Vo Washingtone D.C., podobne ako v New Yorku, stojí socha Slobody, vysoká šesť metrov. Okolo hlavy má korunu z hviezd a v ruke štít z hviezd a pruhov. Poslali ju loďou z Ríma. Počas plavby sa však strhla silná búrka, a tak kapitán nariadil, aby časť nákladu vyhodili do mora. Námorníci chceli vyhodiť aj sochu, ale kapitán to jednoznačne odmietol a silno kričal do vetra: „Nikdy! Skôr sa potopíme my, než by sme vyhodili slobodu“!
V dnešnú nedeľu je reč o slobode, je sedemnásty november – deň boja za slobodu a demokraciu a zároveň dnes je aj tridsiate výročie od začiatku pádu komunizmu v našej krajine. Už tridsať rokov sa tešíme zo slobody, usilujeme sa ju žiť, avšak príbeh o rozbúrenom mori je akoby aj našim príbehom. Niekedy sa zdá, že len s námahou sa nám darí udržať našu loď života nad hladinou a neraz pod rúškom slobody je badať úsilie vyhodiť slobodu z našej lode života. Lenže ako kričal kapitán lode? „Radšej sa potopíme, akoby sme mali vzdať slobody!“ Aký má toto všetko súvis s Božím slovom dnešnej nedele?
Náš liturgický rok sa pomaly blíži k svojmu záveru, a tak bohoslužba slova je plná apokalyptických výjavov, je plná udalostí, ktoré majú predchádzať koncu sveta, je plná hrôzy, plná prírodných katastrof, plná prenasledovania, plná vojen a nepokojov. Nuž nemá mať človek strach, keď už nielen správy TV sú plné takýchto hrôzostrašných udalostí, ale už aj v Božom chráme, kam prichádza človek, aby tu načerpal do svojho srdca pokoj, už aj v Božom chráme je reč o pohromách?
Áno, dnešná bohoslužba slova je plná apokalyptických výjavov, ale medzi riadkami je tu reč aj o niečo inom, je tu reč o kráse. Najprv je tu reč o kráse jeruzalemského chrámu. Keď v evanjeliu učeníci obdivujú chrám, keď žasnú akými krásnymi kameňmi je chrám obložený, do toho prichádza studená Ježišova sprcha: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené.“ Ježišova predpoveď sa naplnila zakrátko v roku 70, keď rímske vojská zrovnali jeruzalemský chrám so zemou. Jeruzalemský chrám, jeho krása je symbolom pominuteľnej krásy. Nič na zemi, nech by bolo akokoľvek vznešené a krásne, netrvá večne a nebude tu večne. Tak tu nebude večne ani človek, nebude tu večne ani príroda, nech by bola akokoľvek krásna, nebude tu večne žiaden dom, ba dokonca ani žiaden chrám, žiaden kostol. Všetko raz pominie. Pominie všetka pozemská krása. Čo to znamená pre nás? Slobodu. Byť slobodným od všetkého pozemského, od pozemskej krásy. Určite sa máme z pozemskej krásy tešiť, ona však môže človeka zotročiť, preto máme byť opatrní a máme byť od nej slobodní. Pozemská krása nás nemá zotročovať, preto je tak veľmi potrebné, aby sme boli na seba nároční, a aby sme sa nedali do reči s akoukoľvek krásou, s brakom, ktorý sa vydáva za krásu. Pozemská krása nemá zotročovať, ale pomaly dvíhať dohora k večnej kráse. A aká je tá večná krása, aká je cesta k večnej kráse?
Večnú krásu dnes predstavuje meno Ježiš. Ježiš je Boží Syn, On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi. (Kol 1, 15-16) On je Večnou krásou, on je s Otcom aj s Duchom Svätým autorom večnej krásy, ktorú ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo. Večná krása priťahuje svojimi lanami lásky a nezotročuje. Ten, kto miluje Večnú krásu, je naplno slobodný… Večná krása zasiahla pri Damasku apoštola Pavla a naplno ho oslobodila, oslobodila ho od nenávisti Ježišovho mena. Lebo apoštol Pavol až do zážitku pri Damasku z celého srdca nenávidel Ježišovo meno. Áno, Ježišovo meno je prekrásne, on je Večná krása, on je však nenávidený, jeho meno je nenávidené zdanlivou, falošnou krásou, je nenávidené zdanlivou falošnou slobodou, ktorú nám podsúva zlý duch satan. Zlý duch je špina, je odporný zápach, ktorý nenávidí ozajstnú, čistú krásu. Preto ju nenávidí a pošliapava a robí všetko preto, aby z lode nášho života vyhodil našu skutočnú slobodu.
Apoštol Pavol sa inšpiruje večnou krásou Ježišovho mena, sám sa usiluje túto krásu žiť. „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.“ (Flp 1, 21). „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2, 20) Takto píše v Listoch Filipanom a Galaťanom , a to o čom píše, aj naplno žije. Svojím čistým charakterom, svojou zodpovednosťou, pracovitosťou, usilovnosťou a zbožnosťou dáva príklad Solúnčanom. Svojím príkladom ich strháva na Krista. A tak tu máme okrem Večnej krásy, ktorou je Ježiš aj príklad krásy, ktorá smeruje k večnosti, príklad čistého charakteru, príklad statočnosti, vernosti, lásky a zodpovednosti, ktorý je často prenasledovaný a nenávidený, ktorý má však v sebe obrovskú silu. Ak takto žijeme, ak sa usilujeme pestovať svoj čistý charakter, ak sa nezapredáme moci peňazí, klamstva, špiny a korupcie, budeme naplno slobodní a nedovolíme, aby z lode nášho života vyhodili ozajstnú slobodu. Takýto príklad čistého charakteru je oveľa viac, ako tisícky prekrásne vyzdobených chrámov. Tie totiž raz zbúrajú, ale pekný a čistý charakter je už teraz Duchovným chrámom, ktorý smeruje do neba k Večnej kráse, kde bude žiť navždy, naozaj naveky.
Nuž v dnešný deň je nám potrebné ďakovať za dar slobody nadobudnutej pred tridsiatimi rokmi. Je potrebné si zároveň uvedomiť, že ona nie je automatická, že jej ohrozením je falošná krása a zdanlivá sloboda, nebezpečný vlk odetý v koži baránka. Nech nám na našej ceste slobody pomáha Boží Baránok, ktorý je cesta, pravda, krása, sloboda a večný život.
Jozef Žvanda
Foto: Internet