Šiel som okolo s mojou známou, keď som to videl. Stalo sa to v parku, pár metrov pred našimi očami, keď sme si všimli štyri, asi dvanásťročné deti, dvoch chlapcov a dve dievčatá. Len tak postávali, keď náhle jeden z nich, tak ako Ronaldo či Messi, napriahol nohou a kopol, nie však do lopty, lež do jedného z dievčat z tohto hlúčika.
Nedalo mi to, zastavil som sa pri nich a chalanovi, ktorý to pred našimi očami urobil, som povedal: „Toto nesmieš, nesmieš ubližovať dievčatám a už vonkoncom nie do nej kopať.“ Vyškieral sa mi. Pokračoval som: „My muži máme dievčatá chrániť a nie im ubližovať. Čo ak ona bude raz tvojou ženou?“ „Veď to je moja sestra,“ odpovedal a nahlas sa frajersky rozrehotal. „Ak je to tvoja sestra, o to viac ju musíš chrániť a dievčatám nesmieš ubližovať, veď ony sú fyzicky slabšie, ako sme my muži,“ povedal som a on ironicky odpovedal: „Ďakujem Vám za vašu radu.“ Rozrehotal sa ešte viac. Všimol som si to dievča, jeho sestru, zvláštny výraz v jej tvári. Niekto sa jej zastal, niekto ju obránil, možno prvýkrát v živote. Čítal som to z jej tváre.
Áno, slabých sa treba zastať. Treba sa zastať dievčat a žien. A čo s frajermi, ktorí ubližujú slabým? Ich zlé správanie nám nesmie byť ľahostajné. Raz ten chlapec dospeje. Nevyletí jeho noha či ruka na jeho manželku či deti? Možno, že áno a možno, že nie. Možno mu raz toto naše stretnutie, ktoré som podložil modlitbou, príde na myseľ, možno si to raz rozmyslí a bude ju chrániť.
Nuž, nemôže nám to byť jedno!
Jozef Žvanda
Foto: Jozef Žvanda