„Pokoj vám,“
vzácni hostia, milí priatelia. Práve tento pozdrav použil Ježiš, ktorý sa pridal k učeníkom na ich ceste z Jeruzalema do Emauz.
Nespoznali ho. Tak veľmi nám boli podobní. Na príklade apoštolov a učeníkov nám ukazuje Kristus biedu človeka, ale aj jeho veľký potenciál.
Apoštoli, ktorí chodia s Ježišom, vidia ho robiť zázraky, uzdravovať, kriesiť mŕtvych, tí istí apoštoli sa ukazujú na iných miestach ako muži slabej viery, ako zbabelci, ktorí nevydržia s Ježišom bdieť v jeho modlitbách a v jeho najťažších chvíľach ho dokonca, s výnimkou Jána, opúšťajú. Sú pyšní a hašteriví, keď sa hádajú, kto z nich bude prvý.
A predsa, Ježiš nám práve na nich ukazuje veľkosť potenciálu, ktorý v sebe nosíme.
Ten si vyžaduje jeden dôležitý predikát. Žiť svoj život naplno. Nielen
na polovicu. Boh nestojí o naše zvyšky. Chce nás celých. Na to nám dal kríž. Nie na okrasu.
Žiť svoj život naplno znamená dopúšťať sa chýb, ale rovnako cez ne rásť a približovať sa k svojmu Bohu.
Len keď budeme žiť svoj život naplno, môžeme byť autentickými ľuďmi, autentickými kresťanmi.
A na to nestačí chodiť do kostola, nestačí sa denne modliť a čítať Sväté Písmo.
Aj diabol pozná Písmo. Aj diabol pozná Boha. On však nedokáže podľa Písma, podľa Božích prikázaní žiť. To je veľká výzva pre každého jedného z nás- nielen počúvať Božie slovo, ale ho aj uskutočňovať vo svojom živote.
A potom, nemýľme si prostriedky spásy s cieľom.
Nechváľme sa, koľko chodíme do kostola, koľko sa denne modlíme, koľko toho vo svojom živote pre Boha a jeho Cirkev robíme.
Po ovocí ich poznáte, hovorí Pán Ježiš. Nie teda po množstve odmodlených modlitieb, po množstve vykonaných pútí a absolvovaných prvých piatkov či svätých omší. Za dobrého kresťana hovoria jeho činy a skutky. To ostatné sú vždy len prostriedky k tomu, aby naše činy a skutky prinášali ovocie, aby sme jedného dňa dosiahli spásu.
Jeden úsmevný príbeh hovorí, ako raz vlka premohli výčitky. A tak vošiel
do malého kostolíka v horách a povedal kňazovi: Chcel by som sa vyspovedať.
Si si istý? opýtal sa ho kňaz.
Pravdaže, uisťujem Vás, že sa chcem vyspovedať.
A tak vlk vstúpil do spovednice.
Nedokážete si ani len predstaviť, koľko oviec som zahrdúsil. Úbohé zvieratá, pokojne spali a ja… zožral som ich. Napadol som aj jedného pastiera. Bolo to strašné. Som zlý a hriešny vlk…
Kňaz ho s porozumením počúval, ale všimol si, že vlk je stále nepokojný, akoby sa nemohol dočkať chvíle, kedy už bude vonku.
Buď chvíľu pokojný, keď vyznávaš svoje hriechy, povedal mu napokon.
A vlk sa naňho zadíval smutným pohľadom: Otče, nehnevajte sa, ale mohli by ste sa trochu poponáhľať? Lebo počujem práve zvonce ovčieho stáda a už sa nemôžem dočkať…
Vzácni hostia, milí priatelia, my sme prorokmi svojho Boha, my sme jeho jedinou účinnou reklamou alebo antireklamou. O akom Bohu to vlastne svojimi životmi svedčíme? Je to skutočný živý Boh alebo len jeho karikatúra?
Len keď budeme autentickí, budeme soľou pre tento svet. Len ako autentickí kresťania budeme tiež dôveryhodní. Autentický neznamená nebyť hriešny. Znamená to, že si svoju hriešnosť dokážeme priznať, že dokážeme vstať, keď padneme.
Sme prorokmi svojho Boha. Ako takí musíme najprv sami uveriť tomu, čo hlásame, aby sme boli dôveryhodnými a autentickými ohlasovateľmi.
Biskup Hnilica raz rozprával, ako bol spolu s ostatnými biskupmi pozvaný
na obed k Svätému otcovi, Jánovi Pavlovi II. Všetci už sedeli za stolom a čakali na jedného biskupa, ktorý meškal. Najprv päť, potom desať a napokon viac ako 15 minút. Jeho kolegovia už začali šomrať, že je to neslýchané a neslušné meškať na obed s pápežom. Zrazu sa otvorili dvere a do miestnosti vstúpil meškajúci biskup. Svätému otcovi i všetkým ostatným sa zdvorilo ospravedlnil za svoj neskorý príchod. Hovoril, že cestou do Vatikánu stretol jedného
zo svojich kňazov, ktorému venoval čas. Ten kňaz, pre svoj alkoholizmus, už niekoľko rokov nevykonával svoju kňazskú službu a potuloval sa Rímom ako bezdomovec.
Keď to Ján Pavol II. počul, obrátil sa na meškajúceho biskupa a povedal mu: „Choď a priveď medzi nás nášho brata. Nezačneme jesť, pokým sa obaja nevrátite.“
A po obede to bol pápež, ktorý poprosil kňaza – bezdomovca o vyslúženie sviatosti zmierenia. Jednoducho sa uňho vyspovedal.„To bola pre nás veľká lekcia z kresťanstva,“ spomínal biskup Hnilica po rokoch, keď rozprával túto udalosť spoza múrov Vatikánu.
Na začiatku každého ohlasovania stojí pokánie. Ono nás robí autentickými.
Veľa dnešných ľudí opúšťa katolícku cirkev a posilujú tak rady nekatolíkov. Dôvod podľa kardinála Waltera Kaspera nespočíva ani tak vo viere, ako skôr v samotnej cirkvi.
„Sotva iná výpoveď sa dnes stretáva s takým odporom a s takou podráždenosťou ako vyznávanie jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi. Naozaj sa zdá, že skutočnosť usvedčuje každý z týchto vysokých predikátov z klamstva. Cirkev, ako ju poznáme, nie je ani jedna, ani vo všeobecnosti svätá, nie je, ak sa dívame
na ňu empyricky, všeobecne katolícka a zdá sa, že sa v mnohých ohľadoch vzdialila od svojho apoštolského pôvodu. Aj inak je Církvi možné v dejinách i v súčasnosti vytýkať dlhú radu hriechov. Kto si robí vysoký nárok ako Cirkev, ten je právom podľa neho meraný, ale ten mu tiež nemôže nikdy dostáť; stavia sa pred súd vlastných nárokov. Všetky výčitky teda nakoniec smerujú k tomu, že Cirkev sama nežije a ne-uskutočňuje to, čo hlása, ba že evanjelium o Božej láske dokonca zrádzala. Keď sa teda hovorí o Cirkvi ako o spoločenstve veriacich, potom sa vopred odporúča tlmený a sebakritický tón.“ Walter Kasper vo svojej knihe O VIERE pripomína, že nakoľko sa Cirkev skladá z hriešnych ľudí, nemôže jej človek dôverovať s radikálnou oddanosťou, ako to robíme vo vzťahu k Bohu. Neveríme v Cirkev, ale veríme v Cirkvi a s Cirkvou, veríme Cirkev ako miesto viery a spoločenstvo veriacich, vysvetľuje Kasper.
Podľa pápeža Benedikta XVI. vychádza hnev človeka voči Cirkvi z toho, že od nej očakáva viac ako od ostatných svetských inštitúcií. V nej by sa mal podľa človeka naplniť sen o lepšom svete. „Keďže je, ale podľa skúseností Cirkev toľko vzdialená od týchto snov, je teda aj ona podobná inštitúcii a všetkému ľudskému, vystupuje voči nej zvlášť urputný hnev – hnev, ktorý nemôže prestať, protože nie je možné zmazať sen, ktorý na ňu odkázal. Pretože nie je taká, akou ju robia sny, robia sa zúfalé pokusy pretvoriť ju podľa prianí v miesto všetkej slobody, priestor uvoľnenia našich obmedzení, experiment utópie, ktorá musí predsa niekde existovať (…).“
Skutočná reforma Cirkvi netkvie, vzácni hostia, milí priatelia, podľa názoru Josepha Ratzingera, v našej aktivite a snažení. Podľa neho, čím viac je v Cirkvi toho, čo je vybudované z vlastného popudu, tým sa stáva tesnejšou. Nutné reformy nespočívajú v tom, že „svoju“ Cirkev vždy znovu modelujeme do chcených tvarov a pozícií, ale v tom, že sami odstraňujeme naše pomocné konštrukcie, ktoré majú urobiť, pripraviť cestu pre svetlo prichádzajúce zhora. Reforma musí byť vždy ablatio-odnímanie, aby sa zviditeľnila nobilis forma – podoba nevesty a s ňou i jej ženích, Ježiš Kristus. Slobodu, ktorú právom očakávame v Cirkvi a od Církvi, nemôžeme podľa Ratzingera dosiahnuť zavedením zásady väčšiny. Nespočíva v tom, že sa presadí čo najväčší počet jedných proti druhým. Ale spočíva v tom, že nikto nemôže vnútiť tomu druhému svoju vlastnú vôľu, ale všetci si ctia slovo a vôľu toho, ktorý je naším Pánom a našou slobodou. „V Cirkvi nastáva tesno a dusno, keď nositelia úradov zabúdajú, že sviatosť neznamená pridelenie moci, ale oslobozuje od seba samého pre toho, za koho, „osobu“, mám hovoriť a jednať. Kde naopak väčšej zodpovednosti zodpovedá väčšie oslobodenie od seba samého, tam nikto nie je otrokom druhého; tam vládne Pán a tam platí:„Duch je tým Pánom, kde je Duch Pána, tam je sloboda.“ (2 Kor 3,17) Čím viac aparátu vytvoríme, i keby bol najmodernejší, tým menej je miesta pre Ducha, tým menej je miesta
pre Pána a tým menej pre slobodu. Myslím, že z tohto hľadiska by sme mali v Cirkvi začať na všetkých úrovniach nemilosrdné spytovanie svedomia.
Na všetkých úrovniach by to muselo mať veľmi reálne dôsledky a priniesť „ablatio“, ktoré by umožnilo opäť odhaliť vlastnú formu a mohlo nám všetkým vrátiť pocit slobody a prebývánia v domove.“
Zostaňme ešte pri Jozefovi Ratzingerovi. Vo svojej knihe Nádej pre Európu? konštatuje, že Európa by viac nemala opakovať najmä dva zo svojich veľkých hriechov: nacionalizmus a výlučnosť technického rozumu, čo viedlo k rozpadu étosu. Akú úlohu môže a má zohrať v dnešnej Európe Cirkev? Ratzinger je presvedčený, že nesmie v prvom rade pripustiť svoju degradáciu na moralizovanie spoločnosti. Musí zostať verná svojmu poslaniu hlásať Boha a ohlasovať jeho kráľovstvo. Cirkev musí byť zrozumiteľná, aby bola schopná osloviť dnešného človeka. Musí trpieť, lebo len tak pomôže spoločnosti nájsť stratenú morálnu identitu a schopnosť milovať. Absencia lásky by totiž viedla v konečnom dôsledku nielen k zničeniu človeka, ale aj celého sveta.
A to je výzva aj pre nás, ktorí sa chceme stať novými Emauzskými učeníkmi na našej Katolíckej univerzite. Musíme byť tí, na ktorých je vidieť a z ktorých je cítiť, že patríme Kristovi. Patriť Kristovi neznamená ísť vždy s davom, znamená to niekedy práve kvôli našej inakosti kresťanstva a inakosti našej viery, z neho vybočiť. Nebáť sa byť iní, tak ako sa nebál byť iný náš učiteľ a Pán, keď často išiel sám proti všetkým.
Jeden biskup sa raz sťažoval priateľovi: Kam prišiel Ježiš, všade bola revolúcia. Kam prídem ja, servírujú čaj a podávajú zákusky.
Ako je to so mnou? Čo robí moja prítomnosť so spoločnosťou, do ktorej prichádzam, čo robí moje kresťanstvo s tými, ktorých mi Boh posiela do života?
Boh nie je hlúpy. Každý jeden človek, každá jedna situácia, ktorú mi posiela do cesty, nesie v sebe pre mňa posolstvo. To, že ja ho nevidím, neznamená, že nie je. Každý jeden človek môže byť pre mňa darom alebo veľkým bremenom. Toto rozhodnutie je len na mne.
Prijímať druhých ako mňa prijíma Boh, je ďalším z dôležitých znakov Emauzského učeníka. A nielen prijímať druhých, lebo Boh nás nielen prijíma, ale nás aj miluje, takých, akí sme. Dobrou pomôckou môže byť pre nás schopnosť pozerať sa na druhých cez seba. Lebo len vtedy pochopíme, čo všetko nemôžeme od druhých pre vlastnú nedokonalosť žiadať. A potom už nedokážeme len tak zdvihnúť prst a povedať: „zapácha“, pretože budeme mať pred vnútorným zrakom samých seba.
Byť Emauzským učeníkom na Katolíckej univerzite si v prvom rade vyžaduje schopnosť byť človekom.
Môžem byť v živote kýmkoľvek, môžem byť prezidentom, pápežom, rektorom, učiteľom či kňazom, ale ak nebudem na prvom mieste človekom, nebudem dobrým prezidentom, nebudem dobrým pápežom, rektorom, učiteľom či kňazom. Moje človečenstvo ma robí empatickým a schopným počúvať a porozumieť druhým. Kedysi som premýšľal nad tým, aká vlastnosť je najdôležitejšia pre kňaza. Svätosť? O tú nás vie diabol pripraviť skrze našu malú pokoru. Má byť kňaz na prvom mieste múdry? Cez svoju pýchu dokáže ľahko o ňu prísť. Ale ak bude kňaz človekom, múdrosť a svätosť mu budú dané zdarma ako ponuka, ktorú nemôže nevyužiť vzhľadom na túžbu čo najlepšie napĺňať a žiť svoj ľudský život. Želám nám všetkým, aby sme zostali ľuďmi. Aby som dozrieval vo svojom človečenstve. A naša „alma mater“ bude prekvitať. A svet okolo nás sa začne meniť. Bude lepší, krajší a znesiteľnejší.
Chce to zabudnúť na seba. Zabudnúť na človeka Narcisa, ktorý je kdesi
vnútri ukrytý v každom z nás. Dr. Gahlen zvykol hovoriť, že človeka začiatku 20. storočia možno charakterizovať ako človeka Prométhea podľa známeho mýtu o Prométheovi. Ten ukradol bohom z Olympu oheň a priniesol ho ľuďom na zem. Tým Gahlen charakterizoval vedecko-technický pokrok. Pre nás už ale nemá mýtus o Prométheovi, dnešných ľudí charakterizuje na základe Ovídiovho mýtu o NARCISOVI. Vieme, že to bol krásny mladík, ktorý nedokázal s nikým vstúpiť do vzťahu. Nikto nebol preňho dosť dobrý. Jedného dňa uvidel svoj obraz vo vode a zaľúbil sa. Do seba samého. Dnešný človek je podľa psychológa Gahlena človekom Narcisom, ktorý si v živote vystačí sám, ktorý sa bojí nadväzovať kontakty a druhých potrebuje len na to, aby ako satelity obiehali okolo neho a utvrdzovali ho v jeho geniálnosti, múdrosti či kráse. Dávajme si pozor na Narcisa v nás. On môže byť nie raz tou najväčšou prekážkou na mojej ceste byť ČLOVEKOM.
nepýtaj sa, prečo plačem.
keď básnik počne báseň,
zbytočné sú slová.
keď donosí ju v sebe
a ona vypadne mu z lona,
zaplače znova.
bez slova
utrie slzu z líca a požehná jej,
aby žila.
a jeho báseň?
verná tuláčka,
rozprávať bude deťom
o básnikoch, keď ešte žili spolu
na svete.
tak báseň nikdy neumiera.
len básnikov je pomenej.
nie nežičlivá doba.
láska chýba.
z nej a z bolesti sa rodí poézia.
my zabudli sme milovať
a bojíme sa utrpenia.
preto je báseň vyhnanec
a básnik štvanec na úteku.
človek nechce počuť pravdu o sebe.
len jedna otázka ho trápi neustále:
kto najkrajší je na svete?
Boh nám žehnaj. Boh žehnaj nášmu odhodlaniu byť novými Emauzkými učeníkmi, Boh žehnaj našej KU.
Pokoj vám!
Ďakujem vám za pozornosť.
autor: P. Gottschalk Karol Lovaš, O.Praem