V 13. storočí po Kristovi sa začali v lone Cirkvi rodiť univerzity. Prvé z nich vznikli v Paríži, v Bologni, v Padove a v Oxforde. Univerzity, ako spoločenstvo učiteľov a študentov, boli počas celej histórie svojho trvania a aj dodnes určite sú pre ľudstvo obrovským prínosom.
S ich vznikom sa však objavili aj nové, dosiaľ nevídané fenomény. Na jednej strane mestá mali z univerzít úžitok. S príchodom študentov do univerzitných miest prišli aj peniaze a pre domáce obyvateľstvo sa otvorili nové možnosti podnikania. Univerzitný život však priniesol aj odvrátenú stránku. Mladí študenti nie vždy správnym spôsobom zvládli slobodu, a tak častejšie dochádzalo k vzájomným stretom medzi nimi a domácim obyvateľstvom. Podobnú skúsenosť zažilo aj mesto Trnava potom, čo tam dňa 23.06.1635 uhorský cisár Ferdinand II. zriadil univerzitu.
Bitky roku 1726, keď sa študenti pokúšali oslobodiť poddaného, ktorého viedli drábi do väzenia, sa zúčastnilo takmer celé mesto. Dekan Filozofickej fakulty páter František Roys mal ťažkú úlohu a jeho vyšetrovací spis sa končil návrhom vzájomného rešpektovania a úcty. K podobným potyčkám došlo ešte neraz. Zo zachovaných piesní, ktorými sa študenti lúčili s Trnavou, sála irónia a úsmešok na adresu malicherného trnavského magistrátu, ktoré nemalo pochopenie pre nich: „…eris posthac nisi falor oppidorum famula – staneš sa, Trnava, keď my odídeme, slúžkou mestečiek.“
Prečo spomínam túto históriu? Zdá sa, akoby sa história človečenstva donekonečna opakovala, a to čo zažívali univerzitné mesta pred 700 rokmi, všetky radosti a starosti, to zažívame aj my. Podobnú skúsenosť máme aj pri čítaní Svätého písma pri spoznávaní života starozákonného Izraela. Akoby donekonečna sa opakoval ich vzostup a pád, vzostup a pád, vzostup a pád. Aj dnešné prvé čítanie má podobnú tématiku. A tak si môžeme povedať: „Nihil novum sub sole – nič nové pod slnkom.“ Zároveň je dôležité, aby sa človek učil z vlastnej histórie, v opačnom prípade sa mu história môže ľahko zopakovať. Hovorí sa, že múdry sa učí na cudzích chybách a hlúpy na vlastných. Ak sa však hlúpy z vlastných chýb poučí, stane sa múdrym. Hlupákom zostáva iba ten, kto sa nepoučí ani z vlastných chýb. Aké miesto má v tomto všetkom Boh?
Napriek tej našej zvláštnej ľudskej histórii, kde sa zdá, že sa všetko opakuje, môžeme badať jednu dôležitú skutočnosť, a to neustálu prítomnosť Boha. Je to On, ktorý je neustále v blízkosti človeka, On, ktorý rešpektuje ľudskú slobodu. A aj keď sa človek rozhodne opustiť Ho, nášho Boha, je to On, Boh, ktorý zostáva verný, On, ktorý je Dives in misericordia. Boh, bohatý na milosrdenstvo, neustále hľadá človeka. Lebo milosťou, len jeho milosťou sme spasení. Škoda len, že pri tom úteku od Boha, si často poraníme krídla a veľmi trpíme, trpíme my a naše deti. Nie On, láskavý Boh nás trestá, ale naše chyby a hriechy.
Skúsenosť s históriou univerzít, so všetkým, čo prináša pozitívne, ale aj negatívne, skúsenosť s históriou človeka, nás pozýva, aby sme vo svojej osobnej histórii dali priestor Bohu. Aj keď sa história ešte neraz zopakuje, náš život už nie, už nikdy. Je dôležité, aby sme si uvedomili, že nežijeme z vôle politikov, ani ekonómov, ale z milosti Božej, jedine z milosti Božej. Je zároveň dôležité, aby sme si podľa toho zariadili aj svoj vlastný život. V opačnom prípade sa nám naša história, nie raz trpká môže veľmi ľahko zopakovať a aj nám zaspievajú „…eris posthac nisi falor oppidorum famula…“
o. Jozef Žvanda