so svojimi príbuznými (porov. v. 61-62)

Drahé rodiny, aj vy ste pozvané nemať iné priority, „neobzerať sa späť“, to znamená nebanovať za životom, aký bol predtým, za slobodou predtým s jej klamlivými ilúziami: život skamenieva, keď neprijíma novosť Božieho povolania, banujúc za minulosťou. A táto cesta nariekania nad minulosťou a neprijatia tých nových vecí, ktoré nám Boh posiela, z nás robí skameneliny, vždy nás robí tvrdými, neľudskými. Keď Ježiš volá, aj do manželstva a do rodiny, žiada od nás hľadieť vpred a vždy kráča pred nami, vždy nás predchádza v láske a službe. Kto ho nasleduje, nezostane sklamaný!

Drahí bratia a sestry, všetky čítania dnešnej liturgie prozreteľnostne hovoria o povolaní, ktoré je práve témou tohto Desiateho svetového stretnutia rodín: „Rodinná láska: povolanie a cesta svätosti“. S mocou tohto Slova života vás povzbudzujem, aby ste odhodlane pokračovali na ceste rodinnej lásky a zdieľali so všetkými členmi rodiny radosť z tohto povolania. A nie je to cesta ľahká, nie je to ľahké kráčanie: budú tam tmavé chvíle, momenty ťažkostí, kde si pomyslíme, že všetko je v koncoch. Nech je láska, ktorú vzájomne prežívate, vždy otvorená, extrovertná, schopná „dotknúť sa“ tých slabších a zranených, ktorých stretáte na ceste: krehkých na tele a krehkých na duši. Totiž láska, aj tá rodinná, sa očisťuje a posilňuje, keď sa dáva.

Staviť na rodinnú lásku je odvážne: zosobášiť sa si vyžaduje odvahu. Vidíme toľko mladých ľudí, ktorí nemajú odvahu sa oženiť, a koľkokrát mi nejaká matka povie: „Robte niečo, porozprávajte sa s mojím synom, čo sa nemá do ženenia, má 37 rokov!“ – „Ale, pani, nežehlite mu košele, sama ho začnite trochu posielať preč, nech vyjde z hniezda.“ Pretože rodinná láska pobáda deti lietať, učí ich lietať a pobáda ich lietať. Nie je majetnícka: je vždy slobodná. A potom, v ťažkých chvíľach, v krízach – všetky rodiny majú krízy – prosím, nevyberajte si ľahkú cestu: „vrátim sa k mame“. Nie tak. Pokračujte v tejto odvážnej stávke. Budú ťažké chvíle, budú tvrdé momenty, ale vždy vpred, neustále. Tvoj manžel, tvoja manželka má tú iskru lásky, ktorú ste cítili na začiatku: nechajte ju vystúpiť z vnútra, nanovo objavte lásku. A to vám v čase krízy veľmi pomôže.

Cirkev je s vami, ba Cirkev je vo vás! Cirkev sa v skutočnosti zrodila z rodiny, tej nazaretskej, a tvoria ju hlavne rodiny. Nech vám Pán pomáha každý deň zotrvať v jednote, v pokoji, v radosti, a aj vo vytrvalosti v náročných chvíľach, tej vernej vytrvalosti, ktorá nám dáva žiť lepšie a ukazuje všetkým, že Boh je láska a spoločenstvo života.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

Esej: Predmanželská čistota – nadčasová, Študentka Barbora, KU, 1. Bc.

Žijeme vo svete nespočetných možností. Vo svete, ktorý nám nezväzuje krídla a my môžeme voľne lietať všade tam, kde nám srdce, alebo náš chtíč zavelí. Hranice si v ňom zväčša vytvárame svojimi vlastnými morálnymi hodnotami. Alebo aj nie. Ako zrkadlo si môžeme nastaviť problematiku predmanželskej čistoty, ktorá i v dnešnej dobe rozdeľuje ľudí minimálne na dva tábory. Prvý tábor tvoria jedinci, ktorých prelietavé krídla unášajú z kvetu na kvet, aby ovoňali všetko, čo život ponúka a druhý tábor tvoria tí, čo ich krídlam udáva smer srdce. V dnešnej dobe vinou mediálneho tlaku, ktorý zväčša opomínajúc morálne hodnoty vedie mladých ľudí cestou voľnosti, nezáväznosti, ľahkovážnosti a nezodpovednosti vo vlastnom konaní. Žiaden kvietok im dlho nevonia, žiaden im neprirastie priveľmi k srdcu, pretože mu príliš skoro poodtŕhajú lupienky a tak musia odletieť hľadať ďalší. Nemá azda táto metafora čo dočinenia s myšlienkou predmanželskej čistoty? V čom spočíva krása čnosti čistoty? Ako môže budúcim manželom obohatiť život tento dar lásky? A v neposlednom rade, čo nás čaká keď si privoniame len k jednému kvietku?

„Čistota je darom lásky jeden pre druhého.“ Pamätám si ako sa mi táto myšlienka v ranných teenage rokoch priečila, prišla mi zastaraná, neaktuálna. Išla proti tomu, čo nám ukazovali v médiách a aj proti tomu, čo považovali kamaráti za „frajerské“. Dnešná doba sa mi v tomto smere javila skôr ako súťaž o to, kto sa prv tejto nepotrebnej „veci“ zbaví a nadobudne čo najviac rozmanitých skúseností. Bohužiaľ. Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, aké krásne posolstvo myšlienka predmanželskej čistoty zahŕňa. Aké šťastie je keď sa nájdu dvaja ľudia, ktorí zdieľajú rovnaké hodnoty. Ľudia, ktorí sú ochotní držať na uzde a ukontrolovať svoje emócie, žiadostivosť v prospech vyššieho dobra, ktoré sa im neskôr odhalí v manželskom živote. Veď aký väčší dar môžeme dať tomu koho milujeme, než svoje čisté srdce. Čím som staršia, tým si väčšmi uvedomujem, ako často ľudia obmedzujú lásku len na fyzické uspokojenie. Rozumiem. Asi prirodzenosť človeka spočíva v hľadaní, čo najľahších ciest uspokojenia. To sú práve tie chvíle kedy si neuvedomujúc spravíme zo svojho milovaného prostriedok na dosiahnutie svojho cieľa. Čistota v sebe zahŕňa určitú pokoru. Pokoru pred fyzickým a duchovným telom milovanej osoby. Vyžaduje od nás veľkú dávku sebadisciplíny, trpezlivosti, odriekania a duchovnej práce partnerov. Nedovoľuje odtrhávať lupienky kvetu skôr, než sa otvoria v plnej svojej kráse, ktorá dozrieva pred Bohom po prijatí sviatosti manželstva. Ako povedal Malý Princ: „Moja ruža je dôležitejšia ako vy všetky. Pretože práve ju som polieval. Pretože práve ju som ukrýval na noc pod sklený zvon. Pretože ju som chránil zástenou. Pretože pre ňu som pozabíjal húsenice. Pretože ju som počúval, ako sa žaluje alebo sa vystatuje, alebo dokonca ako niekedy mlčí. Pretože je to moja ruža.“ Tieto slová krásne vystihujú to, čo sa stane keď si privoniame a vložíme svoju lásku len do jedného jediného kvietku. Avšak nie každý má to šťastie, ako sa vraví: „Človek mieni, život mení.“ No nikdy netreba zúfať. Aj svoje poškvrnené srdcia môžeme pred Bohom očistiť a opäť tu stáť s čistým štítom. V tom spočíva dar, ktorý ponúka On nám.

Tak v čom spočíva krása jednej z čností, ktorou je čistota? Tentokrát si požičiam slová líšky, ktoré boli venované Malému Princovi: „Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“ Tieto dve vety podľa môjho názoru zahŕňajú v sebe všetko podstatné. Krása čnosti čistoty spočíva v kráse čistoty srdca. Lebo dobre vidieť môžeme len skrz srdce nepoškvrnené. A ako môže budúcim manželom obohatiť život tento dar lásky? Jednoducho tým, že na piedestál vzťahu postavia niečo vyššie, ako sú oni samotní, Boha. Sú veci, na ktoré sa oplatí počkať. Dnešný zmätený svet tejto myšlienke moc nepraje, ale od toho sme tu my a naše srdcia, ktoré sa môžu rozhodnúť nachádzať krásu v niečom vyššom, hodnotnejšom, stálejšom…Možno práve na ceste predmanželskej čistoty.

Študentka Barbora

Slovko o otcovstve a materstve

V stredu  (20.2.2019) sme v letnom semestri AR 2018/2019 odštartovali Školu rodiny, ktorá ma napomôcť študentom KU ku blízkej príprave na manželstvo a rodičovstvo. V spomínanom termíne sme privítali manželov Paterekových – Štefana a Máriannu s témou: Radosť z dieťaťa, materstvo a otcovstvo. Manželia sú v manželstve 24 rokov, majú 4 deti.

Po krátkom predstavení hostí sme vstúpili do témy. Hostia nám priblížili rozličné postoje ku tejto téme, a predovšetkým sa zamerali na kresťanský pohľad, ktorý opierali o svoje skúsenosti. Na prednáške zazneli praktické rady, ako sa pripraviť na materstvo a otcovstvo:

• dievčatá, pripravte sa na obetu…; nezabudnite, že na prvom mieste ste manželky a potom matky …, narodenie prvého dieťaťa je zlomové…
• kúpanie detí je mužskou záležitosťou…; chalani, učte sa prijímať zodpovednosť; dobrým znakom chalana, ktorý chce vstúpiť do manželstva, nie je kvalitný mobil, ale príklepová vŕtačka…

V závere podujatia Marianna Pátereková povzbudila poslucháčov: „Neľutujem, že som 15 rokov bola z deťmi na materskej dovolenke.“

Ďalšia prednáška v cykle Škole rodiny sa bude venovať aktuálnemu a praktickému preventívnemu výchovnému systému v rodine (20.3.2019).

Róbert Slotka

Škola rodiny

Blízku prípravu študentov KU do manželstva zabezpečuje projekt Školy rodiny. Jedná sa o dvojročný cyklus, ktorý prebieha formou prednášok a diskusií s manželmi. Stretnutia sa uskutočnia v letnom semestri dvakrát v mesiaci v stredu o 19:00 na Pedagogickej fakulte KU. Témy majú nasledujúcu náplň:

21.02.2018 Originalita muža

07.03.2018 Originalita ženy

21.03. 2018 Ako naplniť čas známosti?

04.04. 2018 Ako riešiť konflikty vo vzťahu?

18.04. 2018 Je možná čistota vo vzťahu?

Okrem školy rodiny UPaC ponúka aj víkendovky, ktoré sa budú zaoberať prirodzenými metódami plánovaného rodičovstva pod názvom: Žena, poznaj seba; muž, poznaj ženu. Lektorom je osvedčený odborník, lekár MUDr. František Orlovský

Termíny: 16.-17.02.208 a 09.-10.03.2018. Miesto: Univerzitné pastoračné centrum Jána Vojtaššáka v Ružomberku.

Bezprostredná príprava študentov a zamestnancov KU na manželstvo sa uskutočňuje prostredníctvom víkendových stretnutí, ktoré vedie lektorský tím spišskej diecézy – v ňom sú zapojení aj kňazi z UPaC. Presnejšie informácie sú uvedené na www.domanzelstva.sk V mimoriadnych prípadoch sa predmanželská príprava realizuje aj individuálnou formou.

Písomné práce študentov.

Študentka Dominika Kunová o Škole rodiny a prednáške Originalita muža 

Cyklus prednášok pod spoločným názvom „Škola rodiny“ ma zaujal hneď, ako som túto informáciu zahliadla na školskej nástenke. Rodinné a partnerské vzťahy sa týkajú každého človeka. Pre mňa daná problematika má pridanú hodnotu aj tým, že študujem psychológiu. Plná očakávania som sa vybrala na prvú prednášku, ktorá sa uskutočnila 21. februára 2018 o 19.00 v priestoroch UPaC a niesla sa  konkrétne v téme „Originalita muža“. Bola pod vedením manželov Štefana a Marianny Páterkovcov, ktorí majú skúsenosti s podobnými prednáškami v spoločenstve.

Pán Štefan Páterek si na úvod prednášky vybral prerozprávanie príbehu o Titanicu a Costa Concordia. Na príklade týchto dvoch lodí nám ilustroval zmenu správania mužov za posledných sto rokov. Dalo by sa povedať, že tragédia, ktorá postihla tieto lode je porovnateľná s osudom „mužstva“. Už samotný príbeh nás vtiahol do deja a mňa osobne viedol k mnohým otáznikom v mysli. Pán Páterek zároveň nezabudol dodať, že to nie je len vina mužov, ale je to spôsobené celou „reformou“ spoločnosti ako aj jednotlivými ženami.

Ďalej sa téma presunula k otázke, čo robí muža mužom. Pri vývine mužskej identity je veľmi dôležité správne poradie. Hovorí o tom, že je potrebné, aby sa chlapec v prvom rade stal mužom. Následne je pripravený prejsť na úroveň manžela a nakoniec otca. Ženskej časti publika sa veľmi dobre počúvalo, keď pán Páterek hovoril o tom, čo všetko musí muž zvládnuť pri žene. Medzi dôležité úlohy bolo zaradené umývanie okien, rozprávanie sa so ženou o kozmetike, respektíve schopnosť ju rozosmiať. Na prednáške boli tiež rozoberané najdôležitejšie vlastnosti muža ako napríklad zdravé sebavedomie, zodpovednosť, autenticita či schopnosť pravdivosti.

Veľmi sa mi páčilo, že pán Štefan Páterek nekládol dôraz len na mužov, ale vyzdvihol aj úlohu žien. Hovoril, že sú to práve ženy, ktoré musia pomôcť, aby sa muž stal mužom napríklad aj tým, že budú podporovať ich dobré priateľstvá. Na druhej strane úloha mužov je naučiť sa ženy počúvať. V prípade, že to nedokážu a nepracujú na tom, môže to mať veľmi negatívne dôsledky pre celý vzťah. S týmito názormi som sa úplne stotožnila, pretože si myslím, že komunikácia a aktívne počúvanie by mala byť základom akéhokoľvek vzťahu.

Podobne ma oslovilo, že prednáška sa venovala aj téme otcov a detí. Otcovia by sa mali zamerať hlavne na to, aby svojim potomkom venovali dostatok času, pretože to je základ budovania vzťahov s deťmi. Pán Páterek upozorňoval na skutočnosť, že rodičia by v žiadnom prípade nemali deti trestať v hneve. Zároveň zdôraznil, že je potrebné pracovať na hraniciach, ktoré deťom dajú istotu a rodičom uľahčia výchovu.

Som veľmi rada, že som sa zúčastnila, pretože to bolo pre mňa obohacujúce vo viacerých smeroch. Celý večer sa niesol v neformálnom duchu a veľa krát sme sa aj nasmiali pri niektorých komentároch. Zanechalo to na mne silný dojem, napriek tomu, že to nebola moja prvá účasť na podobnej prednáške. Za seba môžem jednoznačne povedať, že som sa dozvedela mnoho zaujímavých vecí. Oceňujem prejav manželov, ktorý bol spontánny a veľmi dobre sa vzájomne dopĺňali. Páčilo sa mi, že spomenuli množstvo príkladov, ktoré neboli načítané v nejakých knihách. Ich pridanou hodnotou, bola práve preto skutočnosť, že išlo o ich vlastné skúsenosti, ktoré nadobudli ako rodičia štyroch synov. Odovzdali nám užitočné a praktické informácie, ktoré sa nám ako mladým ľudom veľmi zídu.

Dominika Kunová, študentka psychológie na FF KU, 1. Mgr.

Foto: Internet