V niektorých prípadoch nás kresťanov katolíkov charakterizujú slová, ktoré som kedysi a kdesi počul a teraz mi prichádzajú na myseľ: „Smutné oči, bledé líčka, jednoducho katolíčka.“ A je jasné, že ony sa nevzťahujú iba na katolíkov ženského rodu, zároveň tieto slová ako by odrážali pohľad sveta. Musíme uznať, že kúsok pravdy v nich je, avšak na druhej strane kresťania katolíci radostnými ľuďmi sú. Ich radosť, vlastne naša radosť nie vždy je totožná s radosťou sveta. Svetská radosť, či radosť sveta je skôr veselosťou, ktorá nemá také hlboké korene, ako ozajstná radosť.
A ako je to s radosťou v živote kňaza? Sú títo muži, niekedy oblečení v dlhých čiernych sutanách, (Pozn.: sukniach, ako to raz napísala jedna naša študentka žurnalistiky), teda sú títo muži, medzi ktorých patrím aj ja radostnými ľuďmi? Kňaz je ohlasovateľom Evanjelia, čo je pôvodne gréckym slovom a znamená Radostná zvesť, kňaz je ohlasovateľom alebo aspoň by mal byť ohlasovateľom Radostnej zvesti, nuž to predpokladá, že je sám radostným človekom. A tak ešte raz si položím otázku, a možno aj vám, ktorí budete čítať tieto riadky: „Sú kňazi radostnými ľuďmi? Má radosť svoje miesto v živote kňaza?“
Áno, kňazi sú naozaj radostnými ľuďmi. Naozaj si to dovolím tvrdiť a svedectvom toho je aj môj, zatiaľ takmer štyridsaťdvaročný pobyt na tejto zemi. Počas týchto rokov mal som to šťastie alebo lepšie povedané Božiu milosť stretnúť mnohých kňazov, skutočne radostných. Boli to kňazi akéhokoľvek veku, v mestách či na dedinách, doma na Slovensku, ale aj vo svete. Mal som to šťastie, že do mojich ciest vstúpili mnohí kňazi, ktorí svedectvom svojho života, modlitbou a niekedy doslova až s detskou radosťou pozitívne ovplyvnili môj život a formovali môj charakter. Tá radosť sa neraz prejavovala v rozličných formách a vždy ju sprevádzali žiariace oči. Prirodzene mal som možnosť a mám možnosť zažívať kňazov, ktorí trpeli a trpia. Podobne neraz trpím aj ja. Ale radosť sa nestráca, je akoby nadčasová a nemôže ju zlomiť žiadna bolesť. Kňaz ktorý ma vychovával, dlhé roky presedel v komunistických lágroch len preto, že slúžil, pomáhal a v každom človeku sa snažil vidieť Krista. Napriek všetkým ponižovaniam, nestratil radosť, aj keď v žalároch prišiel o zdravie. Tá jeho radosť mi navždy zostane v srdci. Vlastne z nej čerpám aj ja.
A ako zažívam radosť ja, veď aj ja som z milosti Božej kňazom. Nemôžem nepovedať, že sa neteším zo života, zo zdravia, v zime z lyží, v lete z „bicyklíka“, nemôžem nepovedať, že sa neteším z môjho autíčka, ktoré mi pomáha byť bližšie s ľuďmi. Tak isto nemôžem nepovedať, že sa neteším z krásy, zo života, z dobrých vzťahov, z priateľstiev, z mojej rodiny. Keď si s niekým rozumiem, naozaj mi to spôsobuje radosť. A mnohé, mnohé iné veci. Musím však povedať aj to, že ony sú v mojom živote, v živote kňaza dôležité, ale aj tak nie sú podstatou mojej radosti. Podstata mojej radosti, ale aj radosti mnohých iných kňazov, spočíva v niečom inom, spočíva vo vedomí, že Boh, v ktorého verím jestvuje, že to nie je obyčajný Boh, ale Boh milujúci a že sa dennodenne presviedčam o vernosti jeho prísľubov.
Že je tomu naozaj tak, svedectvom je aj moja skúsenosť, ktorú som prežil v utorok tohto týždňa. Slúžil som svätú omšu v Kostole povýšenia svätého Kríža v Ružomberku. V ten deň sme v závere perikopy Evanjelia podľa Jána čítali Ježišove slová: „Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Jn 6, 35). Bolo to počas spievania žalmu, keď som pred vchodom do kostola spozoroval dvoch asi osemročných chlapcov. Jedného z nich som poznal. Býva v bytovke so sociálnymi bytmi v blízkosti internátu, kde momentálne žijem. Z mnohých stretnutí s ním viem, že pochádza zo zložitých sociálnych pomerov a k Bohu nie je vedený. Keď sa stretneme, už vie, že som ujo farár, tak ma aj osloví a poprosí o cukrík. Vo väčšine ten cukrík odo mňa aj dostane, ale vždy spojený s „bónusom“, s krížikom na čelo. V utorok, keď som si ho všimol vzadu v kostole, kam vstúpil nikým nenútený, keď namočil ruku do sväteničky, keď sa prežehnal, pokľakol a v závere opäť nasledovala jeho „nemotorné“ prežehnanie, a podobne to urobil aj jeho kamarát, nuž vtedy pri pohľade na týchto dvoch modliacich sa chalanov, vtedy som zažil veľkú, ozajstnú a ničím nefalšovanú radosť, ozajstnú radosť, ktorej si dovolím dať aj titul: „Ozajstná Božia radosť“. Toto je tá radosť, ktorá napĺňa moje srdce, radosť, ktorá je nad všetky ostatné radosti, radosť, ktorá je posilou pre moje kňazstvo a dodáva mi novú akceleráciu do života. Táto radosť je naozaj zvláštna, radosť, že Boh svoje slová plní, že aj vtedy počas svätej omše skrze nič netušiacich osemročných chalanov svoje prísľuby opäť splnil, že ma nasýtil, že nemusím hladovať. Je to však radosť, ktorú môže pochopiť iba hlboká duša, radosť, ktorú nie vždy správne pochopí svet tak pachtiaci po „radosti“.
A tak som presvedčený, že kňazi sú naozaj radostnými ľuďmi, napriek mnohým bolestiam a nepochopeniam, preniká ich Božia radosť, ktorá sýti ich srdcia a aj moje srdce, radosť, ktorá je nadčasová, ktorú búrky a víchry života nemôžu zničiť, radosť z láskavého Boha, ktorý je verný.
o. Jozef Žvanda, 1.máj 2009, v Ružomberku na sviatok sv. Jozefa, robotníka