Skip to content Skip to footer

A Svetlo vo tmách svieti…

V centre dnešnej veľkonočnej vigílie stojí zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus. Ten je ešte na chvíľu očiam učeníkov ukrytý. Ich pohľad ešte zahaľuje hrozivá tma Veľkého piatku. Zmŕtvychvstalý Kristus je ukrytý aj očiam žien, ktoré zavčas nedeľného rána prichádzajú k jeho hrobu s voňavými olejmi, aby pomazali jeho mŕtve telo. Prichádzajú s rozbolenými srdcami plných rozpakov. Zasiahla ich tma, hrozivá tma smrti ich Učiteľa. On bol ich svetlom života. On vnášal istotu do tmy ich bolestí. Zasiahla ich tma. Rozptýli túto tmu ešte vôbec niekedy niekto? Vraví sa, že nádej zomiera posledná, a tak nezomrela im nádej?

Dobre poznáme túto tmu aj my mnohí, tmu, ktorá naplní srdce človeka vo chvíli bolesti a smútku. Koľko je takých chvíľ? Chvíľa, keď nám lekár oznámi diagnózu nevyliečiteľnej choroby. Chvíľa, keď sa dozvieme, že náš syn klame. Chvíľa, keď neurobíme poslednú skúšku a musíme ukončiť vysokoškolské štúdium. Chvíľa, keď nám oznámia, že nás v práci viac nepotrebujú. Chvíľa, keď štát ústami sudcu vyriekne: ste rozvedení. Chvíľa, keď stojíme pri hrobe milovanej osoby. Koľko je takých chvíľ, keď máme dojem, že nádej zomrela?

Ženy v nedeľné veľkonočné ráno ešte za tmy prišli k hrobu. Tma však ovládala aj ich srdcia. No prišiel prvý záblesk svetla. Dvaja mužovia v žiarivom odeve vniesli záblesk svetla a nádeje do ich života. Povedali: „Vstal z mŕtvych!“ Tma na začiatku dnešnej veľkonočnej vigílie akoby pripomínala tmu v srdciach žien. No tma v našom chráme zakrátko prehrala svoj boj. Túto čiernu tmu preťalo svetlo veľkonočnej sviece. Jej plameň ožiaril náš chrám a naše tváre. Z tohto plameňa sa potom rozhoreli ďalšie plamene a v našom chráme bolo opäť viacej svetla, lepšie sme videli do svojich tvári. Napokon sa rozsvietili reflektory až je v našom chráme úplné svetlo a my môžeme ešte lepšie v centre nášho chrámu vidieť horiaci plameň veľkonočnej sviece. Svetlo veľkonočnej sviece, ktoré prerazilo tmu oznamuje, že aj Kristus prerazil tmu hrobu, opäť je na svetle a žije. Svetlo veľkonočnej sviece oznamuje, že niet takej tmy, ktorá by chcela pohltiť svetlo a ak tak iba na chvíľu. Svetlo veľkonočnej sviece nech prenikne aj do našich sŕdc, tak ako postupne prerážal tmu jeruzalemských žien až uverili: „Vstal z mŕtvych!“ Veľkonočná svieca utkaná z vosku tisícov pracovitých včiel nech aj nás ako spoločenstvo utvrdí, že Ježiš žije. Aj my potrebujeme jagavé rúcha ako muži oznamujúci zvesť, že On vstal. Sú to jagavé rúcha posväcujúcej milosti, jagavé rúcha svetla Ducha Svätého, ktoré preniká čisté srdcia. Sú to jagavé rúcha našich sŕdc, ktoré sa odzrkadľujú aj na našich tvárach a na našich očiach. Sú to jagavé rúcha Božej milosti, ktorá skrze nás prenikne aj iných, zasiahne ich, pretvorí ich a do tmy ich sŕdc vnesie kúsok svetla.

Presne toto zažil aj Augustín. Vďaka jagavému rúchu svojej matky, vďaka jagavému rúchu svätého biskupa Ambróza mohol raz zvolať: „Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v Tebe Bože.“ A na inom mieste zvolal: „Miluj a rob čo chceš. Ak mlčíš, mlč z lásky. Ak hovoríš, hovor z lásky. Ak napomínaš, napomínaj z lásky. Ak odpúšťaš, odpúšťaj z lásky. Maj stále v srdci koreň lásky. Z tohto koreňa sa nemôže narodiť iné veci ako dobré.“

Nech naše srdcia prenikne svetlo veľkonočnej sviece.

Jozef Žvanda