Skip to content Skip to footer

Najsvätejšia Trojica 2020

„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16)

Tieto slová, ktoré čítame dnes, na Sviatok Najsvätejšej Trojice, vyslovil Pán Ježiš v nočnom rozhovore s Nikodémom, ktorý patril k vrstve farizejov. Farizeji boli to vzdelaní muži, ich úlohou bolo viesť národ, správne interpretovať Božie zákony a pretvárať ich do ľudských zákonov. Medzi nimi a Ježišom často dochádzalo k roztržke, pre ich dvojtvárnosť a pretvárku, čo Ježiš považoval za najhoršiu vec. Medzi nimi však boli aj spravodliví muži, napr. Gamaliel, pri nohách ktorého rástol Šavol – sv. Apoštol Pavol. Aj Nikodém bol múdrym a spravodlivým mužom, a preto v istú noc vyhľadal Ježiša, aby mu mohol položiť otázky, ktorého ho trápili. Videl totiž, a nemohol to poprieť, že Ježiš je viac ako Rabbi, videl, že Ježiš koná Božie skutky, že prostredníctvom neho koná Boh. A práve tam v tú noc, keď Ježiš vo svojej odpovedi hovoril Nikodémovi o potrebe znovu sa narodiť z vody a z Ducha, tam v tú noc Ježiš vyslovil slová z dnešného evanjelia, ktoré sú vrcholom a najdôležitejším posolstvom Boha pre tento svet: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“

V Ríme, vo Vatikáne, v jednej z komnát Apoštolského paláca je na stene namaľovaná freska pod názvom Aténska škola, ktorú v rokoch 1509-1511 zhotovil známy taliansky umelec Rafael. Na tejto freske uprostred mnohých postáv filozofov z dávnych gréckych dejín vynikajú postavy dvoch velikánov – filozofov: Platón a Aristoteles. Prvý s prstom ukazujúcim smerom hore, smerom k svetu ideí, môžeme povedať k nebu, druhý naťahuje ruku dopredu, smerom k pozorovateľovi, smerom k zemi, ku konkrétnej realite. Na spomínanú fresku a na jej zmysel  poukázal pri svojej návšteve Európskeho parlamentu v Štrassburgu 25. novembra 2014 aj pápež František. Pápež vtedy povedal: „Zdá sa mi, že je to obraz, ktorý dobre vystihuje Európu a jej históriu, napísanú pokračujúcim stretnutím medzi nebom a zemou, kde nebo naznačuje otvorenie sa transcendentnu, Bohu, ktoré od nepamäti charakterizovalo európskeho človeka, a zem predstavuje jeho praktickú a konkrétnu schopnosť konfrontovať sa so situáciami a problémami. Budúcnosť Európy závisí od znovuobjavenia tejto zásadnej a neoddeliteľnej spätosti medzi týmito dvoma prvkami. Európa, ktorá nie je viac schopná otvoriť sa transcendentnému rozmeru života, je Európa, ktorá riskuje, že pomaly stratí vlastnú dušu a aj toho „ducha humanizmu“, ktorého jednako miluje a bráni.“ Aký to má súvis s dnešným Sviatkom Najsvätejšej Trojice, aký to má súvis s Nikodémom a aký to má súvis s nami?

Obaja grécki velikáni, Platón a Aristoteles, naznačujú to, čo sa deje v srdci Nikodéma a čo sa deje aj v našich srdciach. Tak, ako Aristoteles na spomínanej freske naťahuje ruku smerom dopredu, smerom k človeku, smerom k zemi, tak aj Nikodém naťahuje svoje oči a všetky svoje zmysly smerom dopredu k zemi, na ktorej pred ním stojí Ježiš, aby svojim vlastným pozorovaním a uvažovaním mohol uznať, že Ježiš koná veľké skutky, že jeho rukami a slovami sa dejú veľké zázraky, ktoré nemožno poprieť, a teda, že Ježiš je ktosi viac. Tak stáročia pred Nikodémom a Ježišom uvažoval spomínaný Aristoteles (385-323 pr. Kr.), ktorý na základe uvažovania a pozorovania sveta tu dole rozpoznal existenciu Boha. Aristoteles rozoznáva na každej veci látku (HÝLÉ) a tvar (MORFÉ). K tomu, aby vznikli konkrétne veci sú potrebné štyri faktory: látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom. Zmenu možnosti na skutočnosť môže spôsobovať iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou. Keďže svet a dianie v ňom je večné, musí existovať príčina pohybu, ktorá je takisto večná, ale nehybná: prvý hýbateľ, boh (PRÓTON KÍNÚN AKÍNÉTON). Základnou charakteristikou boha je to, že je čistým myslením, myslením, ktoré myslí seba samého. Prvý hýbateľ, pretože je absolútne dokonalý, uvádza hmotný svet do pohybu ako predmet lásky. Tento prvý hýbateľ je rozum, účel a zákon, ktorý je najvyššou zábezpekou poriadku vo svete.

Aristoteles, ako aj Platón a Sokratés, či Pythagoras alebo Archimedes, svojim pozorovaním pozemského sveta spoznávajú existenciu Boha, o ktorom hovoria, že je to Absolútno, Transcendentno, Nekonečno, Dobro a tvrdia, že Boha možno poznať svojim rozumom. To potvrdzuje aj apoštol Pavol v Liste Rimanom: „Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí…“ (Rim 1, 20) Lenže takýto Boh, ktorého existenciu svojim vlastným rozumom spoznávajú slávni grécki filozofi, podľa slov pápeža z poslednej Generálnej audiencie v stredu 3. júna 2020, je vzdialeným Bohom, ktorý môže vzbudzovať hrôzu. „Je to mŕtvy Boh filozofov,“ ako to poznamenáva francúzsky mysliteľ, fyzik, matematik a filozof Blaisé Pascal, ktorý zažil skúsenosť Abraháma. Praotec Izraela, Abrahám, zažil osobnú skúsenosť s Bohom, s ktorým sa rozprával, zažil, že je: „…mojím Bohom, Bohom mojich osobných dejín, ktorý vedie moje kroky, ktorý ma neopúšťa; Boh mojich dní, spoločník počas mojich dobrodružstiev; Boh Prozreteľnosti.“ Blaisé Pascal si dokonca zapísal presný moment, kedy zakúsil tú realitu, s ktorou sa konečne stretol, keď prešiel od rozumu k viere: večer 23. novembra 1654. Blaisé Pascal zažil osobnú hlbokú skúsenosť s Bohom, tak ako kedysi Apoštol Pavol pri Damasku a v jeho srdci sa zrodil nasledujúci jeden z najoriginálnejších textov dejín spirituality: „Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba, nie Boh filozofov a mudrcov. Istota, istota. Cit. Radosť. Pokoj. Boh Ježiša Krista“. Tento zápisok na maličkom pergamene, nájdený po smrti filozofa zašitý vo vnútri jeho oblečenia, nevyjadruje akúsi intelektuálnu reflexiu, ktorou môže jeden múdry muž ako on mať poňatie o Bohu, ale živý pocit jeho prítomnosti, ktorý zakúsil.

„Budúcnosť Európy závisí od znovuobjavenia tejto zásadnej a neoddeliteľnej spätosti medzi týmito dvoma prvkami. Európa, ktorá nie je viac schopná otvoriť sa transcendentnému rozmeru života, je Európa, ktorá riskuje, že pomaly stratí vlastnú dušu…“, vraví pápež na pôde Európskeho parlamentu v Štrassburgu.

„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16) Spomínaný Nikodém z evanjeliového príbehu je uvažujúcim človekom, podobne ako Aristoteles, Platón, Sokrates, Pytagoras… Nikodém však v tejto chvíli stojí pred namáhavou cestou, potrebuje podstúpiť jednu z najťažších ciest, cestu od rozumu k srdcu, od rozumového poznávania, k poznávaniu skrze vieru, aby pri slovách: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“, zajasal, aby zajasal z celého srdca, že konečne skrze vieru spoznal živého Boha, Nekonečného, Milosrdného a Láskavého Boha, ktorý nás nekonečne miluje, ktorý nás z veľkej lásky stvoril a ešte z väčšej lásky vykúpil, ktorý nás nekonečne miluje. Áno, skrze vieru a Božiu milosť, skrze silu Ducha Svätého aj my môžeme spoznať osobného Boha, nášho Boha, ktorého meno je Láska, Trojjediného Boha. Skrze milosť Ducha Svätého, ktorý posilňuje našu vieru spoznávame, že náš Boh je Otec, že v nebi máme Nebeského Otca, že náš Nebeský Otec nám na túto našu zem poslal svojho jednorodeného Syna, ktorý sa počal z Ducha Svätého a narodil sa z Márie Panny, ktorý nám zjavil, čo znamená milovať, keď sa za nás obetoval na kríži. Po svojom nanebovstúpení nám zoslal Ducha Svätého, Ducha pravdy, ktorý je potešiteľom a hýbateľom všetkého dobrého, že on v nás oživuje nekonečnú túžbu po Bohu.

Európa, ktorá nie je viac schopná otvoriť sa transcendentnému rozmeru života, je Európa, ktorá riskuje, že pomaly stratí vlastnú dušu…“, vraví pápež na pôde Európskeho parlamentu v Štrassburgu. Tieto slová sú adresované každému z nás. Je veľmi nebezpečné, ak z rôznych dôvodov už dnešný človek nie je schopný otvoriť sa transcendentnému rozmeru života, lebo si zničí dušu. Jedine otvorenie sa Trojjedinému Bohu nám prinesie spásu a záchranu. Preto aj my prosme, aby sa nás Boh dotkol, aby sme zažili večnú lásku, tak ako Blaisé Pascal či Šavol.

Jozef Žvanda

Foto: Jozef Žvanda