Končiace sa prednáškové obdobie v zimnom semestri tohto akademického roka nám ponúklo množstvo pútavých zážitkov, či už priamo na pôde Katolíckej univerzity, ale aj mimo nej. Nasledujúci článok od PhDr. Heleny Palaťkovej, PhD., nám približuje púť študentov, pedagógov a zamestnancov Katolíckej univerzity v Ružomberku do bývalého koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau v Oswiecime a Wadowíc, rodného mesta obľúbeného pápeža, sv. Jána Pavla II.
V nedeľu ráno 6. novembra 2016 sa skupina nadšených pútnikov z Katolíckej univerzity v Ružomberku vybrala aj napriek daždivému počasiu do susedného Poľska. Prebiehajúce dušičkové obdobie sme sa rozhodli spestriť návštevou najväčšieho „cintorína bez hrobov“, bývalého koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau v Oswiecime a Wadowíc, rodného mesta obľúbeného pápeža, sv. Jána Pavla II.
Baraky, šibenice, múr smrti, zvyšky plynových komôr a krematórií…
V skorých ranných hodinách za hustej tmy a dažďa, ale v dobrej nálade sme nastúpili do autobusu pred našou KU-čkou a vyrazili smerom k našim severným susedom. Napriek nevľúdnemu počasiu cesta prebiehala v pohode. Počas nej sme si pozreli krátky dokumentárny film, približujúci nástup nacizmu a vznik koncentračného tábora Auschwitz. Pred 9.00 hodinou sme pristavili náš autobus na parkovisku pred múzeom Auschwitz – Birkenau. Po krátkej hygienickej prestávke a občerstvení sme sa zišli pri vchode do múzea, kde nás už čakali dve šarmantné poľské sprievodkyne. Obe dámy nám pútavým spôsobom priblížili dejiny a chod tohto desivého miesta, kde takmer päť rokov v čase II. svetovej vojny v neľudských podmienkach pracovali a umierali tisícky nevinných ľudí. Aj vyše sedemdesiat rokov po vojne pôsobili priestory niekdajšieho vyhladzovacieho tábora smutne, tragicky a deprimujúco. Baraky, šibenice, múr smrti, zvyšky plynových komôr a krematórií, dobytčí vagón a koľajnice, ktoré viedli na istú smrť, vitríny s ľudskými vlasmi, plechovkami od smrtiaceho cyklónu B a množstvo osobných vecí, ktoré nacisti odobrali nič netušiacim väzňom, vtláčali aj v súčasnosti slzy do očí. Miesto pamäti, ktoré bolo pokropené krvou a popolom tisícok obetí šialenej nacistickej ideológie, nútilo zamyslieť sa nad obludnosťou ľudskej chamtivosti a nenávisti a aké dôsledky môžu priniesť zvrátené konšpiračné teórie.
… a potom sme sa vydali na cestu do neďalekých Wadowic
Po prehliadke múzea sme sa presunuli do kláštora sestier karmelitánok, kde sme slávili nedeľnú svätú omšu. Aj počas nej sme sa modlili nielen za obete totalitných režimov, ktoré boli súčasťou 20. storočia, ale aj za to, aby sa takéto genocídy už v budúcnosti nezopakovali. Po skončení svätej omše sme sa vydali na cestu do neďalekých Wadowíc, aby sme si uctili pamiatku nášho obľúbeného pápeža, sv. Jána Pavla II. Cestu nám opäť „spríjemňoval“ dážď , pripomínajúci slzy všetkých tragicky zosnulých. Vo Wadowiciach sme navštívili Baziliku Obetovania Panny Márie, v ktorej bol 20. júna 1920 pokrstený aj samotný sv. Ján Pavol II. Po spoločnej modlitbe a adorácii sme si prezreli interiér baziliky a následne nato sme zakotvili v susediacej cukrárni, kde sme si pochutnali na šťavnatých zákuskoch. Asi o pol šiestej večer sme sa vydali na cestu späť do Ružomberka. Cestu domov sme si spríjemňovali rozhovorom, modlitbami a sledovaním životopisného filmu o Jánovi Pavlovi II., v spomienkach jeho osobného sekretára, krakovského arcibiskupa, kardinála Stanislawa Dziwisza.
Po príchode do Ružomberka sme sa rozlúčili s naším sympatickým šoférom, ktorý nám zabezpečil príjemnú a ničím nerušenú cestu a unavení, ale plní hlbokých duchovných, kultúrnych a historických dojmov sme sa rozišli do našich príbytkov.
HELENA PALAŤKOVÁ
Foto: Internet