V roku 1945 Martin Niemoeller povedal: „ Keď prišli nacisti pre komunistov, neozval som sa, lebo som nebol komunista. Keď prišli po Židov, neozval som sa, lebo som nebol Žid. Keď prišli po odborárov, neozval som sa, lebo som nebol odborárom. Keď prišli po katolíkov, neozval som sa, lebo som bol protestantom. Potom prišli po mňa a už neostal nikto, kto by sa ozval.“
Božie slovo dnešnej nedele hlboko nadväzuje na tieto novembrové dušičkové dni, keď viac ako inokedy prichádzame k hrobom svojich blízkych, keď si tu možno aj so slzou na tvári na nich spomíname, možno s láskou, možno s bolesťou… Tam pri hroboch nás napadne otázka: „Ako sa asi majú tí moji blízki zosnulí? Ako je to vlastne s tou večnosťou?“ A prenikne nás aj pochybnosť: „Jestvuje vôbec večnosť?“ Dnešné Božie slovo je opäť o téme večnosti, ktorá je témou aj každej nedele, veď v nedeľu náš Pán vstal z mŕtvych. Nuž čo si môžeme dnes všimnúť?
Stretnutie Ježiša so saducejmi a ich provokačná otázka vyúsťuje do prvej a najpodstatnejšej dnešnej odpovede: „Večný život jestvuje.“ Ježiš im povedal: „Synovia tohoto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú… A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva ‚Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba‘. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých…“ (Lk 20, 34-38) Ježiš tak potvrdzuje to, čo povedal aj na iných miestach. Marte zosnulého brata Lazára povedal: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť aj keď umrie. A nik, kto verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ (Jn 11, 25-26) Keď Ježiš po zázračnom rozmnožení chleba vedie v Kafarnaumskej synagóge dišputu s prítomným ľuďom, viackrát spomenie večný život: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ (Jn 6, 54) Vrcholné Ježišovo slovo o večnom živote zaznieva v nočnom rozhovore Ježiša s Nikodémom: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16) Toto slovo napokon potvrdzuje sám Ježiš, keď na tretí deň po svojom umučení a smrti vstáva z mŕtvych a dáva sa spoznávať mnohým svojim blízkym. Neveriaci Tomáš vkladá do prebodnutého boku vzkrieseného Krista svoju ruku a volá: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 28) Vzkriesený Kristus potvrdzuje pravdivosť svojich slov, on je cesta, pravda a život môžeme mu úplne dôverovať. Nepotrebujeme žiadne výskumy o posmrtnom živote a ani žiadne vedecké hypotézy. Nám stačí Ježišovo slovo, ktoré platí. Áno, aj dnes nám náš Boh, ktorý nie je Bohom mŕtvych, ale živých aj vďaka svojmu vzkriesenému Synovi hovorí: „Ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra, v tebe mám zaľúbenie a aj ty raz vstaneš pre večný život, lebo si navždy môj, si navždy moja.“
Z dnešného Božieho slova si môžeme všimnúť ešte dve veci. Tou prvou je úžasná viera siedmich mladíkov vo večný život. Keď v Druhej knihe Machabejcov čítame o hrdinskej smrti týchto bratov, lebo nechceli zaprieť vieru vo svojho Boha, tým zahanbili vzdelancov, dospelých Saducejov a ich nevieru vo večný život. Mladíci zahanbujú starcov. Podobnú skúsenosť často zažíva aj istý nemocničný duchovný. Keď prechádza nemocničnými izbami a ponúka svoju službu kňaza, mladí ľudia s tým problém nemajú, prípadne jeho službu zdvorilo odmietnu. Problém však nastáva v prípade mužov zrelého veku. Tí ho niekedy priam drzo vyhodia z izby s tým, že oni ešte neumierajú a že farára ešte nepotrebujú. Aj istý postarší muž sa takto zachoval a na druhé ráno už bol na druhom svete. Ako sa asi díval do tváre Večnej Spravodlivosti?
Keď Matka Tereza vysvetľovala problém chudoby v dnešnom svete zdôraznila, že podstata problému nespočíva v tom, žeby sme nevedeli nasýtiť chudobných. My však nevieme nasýtiť bohatých. A podobne je to badať aj v našej spoločnosti. Podstata problému nespočíva iba v mladých ľuďoch, že sú niekedy drzí a že sa niekedy správajú zle. Problém je často v nás dospelých, ktorí túto mládež a deti vychovávame resp. nevychovávame. My dospelí, ktorí máme byť pre deti a mládež pozitívnym vzorom, sa často nevieme správať, a tak sa správame hlúpo, arogantne a drzo. Ako sa potom môžu naše deti správať ináč? Ešte, že dobrý Boh chráni ich mladé srdcia, ináč by nám bolo beda.
A tu sa dostávame k nášmu úvodnému príbehu, dostávame sa ku človeku, ktorý sa nikoho nezastal. Napokon sa ani jeho nik nezastal, lebo už ani nebolo človeka, ktorý by to urobil. Viera vo večný život nás vedie k tomu, aby sme verili v Boha, ktorý je Bohom živých a nie mŕtvych, aby sme podporovali a aby sme sa zastali kultúry života tým, že podporujeme rodinu, manželstvo, tým, že chránime ľudský život od počatia až po prirodzenú smrť, tým, že sa usilujeme o ekológiu srdca, aby sme sa potom usilovali aj o ekológiu v našej prírode. Kultúru života podporujeme svojou statočnosťou, zodpovednosťou, zodpovedným a láskavým prístupom k výchove detí a mládeže, a to predovšetkým tým, že ich milujeme, že im poskytneme milujúcu rodinu, zdravú kresťanskú výchovu v škole a v rodine. Toto všetko robíme preto, lebo veríme vo večný život a vieme, že raz budeme stáť pred Božou súdnou stolicou a už teraz úprimne prosíme Boha, aby sa nás tam zastal náš Tešiteľ a Zástanca.
Ale zastane sa nás tam raz pred Bohom vôbec niekto?
Jozef Žvanda
Foto: Internet