Táto ľudová pieseň z východného Slovenska, podobne aj mnohé iné ľudové piesne zo všetkých regiónov našej milovanej krajiny, neskôr pred polnocou aj „oldies“ hity, zaznievali v pred-predvečer prvého mája, v stredu 29. apríla v jedálni, v priestoroch Katolíckej univerzity na Hrabovskej ceste. Čo sa tam vlastne dialo a kto sa to tam veselil?
Viac ako štyri desiatky študentov KU spolu s univerzitnými kaplánmi tu opäť, tak ako to býva už niekoľko rokov dobrým zvykom, chválili Boha za dar mladosti, za dar radosti, za dar kultúry, za dar dedičstva našich predkov, ktoré sme zdedili nielen v ľudových krojoch, zvykoch, tradíciách či v piesňach ale aj bohatstve našej viery. V ten večer sme po krátkej úvodnej modlitbe chválili Boha predovšetkým našou radosťou, piesňou a tancom. Dievčatá, vyobliekané v krojoch žiariacich pestrosťou a malebnosťou farieb, žiarili ešte viacej ako zvyčajne nesmiernou krásou, ktorá zaiste svoj pôvod mala ešte hlbšie, hlbšie v ich srdciach. Chalanov tu bolo primálo. Asi majú veľa povinností, sú zaneprázdnení štúdiom, hokejom, futbalom alebo sú už zadaní, prípadne už premýšľajú nad vstupom do rehole či Kňazského seminára, a tak tu už „nemajú čo robiť“. Prirodzene, že trocha žartujem. Len mi je tých dievčat tak ľúto. Partneri do tanca a krásnej čistej zábavy chýbali. A kapláni už majú tiež ten nejaký rôčik, niekto po štyridsiatke, niekto krátko pred ňou. Musím však povedať, že s pomocou Božou sme my traja robili, čo sme vládali a naše dievčence sme statočne vytancovali. A tak sa potvrdzuje trocha pozmenené ľudové porekadlo: „Čo sa za mladi naučíš, na to budeš v starobe nadávať.“ :-) Ešte že nie sme až tak celkom starí. No o sto rokov to už bude určite celkom ináč.
Ešte raz poviem škoda, že v ten večer tam bolo príšerne málo chalanov. Ak by tam boli, okrem iného mohli by si všimnúť, aké sú naše dievčatá šikovné. U nás na Slovensku sa hovorí: „Aj do voza, aj do koča,“ a v susednom Poľsku je zase príslovie: „Aj do tanca, aj do ružanca.“ Myslím, že pre mnohé naše dievčatá to platí, no v ten večer ukázali aj ďalšiu svoju kvalitu, ukázali, že sa dokážu popasovať aj s robotami typicky chlapskými. Zvlášť sa to ukázalo pri pílení dreva, keď prekonali nielen akékoľvek časové rekordy v pílení tvrdého bukového dreva absolútne tupou slotkovie pílou, lež prekonali aj sami seba, svoje doterajšie poznanie o sebe. Aj vďaka sedliackej veselici sa v onen, už takmer májový večer, o nich to aj do voza aj do koča stopercentne potvrdilo!
Nemusím spomínať, že k sedliackej veselici patrí aj kvapôčka vínka, dobrá slaninka, či klobáska. To všetko už len a len prispelo k ešte krajšiemu večeru v ľudových krojoch, pri ľudových pesničkách a tradíciách. Záverečná modlitba vďaky, hlboko po polnoci adresovaná láskavému Bohu naozaj mala svoje miesto. V ten večer sme zažili úžasné Božie darovanie. A pieseň: „Ked ja na Toryše nošky umyvala…“, my ešte stále rezonuje v srdci.
o. Jozef Žvanda, 3. máj 2009