Komentáre sú vypnuté na tento post

Piatok 26.06.2020. Ako nestratiť svoju vlastnú krajinu pod Tatrami a ani slobodu.

Want create site? Find Free WordPress Themes and plugins.

V piatom mesiaci v siedmy deň mesiaca – v devätnástom roku panovania babylonského kráľa – prišiel do Jeruzalema Nabuzardan, veliteľ telesnej stráže a služobník babylonského kráľa; podpálil Pánov dom, kráľovský palác i všetky jeruzalemské domy. Všetky domy ľahli popolom. Chaldejské vojsko, čo bolo s veliteľom telesnej stráže, rozbúralo i hradby okolo Jeruzalema. A zvyšok ľudí, ktorí ostali v meste, aj prebehlíkov, čo prebehli k babylonskému kráľovi, aj ostatný ľud odviedol veliteľ telesnej stráže Nabuzardan do zajatia. Len chudobný ľud krajiny nechal za vinohradníkov a roľníkov. (2 Kr, 25, 1-12)

Dnešné Božie slovo z Druhej knihy kráľov opisuje definitívny pád Jeruzalema v roku 587-586 pr. Kr. Jedna z najväčších tragédií v živote Izraela a sedemdesiat rokov otroctva v babylonskom zajatí, je zároveň dodnes jednou z najväčších udalostí židovského národa, udalosť, ktorá sa odovzdáva z otca na syna, z pokolenia na pokolenie. Prečo Izrael stratil svoju krajinu, keď bol v očiach Boha vyvoleným národom? Prečo Boh, na ktorého sa tak veľmi spoliehali, dopustil babylonské zajatie?

Aby sme sa dostali do súvislosti, potrebujeme sa na tento národ zahľadieť komplexnejšie a vrátiť sa veľa rokov späť k Pasche, teda k Exodu, k Východu Izraela z Egypta, z Egyptského otroctva. Sú tu dva ciele, prečo musel Izrael vykročiť z Egypta:

  • Prvý: zaujatie prisľúbenej krajiny
  • Druhý: „Prepusť môj ľud Izrael, aby mi slúžil na púšti!“ (Ex 7,17), teda Boží kult, ktorým mal Izrael vzdávať Bohu vďaku a chválu za všetky dobrodenia.

Izrael odchádza z Egypta nie preto, aby sa stal ľudom ako ostatné národy, odchádza, aby slúžil Bohu. Dostáva krajinu, aby slúžila ako miesto uctievania pravého Boha. Krajina ako taká ešte pre Izrael nepredstavuje samozrejmé vlastníctvo. Jej vlastnenie sa stáva skutočným len vtedy, ak v nej vládne Boh. Až keď sa vytvára priestor pre poslušnosť, v rámci ktorej sa plní Božia vôľa, až potom sa vytvára pravá forma ľudskej existencie. Boh sa prihovára k ľudu a ohlasuje mu Desatoro svätých slov svojej vôle. Tu sa upresňuje cieľ putovania: Izrael sa učí uctievať Boha podľa formy, ktorú si vyvolil sám Boh. K tomuto uctievaniu prispieva kult, čiže liturgia. K liturgii patrí život podľa Božej vôle. Samotný ľudský život, správne žijúci človek, je skutočnou adoráciou Boha. Život sa stáva skutočným životom až vo chvíli, keď získa svoju novú formu pohľadom na Boha.

Ľud dostáva kultové smernice, čiže rozsiahly právny a životný poriadok. Až táto skutočnosť z neho konštituuje ľud. Národ nemôže existovať bez spoločenskej inštitúcie práva. Do seba sú nerozlučne späté tri inštitúcie: kult, právo, morálka. Právo, ktoré nie je založené na mravnosti, sa stáva bezprávím. Morálka a právo, ktoré nepochádzajú z pohľadu Boha, degradujú človeka, upierajú mu pohľad na Nekonečné a Večné. Kult a právo sa nemôžu od seba oddeľovať. Tam, kde mizne Božie právo, tam sa rozplýva aj ľudský právny poriadok. Len preto, že Izrael prijal zmluvu a v nej spoločnú formu právneho života, len preto dostal do vlastníctva krajinu. Vždy, keď Izrael odpadne od pravej Bohopocty, upadá aj jeho sloboda. Ak právo mizne, vyústi to do straty krajiny. Ukazuje sa, čo je základom každého prebývania v krajine: Život v súlade s Božím právom, ktoré správne usporiada ľudské záležitosti, pretože sú formované samotným Bohom a s ohľadom na neho.

Kult chápaný správne vo svojej šírke a hĺbke presahuje liturgické dianie, zasahuje všetky vrstvy ľudského života. Platí, že právo a morálka nie sú v súlade, ak nemajú základ a centrum v liturgii, ak nie sú ňou inšpirované. Len ak je správny vzťah k Bohu, len vtedy môžu byť správne ostatné ľudské vzťahy. Právo je pre slobodu a spoločenstvo konštitutívne. Poklona, to znamená správny spôsob vzťahu k Bohu, je konštitutívna pre právo. Poklona, správny spôsob vzťahu k Bohu, je konštitutívna pre správnu existenciu človeka vo svete. Presahuje život a tým nám dáva účasť na nebeskej forme existencie. Tým vovádza Božie svetlo do sveta. Neexistuje spoločnosť bez kultu. Človek si nemôže vytvárať kult sám od seba. Ak sa mu Boh neukáže, siahne do prázdna. Ak sa Boh neukazuje, potom človek môže stavať oltáre iba neznámemu bohu. Ozajstná liturgia predpokladá, že Boh sám odpovie a naznačí, ako sa mu máme klaňať. Je varovaním pred vlastným a sebeckým kultom. Poklona Bohu sa premieňa na úzkoprsé oslavovanie samých seba: jedlo, pitie, zábava. Tu už viac nejde o Boha, ale o vytvorenie vlastného alternatívneho sveta. Liturgia sa zamieňa za prázdnu hru, na konci ktorej je frustrácia a pocit prázdna. Príbeh o zlatom teľati je toho najlepším príkladom.

Aj my sa máme poučiť z dejín Vyvoleného národa. Aj my vlastníme nádhernú krajinu pod Tatrami a žijeme v slobode, čo je veľkým darom od Boha. Ony však nie sú automatické. Aby sme vedeli správne žiť, aby sme ľahkovážne nestratili ani slobodu a ani našu krajinu, potrebujeme tieto tri prvky: právo, morálku a kult – liturgiu, ktoré majú byť na seba navzájom prepojené. Aby sa z morálky nestala nemorálnosť, aby sa z práva nestalo bezprávie, morálka a právo musia byť formované liturgiou a modlitbou, skutočnou liturgiou, ktorú za nás slávil náš Pán na kríži, a ktorú si my dennodenne sprítomňujeme ako nekrvavú obetu na oltároch celého sveta. Vtedy máme nádej, že nestratíme ani morálku a ani právo a ani našu krajinu.

 

Jozef Žvanda

Foto. Jozef Žvanda

 

Zdroj: JOSEPH KARDINÁL RATZINGER.: Duch liturgie. Dobrá kniha, Trnava: 2005, s. 9-17.

Did you find apk for android? You can find new Free Android Games and apps.

Komentáre sú uzavreté.

0
Connecting
Please wait...
Send a message

Sorry, we aren't online at the moment. Leave a message.

Your name
* Email
* Describe your issue
Login now

Need more help? Save time by starting your support request online.

Your name
* Email
* Describe your issue
We're online!
Feedback

Help us help you better! Feel free to leave us any additional feedback.

How do you rate our support?