V druhom najväčšom slovenskom meste, v Košiciach, sa nachádza známe vykričané sídlisko Luník IX, ktoré obýva rómska komunita. V náročnom prostredí, kde prichádzajúci človek si musí najprv zvyknúť na tie bežné veci ako smrad, keďže ani kanalizácia tam nefunguje úplne stopercentne, kde podľa jednej dobrovoľníčky, ktorá predtým pracovala v Angole a povedala, že je tam vzduch, ako bol v Angole v slumoch, pracuje spoločenstvo Saleziánov od roku 2008. Tí odvtedy poskytujú miestnym obyvateľom duchovnú aj sociálnu pomoc. Väčšinu veriacich v kostoloch tvoria deti, ktorým poskytujú aj telocvičňu a priestor na hry. Dospelí majú k dispozícii práčovňu a vydávajú im aj plynové bomby.
Jeden z nich, saleziánsky kňaz Marián Peciar hovorí: „Najviac môžeme pomôcť chudobným ľuďom tým, že prídeme medzi nich. V kostoloch sa často vytvoria kamarátstva, ktoré prerastú do dobrovoľníckej činnosti. Tento areál,“ pokračuje ďalej kňaz Marián, „by som nazval ostrov nádeje sídliska. Brány sú vždy obklopené množstvom detí. Majú tu dobrú skúsenosť. Ponúkame im život viery v kostole, ale aj voľnočasové aktivity, táborové programy cez leto a je tu aj sociálna činnosť. Prevádzkujeme práčovňu a tiež možnosť zameniť si plynové bomby, pretože bytová správa vypla túto službu a každý si to rieši individuálne.“
„U nás u Saleziánov pestujeme vieru na báze priateľstva a dôvery. Vieme sa zblížiť s deťmi a ich rodičmi. Vytvorili sme spoločenstvo a deti sa tu stretávajú a môžu si aj zahrať na hudobný nástroj či hrať rôzne hry. Pomáhame im aj s úradnými záležitosťami, máme svojich sociálnych pracovníkov. Sme tu pre nich a dávame im to pocítiť,“ dodáva salezián Marián Peciar.
V utorok 14. septembra 2021 popoludní o 16.00 v rámci svojej apoštolskej cesty na Slovensko pápež František navštívil v Košiciach aj spomínané sídlisko Luník IX, aby tak osobne ako duchovný pastier navštívil aj tieto duchovné ovečky, vytláčané na okraj spoločnosti, ktoré tak isto patria do Kristovho ovčinca. Akými slovami sa pápež František prihovoril ku spomínanej rómskej komunite a k ich duchovným pastierom , k otcom saleziánom?
Potom, čo Františka privítal a svoj životný príbeh vyrozprával manželský pár Ján a Beáta, František hovoril o Cirkvi ako o rodine, v ktorej nikto nesmie byť vylučovaný a vytláčaný na okraj. „Ďakujem vám za prijatie a za vaše láskavé slová“, začal František a pokračoval: „Ján pripomenul, čo vám povedal svätý Pavol VI: „Vy v Cirkvi nie ste na okraji… Vy ste v srdci Cirkvi“ (Homília, 26. septembra 1965). Nikto v Cirkvi sa nesmie cítiť mimo, alebo daný nabok. Nie je to len spôsob vyjadrovania, je to spôsob bytia Cirkvi. Pretože byť Cirkvou znamená žiť ako povolaní Bohom, znamená to cítiť sa byť vlastníkmi života, byť súčasťou rovnakého tímu. Áno, pretože Boh si nás takto praje, každého iného, ale všetkých zjednotených okolo Neho. Pán nás vidí spolu. Všetkých.“
Tieto Františkove slová pripomínajú slová pápeža, sv. Jána Pavla II., ktorý na začiatku Tretieho tisícročia v Apoštolskom liste Novo millenio ineunte zdôrazňoval tzv. Spiritualitu spoločenstva, ktorá znamená urobiť z Cirkvi dom a školu spoločenstva. „Znamená to schopnosť cítiť brata i sestru vo viere v hlbokej jednote tajomného tela – Cirkvi, čiže ako niekoho, kto patrí ku mne, aby som vedel s ním prežívať jeho radosti a jeho bolesti, uhádnuť jeho želania, postarať sa o jeho potreby a ponúknuť mu pravé a hlboké priateľstvo. Spiritualita spoločenstva je aj schopnosť vidieť v druhom predovšetkým pozitívne prvky, aby sme ho prijímali a hodnotili ako Boží dar, a to nielen ako dar pre druhého, ale aj dar pre mňa. Spiritualita spoločenstva napokon znamená vedieť bratovi urobiť miesto, niesť si vzájomne bremená a premáhať egoistické pokušenia, ktoré nás neustále napádajú a budia rivalitu, nedôveru a žiarlivosť.“
Pápež František na Luníku IX. v to septembrové slnečné popoludnie pokračoval nasledujúcimi slovami: „Boh nás vidí ako deti: má pohľad Otca, pohľad zaľúbenia v každom dieťati. Ak prijmem tento pohľad na seba, naučím sa vidieť dobre ostatných: zistím, že mám vedľa seba ďalšie Božie deti a uznávam ich ako bratov a sestry. Toto je Cirkev, rodina bratov a sestier s tým istým Otcom, ktorý nám dal Ježiša za brata, aby sme pochopili, ako veľmi miluje bratstvo. A túži po tom, aby sa celé ľudstvo stalo univerzálnou rodinou. Vy živíte veľkú lásku k rodine a pozeráte na Cirkev na základe tejto skúsenosti.“
„Boh nás vidí ako deti: má pohľad Otca, pohľad zaľúbenia v každom dieťati. Ak prijmem tento pohľad na seba, naučím sa vidieť dobre ostatných…“ S týmto Božím pohľadom mám osobnú skúsenosť z jednej košickej nemocnice, kde som kedysi ako mladý kňaz zažil osobné stretnutie s jedným mladým Rómom, vďaka ktorému láskavý Boh uzdravil môj pohľad na „Cigánov“, teda Rómov.
V úvodnej časti svojho príhovoru pápež František ešte dodal: „Áno, Cirkev je domov, je to váš domov. Preto – chcel by som vám zo srdca povedať – ste vítaní, vždy sa cíťte v Cirkvi ako doma a nikdy sa nebojte v nej žiť. Nech nikto nenecháva mimo Cirkvi vás alebo niekoho iného!“ „Cirkev je domov,“ tieto slová mi pripomenuli SDM 2005, ktoré sa konali v nemeckom Kolíne nad Rýnom. Na záver prvej časti SDM v starobylej diecéze Fulda, pri slávení záverečnej svätej omše na námestí pred miestnou katedrálou, povedal miestny diecézny biskup tam prítomným desaťtisícom mladým ľudom zídeným z celého sveta, že v Cirkvi nie sme cudzinci, lebo všetci sme bratia a sestry a Cirkev je náš domov.
„Cirkev je náš domov,“ toto už nie sú slová adresované spoločenstvu žijúcemu na Luníku IX., sú to slová adresované nám všetkým. Cirkev je náš domov, všetci sme bratia a sestry, všetci nesieme za seba zodpovednosť a nikto v nej nemôže byť vylúčený na okraj spoločnosti, teda ani Rómovia, aj keď nám nie vždy musia byť sympatickí. Predsa sú to tiež Božie milované deti, naši bratia a sestry, za ktorých sme my, vzdelaní ľudia, mladí kresťania, zodpovední. Sme strážcami svojich bratov a sestier.
Foto: Internet
Spracoval. Jozef Žvanda