Bol som ešte bohoslovcom v Kňazskom seminári na Spiši, keď som v jedno popoludnie v blízkosti našej kaplnky stretol postaršieho pána. Pozdravil som ho a v odpovedi na môj pozdrav mi zároveň položil otázku, či tu študujem. Odpovedal som, že áno. A on mi nato: „Aj ja som tu kedysi študoval. Pred päťdesiatimi rokmi sa tu nachádzal Učiteľský ústav. A dnes, keď sa tu prechádzam, vážim každý krok a v duchu ďakujem Bohu, že som tu mohol kedysi byť.“ Spomienka na toto stretnutie mi stále prichádza na myseľ, keď sa už ako kňaz so svojimi ovečkami – študentmi, aj ja vraciam na to posvätné miesto na „spišskom Sione“, kde som dorastal v kňaza. Vážim každý krok a v duchu ďakujem Pánu Bohu za každú tú prežitú chvíľku…
„Ešte chvíľku som s vami,“ zaznieva z Ježišových úst slovo na adresu jeho učeníkov dnes, keď slávime piatu veľkonočnú nedeľu. Ako chvíľka, krátka chvíľka ubehli tri roky Pánovmu miláčikovi v blízkosti jeho učiteľa a Pána. Tri intenzívne roky, tri dlhé roky na cestách Galileou, Samáriou a Júdeou. Tri dlhé roky bez strechy nad hlavou, často v neistote, v búrke na mori, o hlade a smäde, ale aj na svadbe v Káne, v Kafarnaume, kde robil zázraky, ale aj na vrchu, kde Ježiš predniesol svoje známe blahoslavenstvá. Tri dlhé roky, ale predsa chvíľka, tri dlhé roky, ktoré v Pánovej blízkosti ubehli ako voda, tri dlhé roky a predsa chvíľka, keď to všetko, čo Ježiš robil, bolo láskou. Staručký evanjelista Ján po dlhých rokoch, keď už ako zrelý zostarnutý muž v Duchu Svätom píše na pergameny svoju skúsenosť s Ježišom, vydáva svedectvo, že to všetko, čo zažil bolo hlbokou školou lásky. Každý krok, ktorý Ježiš urobil, každé slovo, ktoré vyriekol, každý skutok, ktorý urobil, jeho umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie, že toto všetko bolo svedectvom o Láske Boha, že láska je to najdôležitejšie na svete, že nie je nič dôležitejšie, ako milovať sa navzájom. Že podľa toho poznajú Pánových učeníkov, keď sa budú navzájom milovať. Toto všetko sa udialo počas troch rokov, ktoré prežil Ján po boku toho, ktorý ho miloval, ktorý nás miloval až do krajnosti. Dlhé tri roky a predsa chvíľka.
„Ešte chvíľku som s vami,“ hovorí Ježiš. A žalmista dodáva: „Vek nášho žitia je sedemdesiat a ak sme pri sile, osemdesiat rokov.“ Sú to dlhé roky, a predsa chvíľka. Ako tie roky rýchlo uplynú. Roky, ktoré sú prípravou na nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominú. Tieto roky, a predsa táto chvíľka rozhodne o našej novej zemi, o našom novom nebi. Preto, aké dôležité je vážiť každú chvíľku, vážiť každý krok… Veď táto chvíľka rýchlo pominie. „Na konci života budeme súdení z lásky,“ hovorí sv. Ján z Kríža. Náš život je príliš krátky na to, aby sme žili v hádke, vo svároch, v hneve. Ako nesmierne dôležité je prežiť naplno túto chvíľku, keď je Ježiš s nami v našich bratoch a sestrách, v ich tvárach, v ich srdciach. Ako dôležité je milovať práve v tejto chvíľke, lebo ďalšia už možno nebude. Aké dôležité je milovať práve teraz…
Už takmer deväťdesiatročnú ženu, prababičku našli bdieť pri svojom pravnúčkovi. Celú noc sedela v blízkosti postieľky maličkého a celú noc sa modlila. Keď jej vyčítali, že nešla spať, odpovedala: „Ešte chvíľku túžim byť s maličkým, kým si ma Pán nepovolá. Ešte chvíľku…“
Pane, prosím, nauč ma vážiť si túto chvíľku a aj tých, ktorých si mi dal. Amen
Jozef Žvanda
Foto: Internet