Ježiš sa v úvode svojej tzv. veľkňazskej modlitby modlí: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba…“ (Jn 17,1).
Pán Ježiš si uvedomuje, že sa priblížili k vrcholu svojho pozemského života, blíži sa okamih, hodina, pre ktorú prišiel na túto zem, hodina, na ktorú čakalo celé ľudstvo, hodina, ktorá prinesie spásu celému stvorenstvu. „Otče, nadišla hodina…“ Pán Ježiš dnes poukazuje aj na našu hodinu, hodinu nášho života. Aj ona je dôležitá. Práve od tejto hodiny závisí naša spása.
A keďže sme všetci za seba navzájom zodpovední, od tejto mojej hodiny závisí aj spása mojich bratov a sestier. Moja a ich spása závisí od hodiny, ktorú práve teraz prežívam, tu a teraz, lebo zajtra už možno nebude, zajtra už možno budem na súde.
Tento fakt si uvedomovala aj sv. sestra Faustína, ktorá vo svojom Denníčku napísala:
Ó, Bože môj,
Keď hľadím do budúcnosti, zmocňuje sa ma strach, ale načo sa zamýšľať nad budúcnosťou?
Pre mňa je drahá len prítomná chvíľa, lebo budúcnosť možno do mojej duše nepríde.
Čas, ktorý prešiel, nie je v mojej moci, aby som niečo zmenila, opravila alebo pridala, lebo to nedokázal ani mudrc, ani proroci, a tak čo minulosť v sebe obsahuje, Bohu odovzdať.
Ó, prítomná chvíľa, ty mi patríš celá, teba túžim, nakoľko je to v mojej moci, a hoci som slabá a malá, dávaš mi milosť svojej všemohúcnosti.
A tak s dôverou v Tvoje milosrdenstvo kráčam životom ako malé dieťa, a dávam Ti každý deň ako obetu svoje srdce rozpálené láskou na Tvoju väčšiu slávu.
o. Jozef Žvanda