Nemôžem začať inak ako slovami samého Boha: „Cti svojho otca i svoju matku“. Táto výzva nie je od pedagógov, ani od samotných rodičov, akoby oni chceli pre seba autoritu, nie, to Boh nás vyzýva, aby sme ctili otca a matku. Natoľko si cení ich autoritu pred deťmi, že ju zahrnul do desiatich prikázaní. Uctievanie rodičov je jediné prikázanie s prisľúbením. Tí, ktorí si ctia rodičov budú požehnaní: dni tvojho života budú trvať dlho, bude sa ti dariť na zemi, ktorú ti dá Pán tvoj Boh. /Dt 5,16; Jer 35,18-19/. Na druhej strane tí, ktorí sú porušenej mysle a tí, ktorí sú bezbožní, sú opísaní ako ľudia neposlušní svojim rodičom.
Apoštol Pavol o nich píše: „A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plných neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, … sú klebetní, … nenávidia Boha, urážajú iných, … vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov…“ /Rim 1,30/ Podobne takto Pavol píše aj Timotejovi, porovnajte: „Vedz, že v posledných dňoch nastanú nebezpečné časy. Ľudia budú totiž sebeckí, chamtiví … rúhaví, neposlušní voči rodičom, nevďační, bezbožní, bezcitní, … suroví, bez lásky k dobru,…“ /2 Tim 3,2/.
Šalamún, ako jeden z najmúdrejších ľudí na zemi takto radil, aby si deti uctievali svojich rodičov: „Zachovaj prikázania svojho otca, syn môj, a nepohŕdaj naučením svojej matere! Priviaž si ich navždy na srdce, oviň si ich vôkol hrdla! Keď (niekam) pôjdeš, budú ťa viesť, keď budeš odpočívať, budú strážiť nad tebou, keď sa zobudíš, budú ťa sprevádzať.“ /Prís 6,20-22/ alebo ďalej píše: „Múdry syn (sa rád podrobuje) otcovej disciplíne, ale posmešník nepočúva karhanie.“ /13,1/
Hádam najkrajšie slová o úcte k rodičom sú v knihe Sirachovcovej. V liturgii ich čítame na sv. Svätej rodiny. „Pán dal otcovi vážnosť, ktorá je vysoko nad deťmi, a upevnil právo matky nad synmi. /Teda nie rodičia si dali právo, nie, Pán./ Kto si váži otca, očisťuje sa z hriechov; bude sa ich zdržiavať a bude vyslyšaná jeho každodenná modlitba. A zbiera poklady ten, kto má v úcte matku. Kto si váži otca, bude sa radovať zo svojich detí a budú vyslyšané jeho modlitby. Kto si váži otca, bude dlho žiť, a kto poslúcha otca, potešuje matku. /Aké krásne prisľúbenia sú s tým spojené a to ešte nie je všetko – citujem ďalej./ Syn môj, buď oporou svojmu otcovi v starobe a nezarmucuj ho, kým je nažive. Ak slabne na mysli, buď trpezlivý a nepohŕdaj ním, kým ty si pri plnej sile. Nezabudne sa ti, že si mal súcit s otcom, odráta sa ti z hriechov, ktoré si napáchal a zveľadí sa ti v spravodlivosti.“ /Sir 3,3-7; 3, 14-17/ To je nádherné – dajte si to niekde na posteľ, teda tam, kde sa najviac zdržujete alebo na chladničku.
Nechcem vás strašiť, ale Noe, viete raz sa opil /no nepoznal silu vína – tak ho ospravedlňuje sv. Písmo/ keďže – ako to býva s takýmito ľuďmi – trochu vystrájal a jeden jeho syn Cham, sa z neho smial. Preto Noe, keď sa o tom dozvedel, vyslovil na Cháma kliatbu: aby bol prekliaty a stal sa sluhom svojich dvoch bratov; a ostatných dvoch synov, ktorí sa nesmiali Noe požehnal.
Aj v Novom zákone je úcta rodičov spojená s požehnaním: „Deti, poslúchajte rodičov v Pánovi, lebo to je spravodlivé. Cti si otca a matku – to je prvé prikázanie so zasľúbením – aby sa ti dobre vodilo a aby si dlho žil na zemi.“ /Ef 6,1-3/
Alebo v liste Kolosanom Pavol píše: „Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi!“ /Kol 3,20/ Takže vidíme, sv. Písmo dosť často upriamuje pozornosť na vzťah rodičov a detí. Táto výzva o úcte k svojim rodičom je stále aktuálna bez ohľadu na to, či už si to rodičia zaslúžia alebo nie, či máte viac rokov alebo menej.
To ale neznamená, že nemáš mať vlastný názor. Nie, ty nie si kópia rodičov, maj svoj sen o láske, živote, o hodnotách, o svojej budúcnosti, o svojej obývačke, svojom aute. No počítaj s tým, že rodičia s času na čas, ti budú do tohto sna vstupovať. Možno pre nich nebude reálny, nie dosť dobrý, nie im na mieru, lebo to bude tvoj sen. Preto si môžeš za ním stáť a obhajovať ho. Avšak s úctou, bez vulgárnosti, povyšovania hlasu – buď trochu tak diplomat. Napätie medzi tebou a rodičmi do istej miery bude vždy, predsa si iná generácia, si o krok vpred, /nie v skúsenostiach, ale v pohľade na svet/ k tebe sa nehodí názor dospelého človeka a zase dospelému sa nehodí názor mladíka. Je krásne keď sa tí dvaja názorové stretnú, vtedy sa snúbi mladosť so skúsenosťou.
Viem, znervózňujú vás otázky: „Kde si bola, ako to vyzeráš, pomodlí sa, kam ideš, koľko to stálo, načo si to kúpila, kto ti volal, čo chcel?…. Poznáte to. Nikto nemá úplne ideálnych rodičov, ako ani my nie sme úplne ideálni.
Občas rebeluješ proti rodičom, no tak či onak, ty sám si ich obrazom. Cez všetku svoju dobývanú autonómiu si do značnej miery ovplyvňovaný svetom svojich rodičov. Prepáč, ale ty ešte nie si schopný byť sám. So svojimi citmi, intelektom … sám sa zosypeš. V čase, keď bola povinná vojenská služba, mladí chlapci vždy kamsi odchádzali z domu, len preč od rodičov a potom keď sa dostali na vojnu, snívali o domove, o maminom obede, o svojej izbe.
Keďže ešte nemáš vytvorený svoj model chovania, je pre teba bolestivé priznať, že otec a mama mali pravdu. Ak rodičia ti čo len trochu zasiahnu do života, si nahnevaný na smrť a pritom spokojne prijímaš, ak ti oveľa viac zasahuje do života anonymný štát, cez neznámych ľudí, reklamy, alebo ak ti zasahujú do života tvoji priatelia. Týchto prijímaš ako sa hovorí „aj s háčikom“. Často všetkých poslúchneš, len doma nie.
Hedonizmus sa podpisuje pod správanie sa mládeže a ani ty voči nemu nie si anonymný. A tak dávaš prednosť príjemným pôžitkom pred sebazdokonaľovaním.
Možno ho v tebe podporili aj rodičia. Dospelú dcérku privážajú a odvážajú na stanicu, mama balí dvadsať ročnej dievčine jedlo na cestu, na internát. Rodičia sú len bankomatom, ktorý vydáva peniaze na želanie detí. Najlepšie, aby sa nepýtali načo. Rodičia sa stali opatrovatelia dospelých detí, hovoriac si v tichu: „Len aby sa mu nič nestalo, aby ani muška mu neublížila.“ Synček sa neučí a mama sa stresuje za jeho skúšky.
Čím si ty prispel k svätosti rodičov? K svätosti vašej rodinnej Cirkvi. Odporúčal si modlitbu svätého ruženca v rodine, prišiel si s nejakým dobrým nápadom, obetoval si pre to niečo? Vytvoril si niekedy dobrú náladu? Spýtal si sa mamy, či nie je unavená? Kedy si posledný krát povedal otcovi, že ti chýbal, že ho máš rád/rada?
Vy nie ste hocikto, o chvíľu prevezmete od rodičov mnohostranné dedičstvo hodnôt, povinností a túžob vašej rodiny, nášho národa a Cirkvi, ku ktorej patríte.
Neviem, či je to „žiaľ“ či nie, ale úloha vychovávať pre rodičov asi nikdy neskončí, pokiaľ mama žije, vždy ti niečo povie, okomentuje – je to v nej. Ako keby mama poznala zmienku Druhého vatikánskeho koncilu, /jasné že ju nepozná/ v deklarácii – Gravissimum educationis – o kresťanskej výchove: „Keďže rodičia dali život svojim deťom, viaže ich veľmi vážna povinnosť poskytnúť svojmu potomstvu aj výchovu.“ /GE 3./ Fakt je, že niekedy to rodičia nechtiac preháňajú a pritom si mnohokrát vyčítajú, že vo výchove toho málo urobili.
Aj Familiaris consortio nabáda rodičov ku vašej evanjelizácii: „Evanjelizačná a katechetická služba rodičov má sprevádzať život detí aj v rokoch ich mladosti a dospievania, aj keď, ako sa to často stáva, /deti/ kritizujú alebo priamo odmietajú kresťanskú vieru prijatú v prvých rokoch svojho života.“ /FC 53./ Buďte radi, ak vám niečo rodičia hovoria, /občas moralizujú/ je to isto z lásky, verím, že to isté /aj keď jemnejšie/ budete robiť aj vy.
Zakončil by som parafrázujúc slovami s knihy Prísloví: Pravdivé je všetko, čo vravím, /v homílii/ ani jedno slovo nie je pokrútené, alebo podvodné. Všetko je jasné tomu, kto vie chápať, zrozumiteľné človekovi, čo vie rozmýšľať. Prijmite moje napomenutie radšej ako striebro a poznanie radšej ako rýdze zlato. /porov Prís 8,8/
P. František Kovaľ, SJ