Žiakovi, ktorý sa stále na každého sťažoval povedal jeho duchovný vodca: „Ak chceš nájsť pokoj, skús zmeniť seba. Je totiž jednoduchšie obuť si papuče, a tak si chrániť nohy, ako vystlať kobercami celý svet“ (Anthony de Mello: Minúta múdrosti). Aj mnohých z nás z rozličných dôvodov postihla choroba chronického sťažovania. Ako len nadobudnúť vytúžený pokoj? Ako zápasili o pokoj sv. apoštoli Peter a Pavol?
Peter, pôvodným menom Šimon bol jednoduchým človekom, mužom mora s hrubými črtami, typickou chlapskou výbušnosťou a hrdosťou. Pod maskou tvrdého muža sa však skrývalo vnímavé srdce. Ježiš tú chlapskú hrdosť, tvrdosť, ale aj citlivosť vybadal už vtedy pri prvom stretnutí, ako to zaznamenáva evanjelista Ján. Už vtedy, celkom na začiatku ho nazval Petrom – Skalou. Chlapská tvrdosť v tom dobrom slova zmysle sa u Šimona Petra prejavila aj počas márneho nočného rybolovu. Šimona Petra nočný neúspech nezlomil. Aj preto na Ježišovu žiadosť, aby spustili siete privolil. Tu jeho chlapská hrdosť ustúpila do úzadia, uveril Majstrovi, na ktorého slovo chytili množstvo rýb. To, že za tvrdou maskou Šimona Petra sa ukrývalo citlivé a pokorné srdce, svedčia ešte dve udalosti. Tou prvou je udalosť pri Cezarei Filipovej, kde jediný dokázal odpovedať na Ježišovu otázku, za koho ho považujú. Peter bol citlivý na vanutie Ducha Svätého, v ktorom rozpoznal v učiteľovi Božieho Syna. Druhú udalosť nám pripomína Šimonova zrada, ale zvlášť jeho hlboké slzy a hlboká ľútosť pri pohľade do očí toho, ktorého tak veľmi miloval a ktorého pred chvíľkou trikrát zaprel.
A ako to bolo s Apoštolom Pavlom? Vzdelanec, farizej a Riman Šavol sa hrdo vznášal na svojom teologickom obláčiku, v ktorom nepripustil žiaden iný pohľad. Namiesto toho slepo a tvrdo prenasledoval cestu, tých, ktorí sa nazývali kresťanmi, ktorí vydávali svedectvo o umučenom a vzkriesenom Ježišovi z Názareta, ktorého nazývali Pánom a Bohom. Pri Damasku ho však zasiahol lúč toho, ktorého prenasledoval. „Kto si, Pane?“ zvolal. V slnečnej žiare Božie svetla sa rozplýva Šavlov teologický obláčik, maska, za ktorou sa ukrývalo srdce hľadajúce pravdu. V inej situácii o niekoľko rokov vidíme apoštola Pavla, ako na aténskom areopágu hrdo hlása evanjelium, kde je opäť v pokušení hlásať svoju múdrosť. Aténčania ho prestanú počúvať a on pochopí, že od teraz je potrebné prestať ohlasovať seba a do centra ohlasovania je potrebné postaviť Kristov kríž, pre pohanov nezmysel, pre židov pohoršenie, ale pre tých, ktorí príjmu Krista spásu a lásku. Áno, je to Kristov kríž, pre ktorý si tak veľa bude musieť apoštol Pavol vytrpieť. Ale iba Kristov kríž mu pomôže pochopiť podstatu lásky, keď neskôr o nej napíše: „Keby som hovoril jazykmi ľudskými aj anjelskými a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal“ (1 Kor 13, 1).
Obaja apoštoli Peter a Pavol mali svoju originalitu, plusy aj mínusy. Obaja ukrytí za svoje masky žili naoko burlivý a zaujímavý život, no vo svojom vnútri boli citliví. Pochopili, že pokoj nie je vecou statickou, že pokoj na zemi sa natrvalo nenadobúda, že dennodenne je potrebné podstúpiť zápas o pokoj. Spoznali, že jedine v Ježišovi, pre ktorého neskôr položili svoje životy je možné nadobudnúť ozajstný pokoj. Spoznali, že lepšie ako vystlať svet kobercom, je chrániť svoje nohy papučami, že pre nadobudnutie pokoja je potrebné začať pracovať od seba povedzme aj tým, že sa snažíme zbaviť sa masiek, ktoré zakrývajú našu pravú tvár.
Jozef Žvanda
Foto: Internet