Milí bratia v kňazskej službe, rehoľné sestry, milí pedagógovia, zamestnanci, milí študenti – študentky, drahí bratia a sestry,
v dnešnom svete je veľa izmov. Máme kapitalizmus, socializmus, konzervativizmus, liberalizmus a takto by sme mohli pokračovať ďalej. Všetky tieto filozofie a ideológie majú svoje silné I slabé stránky, filozofi, politici, I obyčajní ľudia sa môžu celé hodiny hádať o ich plusoch či mínusoch. No zdá sa , že dva izmy vyčnievajú nad ostatnými, lebo sú najrozšírenejšie a najviac ohrozujú život viery: relativizmus a subjektivizmus. Relativizmus tvrdí, že nejestvuje absolútna Pravda, že všetky filozofie a náboženstvá sú rovnako platné. Subjektivizmus zas hovorí, že všetko stojí len na osobných skúsenostiach jedinca. Neexistuje objektívna Pravda. Všetky tvrdenia podobného charakteru sú založené na presvedčení, že neexistuje pevný, absolútny základ pre realitu.
Možno to, čo som teraz povedal, vyznie ako úvod do nejakej filozofickej prednášky či úvod hodiny niektorej z filozofických disciplín. Faktom však je, že musíme vedieť odhaľovať veci, aj ich vedieť správne pomenovať. Skúsme sa v tejto súvislosti zamyslieť nad slovami generálneho relátora nedávno ukončenej trinástej biskupskej synody, kardinála Donalda Williama Wuerla, ktorý sa taktiež zamýšľa nad súčasnosťou. Kardinál Wuerl analyzoval súčasný racionalizmus, ktorý mení náboženstvo na osobnú záležitosť. Venuje sa tiež sekularizmu, ktorý formoval dve generácie katolíkov a jeho dôsledky sú také, že katolíci nepoznajú základné modlitby cirkvi, nechápu hodnoty účasti na svätej omši, nepristupujú k sviatosti zmierenia a stratili zmysel pre transcendentno. Podľa kardinála Wuerrla misionári dneška musia prekonať nie geografické vzdialenosti, ale ideologické, a to možno dokonca bez toho, aby opustili svoj byt. Záverečné slová kardinála Wuerla nechápme ako opozíciu voči Ježišovým slovám, ktorý povedal – choďte do celé ho sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Slová kardinála rozumejme ako pripomenutie, že ešte skôr ako pôjdeme evanjelizovať do vedľajšieho bytu alebo domu, my sami musíme prijať jeden z predpokladov novej evanjelizácie. Tak ako to zdôraznil v úvode synody pápež Benedikt XVI, keď hovoril o láske. Láska, caritas, ktorá sa stane životnou vášňou a vyburcuje blížneho. Vtedy sa Pravda stáva láskou a láska ako oheň zažne druhého. V tom je podstata evanjelizácie. Teda naša viera sa má stať priam našou vášňou.
Keď sledujeme taký fenomén, akým je ten náboženský a uvádza to aj literatúra, že je to najmocnejší fenomén, tak skúsme ísť len tu, na futbal v Ružomberku a sledujme tie vášne tam a potom tých istých ľudí, ktorí sú z väčšej časti pokrstení a pobirmovaní, sledujme ich nasadenie vo viere. A práve k tomuto nás privádza pápež Benedikt XVI, keď hovorí – táto vášeň, táto láska, ktorá sa stáva pravdou a Pravda sa stáva láskou, tá je tou silou, ktorá môže iného zapáliť.
Ak sme úvodné myšlienky začali slovami “v dnešnom svete”, chcem zdôrazniť, že to platí aj o chvíli prežívanej práve teraz. Na jednej strane od nás celkom neodleteli izmy ako relativizmus a subjektivizmus, ku ktorým treba priradiť aj racionalizmus a sekularizmus. To nás mohlo uzavrieť v určitej ulite pred inými ľuďmi a pred svetom. Mohli sme prestať vnímať dôležitosť spoločenstva a vzájomnej komunikácie, čoho dôsledkom je zriedenie, alebo až strata viery dvoch generácií. A to nie je málo. Na druhej strane, recept na prekonanie tejto situácie je jednoduchý: ísť opačnou cestou, ako nás viedli, a ako nás ešte stále metú uvedené negatíva. Ale aj tak to nestačí. Potrebné je, aby nastúpila, ako to pripomenul pápež Benedikt XVI, životná vášeň, láska, Pravda. Iba tak je šanca, aby oheň zažal druhého. Aby sa už iní ľudia nestrácali spred božej tváre, ani ďalšie generácie pokrstených a pobirmovaných, ale práve naopak, aby sa k Bohu naspäť vracali I tí, ktorých korene sú v rodinnej genéze kresťanské.
V roku viery by sme sa mali zahľadieť na príklady tých, ktorí prechádzali cestou úprimného hľadania a poznávania. Jedným z takýchto hľadačov pravdy bol blahoslavený kardinál John Henry Newman, ktorý sa práve skrze svoju úprimnosť obrátil na katolícku vieru. Neobrátil sa však preto, lebo si myslel, že je to správna vec, alebo že katolicizmus by lepšie vyhovoval jeho vkusu. Obrátil sa po rokoch modlitby, po rokoch štúdia Svätého písma, po rokoch štúdia spisov cirkevných otcov, po rokoch štúdia náuky katolíckej cirkvi a viery obsiahnutej v učení tradície a v poslušnosti tejto náuke. On, anglikán! Nebál sa venovať toľko času a pozornosti poznávaniu práve toho, čo tvorilo základ katolíckej viery. Obrátil sa, pretože našiel pravdu. Je tiež považovaný za najvýznamnejšieho predchodcu druhého vatikánskeho koncilu. Tento koncil mu dal v mnohom za pravdu. Pavol XI o ňom napísal: “Newman sa dnes stáva stále jasnejším majákom pre všetkých, ktorí hľadajú jasnú orientáciu a smer uprostred neistôt tohto sveta.” Ale nebolo to chvíľkové vzplanutie a ani naletenie na nejaké moderné letákové myšlienkové prúdy. Newman sa nechal hlboko zakoreniť v tradícií katolíckej náuky, ktorú študoval, prelúskal a s láskou sa jej otváral. Blahoslavený kardinál John Henry Newman bol zanieteným hľadačom pravdy v pôvodných prameňoch, ktoré mu odhaľovali prvotné vysvetľovanie pravdy v jeho počiatkoch a nie v jeho nezdarných nánosoch.
Všimnite si reakcie pápeža Benedikta XVI, akým spôsobom hovorí o druhom vatikánskom koncile a čím začína svoje rozpravy na túto tému pri príležitosti päťdesiateho výročia koncilu. Začína tým, že koncil nepoznáme. A zachádza ešte ďalej a zdôvodňuje: “Prečo nepoznáme koncil? Pretože sme čítali len noviny. Pretože sme čítali len to, čo nám o koncile písali novinári, ale málokto čítal dokumenty.” A v živote je to mnoho krát práve tak, že nás nezaujíma fakt, ale len interpretácia faktu a nemáme silu alebo odvahu hľadať pravdu. Niekto to povedal a my sa nezaujímame o to, čo je Pravda. Henry Newman je nám aj v tomto príkladom. Áno, niekto niečo povedal, sú tu aj nánosy v dejinách cirkvi, rôzne teologické výklady, ale ja idem k pravde, k prameňom a tie študujem, tie poznávam.
Keď v prebiehajúcom roku svätých Cyrila a Metoda siahneme aj po ich príklade, môžeme si celkom výstižne pomôcť niektorými invokáciami z litánií k našim vierozvestcom. Nedávno som to komusi spomínal a inkriminovaný človek sa ma začudovane opýtal – a to existujú aj litánie k svätým Cyrilovi a Metodovi? Tak to teraz hovorím aj vám, existujú a ja sa ich modlievam každý deň. Tak teda, siahnime po ich príklade na základe týchto invokácií z litánií. Napríklad: svätí Cyril a Metod prichádzajúci so slovom evanjelia. A teraz môžeme nad touto invokáciou rozjímať. Môžeme si urobiť akýsi historický exkurz, vrátiť sa do roku 862, kedy knieža Rastislav píše do Carihradu Michalovi III – pošli nám mužov viery. Všimnite si veľkosť kniežaťa Rastislava, ktorý jasne vidí problémy Veľkej Moravy v európskom priestore. Nežiada ani ekonomickú ani vojenskú pomoc, ale duchovnú. A Cyril a Metod prichádzajú so slovom evanjelia.
Chváliaci milosrdenstvo Boha. Boh sa vo svojom milosrdenstve dotýka každého človeka. A tie veľké veci, ktoré koná Boh skrze ich misiu, sú obsahom chvály, ktorú vzdávajú Bohu a Boh takto vstúpil aj do prostredia našich predkov.
Poslušní synovia cirkvi. Tak toto sa dnes už očividne nenosí. Čo to vlastne znamená, poslušní synovia cirkvi? Vo vašich rodinách to tak nie je? Že je tu niekto, kto má posledné slovo? Môže vôbec fungovať taká rodina, v ktorej nie je nikto, kto by mal posledné slovo? A tak keď my vytvárame veľkú rodinu katolíckej cirkvi a máme svätého otca a on vysloví to prvé alebo posledné slovo, pre nás sa to stáva uzavretou vecou, pretože on je zákonodarca. A skutočne vám môžem povedať zo skúsenosti života, keď sa pozrieme na iné cirkvi, či už evanjelické alebo pravoslávne, aj oni túžia, aby mali jednu hlavu. A aj keď to práve nie je podľa vzoru katolíckej cirkvi, za pápeža považujú alexandrijského patriarchu. Aj oni chcú mať pápeža a aj ho titulujú pápež. Pretože všetci cítia, že mať jednu hlavu znamená mať silu. A nepriatelia cirkvi veľmi dobre vedia, že tam, kde je jedna hlava, je aj veľká sila, a tak hovoria, poďme biť do tej jednej hlavy a oslabíme všetkých. Ako to povedal Zachariáš – udri pastiera a rozpŕchne sa stádo. A Cyril a Metod sú verní synovia cirkvi.
A takto môžeme pokračovať ďalej. Hviezdy jasné slovenského národa. Rád by som teraz nahliadol do izieb študentov a pozrel sa, aké hviezdy tam žiaria na stenách. Je tam aj Cyril a Metod? No kto vie? Ponížení svedkovia Krista. Zapaľujúci srdcia po Bohu. Nie po hlúpostiach, ale po Bohu zapaľovali srdcia. Obrancovia práv cirkvi. Cirkev má právo na život a pôsobenie. Cyril a Metod pre cirkev veľa trpeli. Metod bol dokonca vo väzení v Ellwangen.
A tak aj na základe spomenutého odporúčam, aby ste si vzali tieto litánie a potom na každý deň jednu invokáciu a takto nad ňou rozjímali. Ak však chceme spoznať a zachytiť v čo najplnšej miere vanutie ducha svätého novej evanjelizácie, toho istého ducha, ktorého závan zužitkovali svätí Cyril a Metod, blahoslavený John Henry Newman a všetci mučeníci, vyznávači a svätci, musíme zostúpiť k jedinému prameňu, ktorým je Ježiš Kristus. On je alfa a omega, stále nový počiatok všetkých snáh, ktoré vedú k prehĺbeniu života viery. To o ňom spievame v adventnom čase:
”Príde Kristus, spasiteľ náš, cestu mu pripravme
Príde drahý náš mesiáš, chválu Bohu vzdajme.”
A tomu predchádza spievaná prosba:
“Roste nebesá z výsosti, oblaky pršte spravodlivé.”
Je to slovo, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu a tú má od otca jednorodený syn plný milosti a pravdy. Napriek sláve božieho syna a napriek svojej božskej prirodzenosti nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Tieto slová Svätého písma, a vlastne celé Sväté písmo a všetky jeho slová, nám poskytujú dostatok myšlienok na meditáciu o Kristovi i o našom živote a to v každom čase. V každom čase prebieha v nás a aj okolo nás zápas s rôznymi izmami, ktoré chcú ovládnuť naše myslenie a konanie. Ježiš, ktorý je cesta, pravda a život, je ten istý včera, dnes a naveky. A tento Ježiš ponúka nám všetkým i ľuďom dnešnej doby a tohto priestoru – a to príkladom pokory a záujmom o druhých ľudí – silu prekonávať egoizmus a krízu zmyslu života. Lebo aj to je jeden z momentov, ktorý vyzdvihol v Encyklike Fides et Ratio blahoslavený pápež Ján Pavol II. Ľudstvo prežíva krízu zmyslu života. Pýtame sa, o čom je život? A toto nám pomáha prekonávať aj egoizmus aj krízu zmyslu života.
Ďakujem teda vám všetkým, otec Ondrej, ostatní kňazi aj všetci študenti, tvorcovia modlitbovej kampane Mladí za rodinu 2012, ktorá poukazuje vo svojej hĺbke na hodnotu zväzku muža a ženy a detí v rodine tak, ako je to ustanovené v prirodzenom zákone. Táto iniciatíva realizuje ducha roku svätých Cyrila a Metoda, roku viery i ducha novej evanjelizácie. Ale tou presvedčivou podporou vami vznesenej výzvy bude hlavne stála ochota budovať akademické spoločenstvo Katolíckej univerzity v jednu duchovnú rodinu, v ktorej prevládajú objektívne a spoločné záujmy. Vaša výzva je tá, ktorá zjednocuje. Teda má vychádzať z prostredia, ktoré sa usiluje o spoločenstvo jednoty.
Drahí bratia a sestry, v tomto duchu sa už teraz otvárajme slovám, ktoré budeme počuť o niekoľko dní, a ktoré posilňujú našu nádej, naše dobré úmysly. V evanjeliu svätého Lukáša čítame:
„Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán.“ (Lk2, 10-11)
Ohlásená radosť z narodenia Krista nech nás sprevádza vo viere v prežívanom roku svätých Cyrila a Metoda i v roku viery, ako nás k tomu povzbudil pápež Benedikt XVI. Nech túto radosť, ktorá posilňuje živosť novej evanjelizácie, zachytíme do plachiet našich sŕdc a nech to radostné „dnes sa vám narodil“ nás všetkých napĺňa počas vianočných sviatkov, ale aj v každom dni nového roku 2013. To vám naozaj zo srdca prajem.
Amen.
Príhovor Mons. Stanislava Stolárika (pomocného košického biskupa) – Adventná duchovná obnova 5. 12. 2012