Skip to content Skip to footer

Nikdy nie je neskoro prijať Božie pozvanie

Dňa 8.10.2019 sa v rámci prednáškového cyklu Hosť na KU uskutočnila prednáška pod názvom Skúsenosť zo Sibíri. Hosťami otca Róberta Slotku boli manželia Pavol a Mária Jarkovskí, rodáci z Fričoviec a Saleziánski spolupracovníci, ktorí sa v zrelom veku rozhodli pre misijnú činnosť na Sibíri, kde strávili niekoľko rokov.

Keď Pán volá, treba ísť

Október 2019 vyhlásil pápež František za mimoriadny misijný mesiac. Pri tejto príležitosti vyzdvihol misijné povolanie a zdôraznil, že každý pokrstený je poslaný oznamovať radostnú zvesť o vykúpení. V praxi je to ale trochu ťažšie: najvážnejšia misia pre kresťana je evanjelizovať svojím životom v domácom prostredí, ešte ťažšie je ísť ďalej a vykročiť do neznáma.

Pre manželov Jarkovských sa misijná skúsenosť začala v roku 2013, keď mali obaja už po päťdesiatke. Bratia saleziáni ich v tom čase pozvali na Sibír do Jakutskej republiky a požiadali ich o misijnú výpomoc na jeden mesiac. Kým Pavol bol ponukou nadšený, pretože odjakživa túžil vycestovať niekam ďaleko do zahraničia, Mária sa tejto výzve dlho vzpierala. Časom však pochopila, že ju volá Pán a povedala si, že jeden mesiac nejako zvládne. Postupne sa jej misijná činnosť zapáčila a manželia nakoniec na Sibíri strávili asi päť rokov.

Deti prírody

V Jakutskej republike existujú dva saleziánske misijné domy: jeden sa nachádza v hlavnom meste Jakutsk a druhý v meste Aldan, ktoré sú od seba vzdialené 550 km. Manželia Jarkovskí v tejto časti Sibíri strávili takmer tri roky. Ide o najväčšiu krajinu Ruskej federácie, kde v ťažkých podmienkach žije asi desať národností. Miestni obyvatelia sú srdeční a priateľskí a vzájomne si pomáhajú – nazývajú ich aj deťmi prírody. Jakutskou republikou preteká mohutná rieka Lena, ktorá pre domácich predstavuje dôležitý zdroj obživy. Lena je taká široká, že cez ňu nevedie nijaký most, a tak v zime funguje ako cesta a v lete na riečnu prepravu slúži trajekt. Každoročným rituálom miestnych obyvateľov je vítanie slnka, ktoré sa koná pravidelne 21. júna, pretože začiatkom leta sa definitívne topia ľady na Lene a príroda začína žiť. V zime tu slnko nevychádza a v lete nezapadá, preto sa tu strieda polárna noc a polárny deň. Zimy sú tu extrémne a teplota niekedy klesá až na mínus -60 stupňov Celzia. S európskymi topánkami pod teplotou -40 nepochodíte, najvhodnejším zimným oblečením do tunajších podmienok sú sobie a losie kožušiny, ktoré majú potrebné izolačné vlastnosti. Na oboch misijných staniciach sa kúri drevom, pričom na celú zimu je potrebná zásoba asi 200 kubíkov, príprava na zimu tak zaberie dva týždne nepretržitej práce. Aj napriek extrémnym teplotám sa tu ženy krášlia, osobitnú záľubu majú v strieborných šperkoch. Miestni obyvatelia prechovávajú veľkú úctu voči zvieratám a veria v posvätnosť zeme a ohňa. Z tohto dôvodu v minulosti odmietali obrábať pôdu, s príchodom civilizácie sa však postupne učia pestovať zeleninu, ale napríklad aj kvetinové záhony. Okrem toho sa tu pomaly budujú asfaltové cesty. V tejto oblasti sa často vyskytujú lesné požiare, jedná sa však o obrovské plochy, ktoré nie je možné dostať pod kontrolu, ak teda lesy nehoria priamo v blízkosti obydlí, oheň sa nehasí.

Sibír a evanjelizácia

Ak človek vstúpi do neznámej krajiny a automaticky začne miestnych obyvateľov poúčať, je to vraj hotové nešťastie. Nevýhodou a zároveň výhodou manželov Jarkovských bola minimálna znalosť ruštiny, podľa vlastných slov teda nemohli hovoriť hlúposti a poúčať, takže ani systematicky evanjelizovať, naopak, s miestnymi obyvateľmi mohli nadviazať bližší kontakt len prostredníctvom fyzickej práce. Ako sa následne ukázalo, bola to tá správna taktika, a keď miestni videli ich aktivitu, sami sa začali pýtať a zaujímať o kresťanské náboženstvo. Najskôr sa spolu s ostatnými misionármi pustili do poľudštenia tamojšieho prostredia: z hydinárskych závodov nanosili hlinu, ktorá sa tu vytvorila vďaka dlhoročnému vývozu odpadu a podarilo sa im v meste vybudovať niekoľko parkov. Popri tom začali miestnych obyvateľov učiť, ako pestovať kvetinové záhony, nakoľko o túto činnosť prejavili veľký záujem hlavne ženy. Neskôr, keď ich znalosť ruštiny dosiahla adekvátnu úroveň, začali organizovať manželské večeri a kurzy pre rodičov, ktoré medzi miestnymi obyvateľmi získali veľkú popularitu. V tejto aktivite pokračovali aj neskôr, v kraji pod Bajkalom, kde neplánovane strávili ešte jeden rok po skončení misií v Jakutsku. Ich kurzy boli voľne prístupné katolíkom, pravoslávnym, ale aj neveriacim, pretože chceli manželom bez ohľadu na ich náboženské vyznanie ukázať, že je možné milovať sa navzájom na základe kresťanských hodnôt. Súčasťou misijnej činnosti na Sibíri boli aj rôzne charitatívne aktivity, ako napríklad rozdávanie vianočných darčekov chudobným rodinám alebo organizovanie vianočných posedení pre osamelých ľudí.

Skúsenosť manželov Jarkovských svedčí o tom, že misijná činnosť nemusí nevyhnutne znamenať návštevu nebezpečných zón či rizikový stret s inými náboženstvami. Ich príbeh môže predstavovať zaujímavú inšpiráciu pre tých, ktorí v sebe objavili misijné povolanie.

Slavomíra Matlová

Foto: Róbert Slotka