Vo štvrtok som s našim tímom z UPaC Jána Vojtaššáka navštívil Baziliku Božieho milosrdenstva v Krakove – Lagievnikoch. Na tomto posvätnom mieste v suteréne Baziliky sme v slovenskej kaplnke slávili sv. omšu. Po jej skončení sme ešte v tichu kontemplovali nástenné maľby. Osobne ma však v tejto kaplnke oslovilo súsošie Sedembolestnej Panny Márie. Na tomto vyobrazení Matka Božia už nie je tak mladučká, ako to znázornil vo svojej Piete slávny Michelangelo, ale skôr ako zrelá žena so zvráskavenou tvárou plnou bolesti a smútku, so zatvorenými očami, v náručí s mŕtvym telom svojho syna. Hlboko na mňa zapôsobil tento výjav Bolestnej Matky mŕtveho syna.
Mám pred očami ešte iné sochárske dielo. To sa nachádza v našej kaplnke sv. Alberta na Katolíckej univerzite. Mladučká deva, Panna, ktorá stojí pred Bohom a s dôverou mu ponúka svoje ruky, hoc ešte nepozná svoj príbeh. Jedno však už asi tuší. Už asi tuší, že od tejto chvíle bude musieť nastúpiť na každodennú cestu viery, že bude sa musieť stáť prvou učeníčkou svojho syna, že vždy znova a znova bude musieť uveriť prísľubu, ktorý jej dal Boh pri zvestovaní v Nazarete, že tento prísľub nebol iba fikciou, víziou, ale skutočnosťou. Keď sa totiž raz z mladej devy stane už zrelá žena so zvráskavenou tvárou, keď príde chvíľa, že bude držať v náručí telo svojho mŕtveho syna, Božieho Syna, táto dennodenná cesta viery jej pomôže v presmutnej chvíli života povedať so sv. Pavlom: „Viem komu som uveril.“
Čo to pre nás znamená? Ak si naši predkovia za patrónku nášho národa zvolili túto prebolestnú Pannu, Sedembolestnú Pannu Máriu, zaiste mali pre očami a na mysli aj túto každodennú cestu viery prvej Ježišovej učeníčky. Náš národ, naša Európa a celý svet sa dnes zvíja v akomsi kŕči. Zdá sa, že sme vybočili zo správnej cesty a všetko sa nám pod rukami rúca. Aké je tu riešenie? Nuž ukazuje sa, že každodenná cesta viery Božej Matky, Sedembolestnej Panny Márie, je aj našou cestou. Veď aj do nášho života neraz vstúpia podobné ťažké chvíle. A aby sme v každej takejto situácii nášho života, v takej, ktorej nebudeme rozumieť, v takej, v ktorej bude nevyhnutné ísť proti prúdu, napr. povedať nie takej školskej reforme na Slovensku, ktorá diskriminuje cirkevné školy, v takej, keď budeme počuť ako niektorí s nostalgiou spomínajú na socializmus, ako nám vtedy bolo dobre, keď bude potrebné povedať, nie, počas socializmu dobre nebolo, lebo tu trpeli mnohí nevinní ľudia, lebo komunizmus bol zločineckou mašinériou, teda v takýchto mnohých situáciách vďaka našej každodennej ceste viery, aby sme aj my mohli povedať: „Viem komu som uveril.“
Stále mám pred očami tie dva sochárske výjavy, ten z našej univerzitnej kaplnky, aj ten zo slovenskej kaplnky v Lagievnikoch. Tieto umelecké diela, ktoré znázorňujú cestu Matky Božieho Syna, cestu Sedembolestnej, sú aj predzvesťou mojej, našej cesty.
Jozef Žvanda