Skip to content Skip to footer

Kázeň z vysokoškolskej sv. omše, Pondelok 27.10.2014 – Clieb náš každodenný daj nám dnes…

 

„Chlieb náš každodenný daj nám dnes…“

Dnes spoločne uvažujeme nad štvrtou prosbou Otčenáša: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes!“ Emeritný pápež Benedikt XVI. v knihe Ježiš Nazaretský hovorí, že táto prosba sa zdá najľudskejšia zo všetkých prosieb. Pán, ktorý obracia náš pohľad na to, čo je podstatné, predsa len vie aj o našich pozemských potrebách. Aj keď Ježiš často vyzýva, aby sme neboli ustarostení, čo budeme jesť a čo budeme piť, predsa nás pozýva, aby sme sa modlili za svoju poživeň a tak, aby sme našu starosť preniesli na Boha. „Chlieb je plod zeme a práce ľudských rúk, no zem neprináša nijaké plody, ak zhora nedostáva slnko a dážď“, hovorí Benedikt XVI. Táto skutočnosť, že všetko nemáme vo svojich rukách, že nie sme nezávislí je v protiklade ľudskej pýche, ktorá si chce namýšľať, že môže všetko a že je dovolené všetko. Takáto pýcha robí človeka násilníckym a chladným. Človek tak v konečnom dôsledku ničí zem. To, že dážď padá z neba, aby zúrodnil zem je pozvaním k otvorenosti voči Bohu, lebo iba takto sa stávame veľkými, slobodnými, iba tak sme sami sebou.

Chlieb NÁŠ každodenný daj nám dnes…

Ide tu iba o obyčajný chlieb, chlieb pre náš žalúdok alebo v tejto prosbe je tu ukryté čosi viac? Určite áno. K tomu viac sa o chvíľu dostaneme. Všimnime si výrok sv. Cypriána, jedného z cirkevných otcov. Spomína ho aj Benedikt XVI. Sv. Cyprián sa v Modlitbe Pána pozastavuje aj pri slovíčku: náš. Reč je o našom chlebe. Keď vyslovujeme slová: „Otče náš,“ a potom zakrátko: „chlieb náš,“ vtedy sa modlíme v spoločenstve Božích detí a nik nemôže myslieť len na seba. Modlíme sa za náš chlieb, teda aj za chlieb pre druhých. Modlitba „Otčenáš“ tak má aj hlboko sociálny rozmer, ktorý nás pozýva k spiritualite spoločenstva, tzn. vidieť aj svojho brata. Znamená to, že sa máme s chlebom podeliť. Victor Hugo takto v jednej zo svojich kníh vyjadruje scénu. Seržant s vojakom pozorujú chudobnú matku, ktorá medzi svoje deti rozdelí poslednú kôrku chleba. Vojak hovorí: „Pre seba si nenechala nič.“ „Asi nebola hladná,“ odpovedá seržant. „Nie, pre seba si nenechala nič, lebo bola matkou“, dodáva vojak.

Chlieb náš každodenný daj nám dnes – prosba chudobných

Sv. Cyprián ponúka ešte jeden postreh. Kto prosí o chlieb, je chudobný. Modlitba predpokladá chudobu učeníkov. Predpokladá ľudí, ktorí sa pre vieru vzdali sveta, jeho bohatstiev a lákadiel a prosia jedine o to, čo je nevyhnutné pre život. „Učeník, ktorý prosí správne, prosí len o to, čo potrebuje pre dnešný deň. Je mu totiž zakázané starať sa o zajtrajšok. Aj by si protirečil, keby chcel žiť na tomto svete dlho, veď sa modlíme o to, aby čoskoro prišlo Božie kráľovstvo.“ Preto vždy budú v Cirkvi ľudia, ktorí opúšťajú všetko, aby nasledovali Pána, ľudia, čo sa radikálne spoliehajú na Boha, na jeho dobrotu, ktorí takto posilňujú našu vieru a burcujú nás z našej malomyseľnosti. Takáto chudoba motivovaná iba nasadením sa za Boha a za jeho kráľovstvo je zároveň aktom solidarity s chudobnými vo svete. Prosba o chlieb, ktorý je iba dnes nám pripomína putovanie Izraela po púšti, keď ľud žil z manny, ktorú mu z neba poslal Boh. Každý si smel nazbierať iba toľko, koľko na daný deň potreboval. Len v šiesty deň si smeli nazbierať zásobu na dva dni.

Prosba o chlieb iba na dnešný deň prekračuje horizont dennodenne potrebného pokrmu. Fyzický chlieb už je predobrazom duchovného chleba, ktorý nasmeruje náš pohľad na veci budúce, ktoré sú dôležitejšie a skutočnejšie ako veci prítomné.

Chlieb náš KAŽDODENNÝ daj nám dnes…

Na chvíľu zamerajme svoj pohľad ešte raz na slovo každodenný. Týmto výrazom sa prekladá grécke slovo: epiousios, o ktorom veľký teológ, majster gréckeho jazyka Origenes (+ okolo r. 254) hovorí, že v gréčtine sa toto slovo nenachádza a že ho vytvorili evanjelisti. Dnes jestvujú dva výklady tohto slova. Jeden tvrdí, že toto slovo znamená „to, čo je nevyhnutné pre život“. Potom by prosba znela: „Daj nám dnes chlieb, ktorý potrebujeme, aby sme mohli žiť.“ Druhý výklad hovorí, že správny preklad je „budúci“, na ďalší deň. Odkaz na budúcnosť je pochopiteľný, ak budeme prosiť o skutočne budúci chlieb: o pravú Božiu mannu, tú mannu, ktorá do nezmyselnej vojnovej bitky a krviprelievania aspoň na chvíľu priniesla vytúžený pokoj. V takomto prípade by to bola eschatologická prosba, prosba, aby Pán nám už dnes daroval budúci chlieb, chlieb nového sveta – seba samého. Cirkevní otcovia jednomyseľne chápali štvrtú prosbu Otčenáša ako prosbu eucharistickú. V tomto zmysle je modlitba Otčenáš eucharistická modlitba pri obetnom stole počas liturgie svätej omše.

Chlieb náš každodenný – TVOJE TELO, PANE

Veľká Ježišova reč o chlebe sa nachádza v evanjeliu podľa Jána v šiestej kapitole. Na začiatku je tu hlad ľudu, ktorý počúva Ježiša a ktorých Ježiš nechce prepustiť bez toho, aby ich nasýtil. Ježiš sa však nechce zastaviť čisto pri biologickom pokrme, lebo nielen z chleba žije človek, ale z každého sliva, ktoré vychádza z Božích úst. Zázračne rozmnožený chlieb pripomína zázračné rozmnoženie manny na púšti. Ježiš zároveň poukazuje na to, že opravdivým pokrmom človeka je Logos, večné Slovo, večný zmysel, z ktorého pochádzame, v očakávaní ktorého žijeme. Večný Logos sa konkrétnym spôsobom stáva chlebom pre človeka až vtedy, keď sa „stane telom“ a prehovorí k nám ľudskými slovami. Potom prichádzajú slová, ktoré  vysloví Ježiš v Kafarnaume, slová, ktoré sa stanú pohoršením pre mnohých. Ten, ktorý sa stal človekom, sa nám dáva vo sviatosti. Večné Slovo sa dokonale stane mannou, darom budúceho chleba už dnes.

Ak Ježišovo posolstvo berieme ako celok, nemôžeme v štvrtej prosbe Otčenáša vylúčiť eucharistickú dimenziu. Prosba o každodenný chlieb pre všetkých je zásadná práve vo svojej pozemskej konkrétnosti. Takisto nám pomáha prekročiť čisto materiálnu stránku a už teraz prosiť o to „zajtrajšie“, o nový chlieb. Na záver ešte raz dajme priestor sv. Cypriánovi. Ten, keď uvažuje o slove náš, hovorí, že my, čo smieme prijímať Eucharistiu ako náš chlieb, sa musíme stále modliť zato, aby nik nezostal odrezaný  a oddelený od Kristovho tela. Preto prosme, aby náš chlieb, Kristus nám bol denne dávaný, aby sme sa my, čo zostávame a žijeme v Kristovi, neodlúčili od jeho uzdravujúcej sily a od jeho tela.

Jozef Žvanda

Prameň: BENEDIKT XVI. Ježiš Nazaretský. Trnava : Dobrá kniha, 2007, s. 167-173

Foto: Internet