Stalo sa to pred deviati rokmi. Bola nedeľa a ja som v našom Univerzitnom kostole sv. Rodiny v Ružomberku – Rybárpoli kázal o láske. Čítali sa totiž dnešné čítania, čítania 4. Nedele cez rok, súčasťou ktorých je aj Hymnus na lásku od sv. Apoštola Pavla. A ja som sa snažil na nedeľné ohlasovanie starostlivo pripraviť. Svojim poslucháčom som hovoril o kráse, ale aj o náročnosti lásky. Spomenul som im svoj zážitok z čias svojich seminárnych štúdii v Kňazskom seminári na Spiši. Počas prázdnin sme tam mávali brigády. Práve bola „zaváračková sezóna“ a množstvo ovocia a zeleniny, ktoré sa nám vtedy urodilo, bolo potrebné čím skôr spracovať. Obdivoval som rehoľné sestry, ktoré sa v seminári starali o naše žalúdky. Boli veľmi usilovné, človek však v tie dni nemohol prehliadnuť ich únavu. Keď som sa ich nato pýtal, jedna z nich mi odpovedala krátkou vetou: „Láska musí bolieť“. A ja som mal čo robiť, aby som to pochopil.
Nuž pred deviatimi rokmi v súvislosti s Hymnom na Lásku od sv. Apoštola Pavla, spomenul som si na slová o láske, ktorá bolí. Časom som aj ja sám, už nie iba z kníh, ale z knihy života, začal pomaly chápať slová o láske, o ozajstnej láske. Keď niekoho milujeme, nuž občas to aj bolí. V to nedeľné dopoludnie som ani netušil, akú „príučku“ z lásky mi o chvíľu pripraví život.
Po skončení sv. omše chcel som nastúpiť do svojho auta. Všimol som si však strašnú vec. Niekto mi počas sv. omše rozbil na mojom aute dvere, vytrhol rádio, ukradol ho a potrhal elektrické vodiče… Nechcel som veriť vlastným očiam. Bolo mi do plaču a naozaj zakrátko som sa aj rozplakal. Tak veľmi mi to bolo ľúto. Nie žeby som na aute lipol, len som si ho chránil, veď auto je drahou záležitosťou. Niektorí veriaci si ma všimli. Všimli si moje slzy… Tak ťažko mi bolo a spočiatku možno aj hnev. No o pár sekúnd som si spomenul na slová, ktoré len pred chvíľočkou vychádzali z mojich nadšených úst, spomenul som si na slová o láske, ktorá bolí. „Musím odpustiť,“ povedal som si, „aj keď to bolí…“
Popoludní mi zazvonil telefón. Volala mi istá pani z nášho kostola. Prosila ma, aby som k nim zašiel na návštevu. Nemal som chuť, veď stále ma tie rozbité dvere a ukradnuté rádio boleli. Naliehala, a tak som nakoniec šiel. U nich doma ma čakalo veľké prekvapenie. Pani, pochádzajúca z chudobnej rodiny, mi zrazu rozpovedala o svojich pocitoch pri pohľade na mňa skormúteného pri mojom aute. Hneď po našom stretnutí sa vybrala do susedného mesta. Chcela ma potešiť, chcela mi kúpiť nové rádio. Nakoniec však skonštatovala, že najlepšie bude, ak si to rádio vyberiem sám. V tej chvíli mi do mojich rúk vložila obálku. V jej vnútri bolo 5.000,-Sk. Sám som tomu nechcel uveriť. Ale fakt, bola to skutočnosť. Darovala mi 5.000,-Sk na nové rádio. V tej chvíli ma zalial neopísateľný vnútorný pocit. Bola to príučka z lásky.
Jozef Žvanda