Milí priatelia, univerzitní kapláni!
Milí priatelia, študenti na KU!
Srdečne Vás všetkých pozdravujem a veľa Božích milostí prajem. Už vládzem trocha viac hýbať pravou rukou, ale hlavne môžem s ňou už i písať, čo mi spôsobuje radosť, aby som Vám aspoň niečo napísal. Bude to kostrbaté, ale predsa chcem Vám tlmočiť niečo z môjho prežívania v tejto mojej ťažkej chorobe. Predovšetkým by som chcel poďakovať Bohu, že som sa postavil na nohy, že môžem samostatne chodiť, vnímať krásu zelene, ktorá ma obklopuje, spev vtáctva, tie pekné dni, ktoré sa mi tu tak v hojnosti ponúkajú. To všetko ma veľmi posilňuje na duši i na tele.
Skúsim však Vám najprv popísať môj denný režim. Ráno vstávam o 6.00, kedy mám ranné sprchovanie. Toto sprchovanie je v mojom prípade nutné, lebo za noc sa musím dva až trikrát prezliekať z pyžama, lebo sa veľmi potím. To ma veľmi vyčerpáva, trasiem sa na celom tele až k odpadnutiu… Táto hygiena mi nesmierne pomôže. Prekrví mi celé telo a ja sa po tejto sprche cítim, akoby som znova ožil. Potom o 6.30 koncelebrujem na sv. omši – slúžia ju ťažko chorí traja pátri, pri ktorej všetci sedíme. Hneď po sv. omši užijem tabletku chemoterapie – to je prvá. Po tejto tabletke nesmiem nič iné jesť, iba piť bez bublinkovú vodu. To si neviete ani predstaviť, aký som vždy ráno smädný po nočnom potení… Voda ma zreteľne osvieži. Po tabletke si nesmiem ľahnúť, aby som nezaspal. Vtedy sa modlím breviár, alebo chodím, aby sa táto chémia v tabletke rozpustila do celého organizmu.
Po raňajkách o 9.00 sa mi až tak nechce spať, lebo raňajky ma osviežia a dodajú energiu (káva, pečivo, maslo, jogurt). Druhá dávka chemoterapie bola pre mňa tak silná, že som mal celú ústnu dutinu zdurenú – opuchnutú. Ďasná a jazyk bol akoby dorezaný, taký bol citlivý. Pečivo som si drobil v káve, polievku letnú, zemiaky ako kašu, mäso mäkké, diétne, aby mi to nespôsobovalo bolesť…
Druhú tabletku užívam poobede o 14.00. Po nej jeden až dve hodiny spím. Na stravu chodím už sám, sám však musím byť pri jedení, lebo i rozhovor s pátrami pri jedení ma vyčerpáva. Pátri to rešpektujú a ja pri tom tiež trpím, keď im nevládzem mnohé skutočnosti povedať. Návštevy som mal limitované, ale teraz je to už lepšie, lebo dokážem normálne komunikovať.
Obzvlášť to bolo pre mňa veľmi ťažké pred Veľkou nocou. Veľký týždeň som prežíval v bolesti a v utrpení. Po rannej svätej omši som počúval rádio Lumen a všetky ich programy. Ani si neviete predstaviť, ako intenzívne som to s nimi prežíval. To nebolo len citové vnímanie ich programu, ale u mňa to bolo hlboké prenikanie do tajomstva utrpenia Ježiša Krista. Týmto rozhlasom som bol veľmi múdro uvádzaný nielen do Veľkonočných tajomstiev, vnútorne ma to posilňovalo v chorobe. Teraz otvorene priznávam, ako som pomocou tohto rádia v chorobe, v bolesti, v slabosti duchovne podrástol. Slovo sa mi ponúkalo a ja som v tej bolesti to „Slovo“ prijímal, ním sa sýtil. Za to som Bohu nesmierne vďačný. Prežíval som to v takej podobe, ktorá sa dá ťažko definovať. Iste to bolo v Božom pláne – taká jeho pedagogika. Boh predsa nepotrebuje naše výkony. On chce naše srdcia, nás celých, nás skrze celých – vnútorne to takto vnímam. Nič nám neubudne z našej autonómnosti, keď prijmeme „Slovo“ do nášho života v takej podobe, ktorá nás sýti v plnosti.
Mnohí ľudia (mal som takého kolegu, ktorý bol vynikajúci matematik), vedia vypočítať zatmenie slnka i mesiaca. Vo svojej vzdelanosti a namyslenosti sa cítia byť nadradení nad tými, ktorí tvoria šedý priemer. Neprijímajú skutočné pravdy o svojom bytí. O hodnotách a dimenziách svojho bytia, stále dišputujú a to aj vtedy, keď počúvajú pravdy o večnom Bytí ponúkané v „Slove.“ Áno, nepoznajú svoje vnútorné zatmenie, nepýtajú sa odkiaľ je tá precíznosť a múdrosť, s ktorou to vedia tak presne predpovedať. Keď aj usúdia, že toto všetko je v prameni Večnej Múdrosti, neoddajú sa tej Múdrosti, nezrieknu sa svojej namyslenosti a to iba preto, aby sa nevzdali svojho ohraničeného presvedčenia a myslenia.
Nedávno mi telefonoval môj dobrý priateľ. Je to bývalý vynikajúci fotograf, ktorý je po mozgovej porážke na vozíčku, je ťažko chorým veľa rokov. Náročnú službu opatere a všeobecnej starostlivosti vykonáva jeho žena. S ním som vo veľmi dobrom priateľskom vzťahu. On mi vo svojom rozhovore tlmočil nasledovné myšlienky: „Števko, nevzdávaj sa, prosím ťa, nevzdávaj sa, bojuj o každú sekundu svojho života a buď silný a dôveruj!“ Ako mi len dobre padlo toto povzbudenie. Mal som veľkú radosť na duši z týchto jeho slov, ako ma tento ťažko chorý muž na vozíčku povzbudil.
Iste všetko je v Božích rukách a ja ako kňaz to mám v tej viere hlbšie a intenzívnejšie prežívať, lebo Bohu je všetko možné. Pre mňa je každý deň veľký dar Boží. Je to ponuka Božia, v ktorej môžem veľa dobra vykonať. Ďakovaním za dobrá, ktoré mi Pán Boh dáva, ďakovaním za to, že sa môžem modliť za tých, ktorí to potrebujú, ktorí možno stratili trpezlivosť a v chorobe upadajú do zúfalstva a beznádeje. Osobitne ďakujem za to, že môžem chodiť a tešiť sa z toho, že môžem vnímať všetko, čo ma obklopuje. Ani si len neviete predstaviť, akú radosť som mal z toho, keď som sa sám mohol prejsť po parku tu v Ivanke.
Začínam sa pomaly zotavovať a viac a viac si uvedomujem účinky modlitieb, aj tých Vašich. Za to vám veľká vďaka. Ja sa za Vás modlím, aj sväté omše za vás slúžim. To sú veľmi silné väzby, ktoré iste Boh požehnáva.
Pozdravuje Vás Váš P. Štefan
Ivanka 24. 5. 2009