Predvčerom zomrel môj učiteľ slovenčiny z Gymnázia v Lipanoch. Bol to dobrý učiteľ, doslova Pán Učiteľ. Jeho manželka bola mojou triednou učiteľkou. Áno, rovnako na tomto našom milom Gymnáziu v meste siedmich líp na Východe. Bola to dobrá učiteľka, doslova Pani Učiteľka, akoby naša druhá Mama. Aj keď to bolo ešte v komunizme, predsa to bol istým spôsobom ešte dobrý čas, čas dobrej školy. My, „demokrati“, sme žiaľ školám veľmi ublížili, a žiakom a študentom, veľmi sme ublížili…
Včera som svojej Pani triednej Učiteľke, Pani Profesorke, tak sme vtedy svojich pedagógov oslovovali, včera som jej zavolal. Jej srdce plače. V zosnulom manželovi Jankovi akoby strácala kúsok zo seba, kúsok zo svojho srdca. Posledné roky bol už ležiacim mužom, milovaným manželom, ktorého tak milovala a on miloval ju. Skosila ho choroba. A Ona? Ona sa o neho neprestajne starala. A On? Zakaždým je ďakoval: „Marienka, ďakujem Ti, veľmi Ti ďakujem. Za všetko Ti ďakujem.“ A Ona? „Janko, prečo mi toľko ďakuješ, veď som Tvoja manželka? Celý život si ma miloval…“ Áno, jej srdce je stratou milovaného manžela ranené. Áno, jej srdce je ranené, avšak iba na čas. Raz sa to srdce opäť zacelí, určite sa uzdraví. Vo večnosti. Určite vo večnosti. Lebo nebo je miestom, kde Nekonečne Milujúce Srdce Božieho Syna uzdraví každé ranené milujúce ľudské srdce. Áno, určite ich srdcia a naše srdcia, uzdraví!
Text a foto: Jozef Žvanda