Skip to content Skip to footer

O dnešnom cintoríne, o mojom otcovi, o štyridsiatich rokoch a ruženci

Na cintoríne dnes u nás doma v dedine

Aj u nás doma v dedine dnes do tmavej noci blikajú svetielka cintorínových sviec. Mnohí sem dnes prišli. Prichádzali sem celé rodiny, rodičia s deťmi, mladí, straší a aj pokrivkávajúci ľudia v jeseni života. S mnohými som sa stretol a v tichu sme si podali ruky, vymenili pár slov o sebe, krátky úsmev a opäť rozlúčenie. S mnohými sa opäť, ak dá Boh, uvidím až o rok, a opäť to bude na našom cintoríne. Tak veľmi  sme rozosiati po hrboľatej zemi. A s niektorými možno, možno až v nebi.

Mnohí sem dnes prišli, podobne ako aj v iných dedinách a mestách našej krajiny, Európy, Ameriky… Mnohí sem dnes prišli, no so sebou nepriniesli iba kvety a nezapálili iba sviece. Mnohí sa pri hroboch svojich blízkych zastavili, mlčali či v tichu šepkali ruženec materí. Mnohí tak urobili. A čo sa len asi odohrávalo v ich vnútri v tom tichu, v tom ružencovom šepote… Zaiste mnohé spomienky, mnohé spomienky sa vynorili v ich srdciach, v mojom srdci. Aj ja som to tak zažíval v mojej novej skúsenosti.  Prvé dušičkové obdobie v mojom živote, keď stojím pri hrobe svojho otca. Ešte nedávno žil, dýchal vzduch tohto sveta.  A dnes? Už je vo večnosti. Stojím pri jeho hrobe, stál som a zažíval novú skúsenosť s otcom, ktorý už žije iný rozmer života, večného života. Zotrval som tam dlhšie, šepkal ruženec a rozprával som sa s ním. Určite ma počul. Odkedy zomrel zvlášť pociťujem jeho blízkosť a pomoc. Je to zvláštne, ale on je blízko, ešte bližšie ako v nedávno v pozemskom živote.

O ruženci pred štyridsiatimi rokmi v našom chráme

Zvečerilo sa, a tak som sa s ním rozlúčil. Kráčal som z cintorína cestou domov, no pri kostole sa udialo čosi zvláštne. Celkom náhodne, teda v Božej náhode som stretol ženu, matku bývajúcu v blízkosti  kostola. Kráčala predo mnou, no keď ma zočila, zastala, aby mi vyrozprávala svoj príbeh, náš príbeh. Pred štyridsiatimi rokmi 13. októbra 1973 bola sobota. Tento deň bol dňom jej svadby. Vtedy to ešte u nás bolo iné. Sála Obecného úradu bola príliš malá, akurát tak na malú tancovačku. Tam sa zabávali akurát družbovia s družičkami. Svadobní hostia sa veselili tak v dome ženícha ako aj v dome nevesty. V podvečer novomanželia, on v peknom tmavom obleku, ona v pekných bielych šatách, kráčali popri kostole. Nakoniec na jej návrh vstúpili dnu. Pár babičiek sa v temnom šere chrámu modlilo ruženec. A s nimi aj môj otec. Áno, aj on tam bol a modlil sa. V ten istý deň v našej dedine zomrel aktívny člen farskej rady. U nás na Východe títo pomocníci kňaza majú meno kurátor. Kňaz Andrej Slaninka, vtedajší farár našej farnosti, v ten podvečer hútal, kto nahradí zomrelého kurátora. Nakoniec prišlo osvietenie: „Ten, kto dnes večer príde do kostola na modlitbu ruženca, ten sa stane kurátorom.“ V ten podvečer sa v našom chráme s niekoľkými babičkami modlil ruženec aj môj otec. Bol 13. október 1973. Na druhý deň pán farár môjho nič netušiaceho otca vyhlásil za kurátora. Od tohto dňa celých štyridsať rokov, často v neľahkých komunistických a postkomunistických časoch, bol môj otec pravou rukou našich kňazov.

O otcovi po štyridsiatich rokoch v našom chráme a na cintoríne

Bol 10. október 2013, keď môj otec po niekoľkoročnej chorobe naposledy vydýchol a vrátil sa do domu nebeského Otca. Bol 13. október 2013, nedeľa, keď sme nášho otca pochovávali, presne štyridsať rokov od svadby spomínanej ženy, štyridsať rokov od smrti dobrého kurátora, presne štyridsať rokov od chvíle, keď sa môj otec ako 33-muž, vtedy ešte v našom maličkom kostole modlil s niekoľkými babičkami ruženec, ruženec, ktorý tak ovplyvnil jeho život, život našej rodiny, môj život, môj dnešný kňazský život. Štyridsať rokov, rovnaký čas, aký potrebovali židia, aby mohli dozrieť a aby tak konečne po štyridsiatich rokoch od východu   z Egypta mohli vstúpiť do zasnúbenej zeme.

Dnes v noci už nie na cintoríne

Už je noc, keď uvažujem nad dnešným dňom, nad stretnutiami na cintoríne pri hroboch, nad stretnutím s mojim otcom pri jeho hrobe. A stále ho v duchu počujem, počujem, ako šepká ruženec tak, ako som  šepkal ruženec dnes ja pri jeho hrobe.

Jozef Žvanda, 01.11.2013, Šarišské Dravce