Komentáre sú vypnuté na tento post

Duchovná obnova pre tento čas XI.: Chtěl bych žít! Chcel by som žiť! Som doma! Zem menom Láska!

Want create site? Find Free WordPress Themes and plugins.

A zrazu sme sa všetci ocitli doma, všetci, teda takmer všetci. Takmer všetci sme sa zrazu ocitli doma ako na Vianoce, aj keď tie, zdá sa, len pred nedávnom skončili. Zrazu sme sa takmer všetci v polovici marca Roku Pána 2020 ocitli doma. Nie, neboli Vianoce a nie sú Vianoce, aj keď sme už takmer dva mesiace doma, nechcene. Vírus Covid – 19, teda Korona vírus to spôsobil, že sme sa všetci, takmer všetci zo všetkých strán a kútov pred Veľkou nocou 2020 ocitli doma. Zatvorené sú školy a univerzity, zatvorené sú kostoly, zatvorené sú reštaurácie, krčmy a bary, zatvorené sú zábavné a wellness parky, zatvorené sú veľké obchodné centrá, aj keď menšie obchody sú už nanovo otvorené. Zatvorené sú kiná a divadlá, múzea a galérie a my sme ešte stále doma.

Predstavitelia štátu nám prikazujú a radia, aby sme zostali doma, a tak, aby sme chránili seba a iných. Televízni komentátori a reklamy sa priam predbiehajú v neustálom vysvetľovaní dookola a dookola, aký je ten vírus nebezpečný, ako sa máme pred ním chrániť, a aké je potrebné byť doma. A určite v tom majú veľkú pravdu. V televíznych správach sa často stretávame so smutnými  reportážami z Talianska či Španielska, z Nemecka, z Británie či z Ameriky, kde pribúda počet nakazených, pribúda počet obetí na tento nebezpečný vírus. Vyľudnené sú mestá, kde nenájdeš ani živej duše, len pápež František na znak spolupatričnosti s ovečkami, že na nich myslí, že nad nimi, že nad nami bdie, tento starec v bielom, prorok dnešnej doby, kráča prázdnymi ulicami Ríma. A potom z iného talianskeho mesta prostredníctvom sociálnych sieti sledujeme, ako kňaz oblečený v liturgickom rúchu prechádza „mŕtvym“ mestom s monštranciou v ruke a s Najsvätejšou Sviatosťou žehná Boží ľud tam doma, za oknami. Podobne aj naše statusy opäť na sociálnych sieťach hlásia, že sme doma. K našej fotke je prišpendlíkovaný hrdý nápis: „Som doma!“ A kto náhodou doma nie je, kto predsa musí vykročiť z domu von za prácou či za povinnosťami alebo na nákup alebo dokonca, kto sa objaví pred svojim domom či na chodbe v paneláku bez rúška, ten je považovaný za najväčšie nebezpečenstvo, lebo ohrozuje život všetkých, toho tvár sa nemilosrdne objaví na sociálnej sieti, nemilosrdne hodený do zubov naštvaného davu. Je smutné, že sused suseda považuje za potenciálne svoje najväčšie ohrozenie.

Byť doma ako na Vianoce, niekedy to bolí…

Aké je to zvláštne, zrazu som doma, sme doma, takmer všetci sme doma a aj tzv. repatrianti sa túžia vrátiť domov, domov z Anglicka, z Ameriky, z Austrálie… Túžia sa vrátiť domov. Niektorí možno až teraz v biede oceňujú domov, byť doma. „Všade dobre, ale doma najlepšie“, asi tieto múdre a nadčasové slová zdedené po našich predkoch najlepšie vyjadrujú našu súčasnú situáciu. Nuž sme doma a zdá sa, že ešte doma aj dlho zostaneme. „Sme doma“! Ako sa človek len teší domov na Vianoce, ako sa len teší domov k svojim blízkym, k tým, ktorých má tak rád. Sme doma, je to však nezvyčajné, veď v tomto čase by sme predsa mali byť roztratení po celom svete, všade, kam nás to zaveje. No my sme doma, sme stále doma už týždeň, dva, tri, či dokonca už šesť týždňov sme doma. „Sme doma!“ a sme z toho už unavení. Unavení sú rodičia, ktorí popri všetkých povinnostiach musia zvládať výchovu a vzdelávanie svojich detí, na všetko musia dohliadnuť. Unavení sú manželia so seba navzájom. Mnohí muži cestujú za prácou do zahraničia a žiaľ aj mnohé ženy pre slovenskú biedu, pre ten náš neraz macošský štát, musia odchádzať zarábať na chlieb do zahraničia. Tam sa starajú o starých ľudí, na ktorých vlastní synovia a dcéry nemajú čas a doma na Slovensku trpia siroty žijúcich rodičov. A zrazu sú otcovia a mamy spolu, zrazu sú manželia spolu. Dlhé roky odlúčenia spôsobili, že veľakrát sú už voči sebe cudzí a možno, že nemajú si čo už povedať, tak rýchlo láska vyprchala. A teraz náhle musia byť spolu, musia sa spolu nanovo začať učiť žiť, musia sa opäť navzájom s pomocou Božou učiť spolu byť, ak chcú… Ale zvládnu to? Nie je zvyk neraz železnou košeľou? Sme doma, aké ťažké je niekedy byť doma, ako to niekedy bolí, byť spolu, doma…

Chtěl bych žít – chcel by som žiť, chcel by som byť, chcel by som byť raz doma

Michal David ako mladý dvadsaťdvaročný muž a spevák vo svojej piesni Chtěl bych žít naspieval svoju túžbu, naspieval svoju túžbu chcieť byť raz doma, postaviť dom a zasadiť strom, chcel by rásť priamo a dohora, chcel by si raz nájsť dievča a mužom svojej žene byť, chcel by mať množstvo skvelých priateľov a ak by aj do jeho života raz vstúpila búrka, tú by zakrátko vystriedal pokoj lesného hája, jeho ticho a vôňa. Toto všetko naspieval Michal David, túto svoju túžbu, chcieť byť raz doma. Ale či vo chvíli, keď sa ho dotýkajú múzy, keď slovo pri slove, nota pri note, akord pri akorde vkladá na papier túto svoju pesničku, či vôbec tuší, že byť doma je niekedy náročné a nie ľahké?

Slepý Bartimej, slepec z Jericha sedával na kraji cesty tohto mesta. Deň čo deň tam sedával. Kde bol vlastne jeho domov? Kde bol jeho domov, kde bolo miesto, kam by na noc sklonil svoju hlavu, kde bolo to miesto, na ktorom by bol prijatý a milovaný a pochopený, kde bolo to miesto? Zdá sa, že okraj cesty bol jeho skutočným domovom. Tu sedával, tu si žobral na chlieb. Tu občas niekto o neho zavadil, tu sa aspoň občas niekto k nemu prihovoril. Slepec Bartimej tu na ulici bol doma. Tu pocítil radosť domova v tej či onej chvíli, keď sa niekto k nemu s láskou prihovoril a nie iba náhodou, tu doma na ulici však prežíval aj strašnú samotu, keď niekedy celý celučičký deň si ho nik nevšimol, keď ho nik nehľadal. A aká je to bolesť, keď o Vás nik nezavadí, keď Vás nik nehľadá. Takúto trpkú skúsenosť zažil aj malý chlapček, ktorý jedného dňa s veľkým plačom pribehol k svojmu starkému. Keď sa starému otcovi podarilo to ľudské mláďa konečne utíšiť, opýtal sa dieťaťa, čo sa mu vlastne stalo. Chlapčekova odpoveď priam ohúrila: „Starký“, hovorí chlapček a pokračuje: „my sme sa hrali na skrývačky, ja som mal perfektnú skrýš, ale mňa nikto nehľadal…“ Nikto ho nehľadal. Slepca Bartimeja celý život, zdá sa, nik nehľadal. Až raz ho našiel náš Pán, ten ho našiel a daroval mu zrak…

„Som doma! Ale ty ešte nie si doma!“

„Som doma!“ A zasa v inom príbehu sa hovorí o kňazovi misionárovi, ktorý sa po dlhých rokoch strávených v ďalekých zámorských misiách vracal späť domov. Spolu s ním v lietadle cestovala aj rocková hviezda, populárny spevák, ktorý sa po úspešnom mesačnom turné v ďalekom zámorí vracal späť domov. Keď nakoniec po šťastnom pristáti lietadla na miestnom letisku rockovú hviezdu vítali nadšené davy fanúšikov, na misionára po rokoch doma na rodnej hrude nečakal nik. A tak mu prišlo ľúto a na jeho tvári sa objavil smútok z toho, že ho nik nečakal. Náhle však vo svojom vnútri akoby počul hlas: „Nesmúť, veď ty ešte nie si doma, ty ešte nie si doma…“ A, a, a už len jeden príbeh spojený s tým: „Som doma!“

Mladý muž sa dostal na šikmú plochu, a tak svojim rodičom a celej svojej rodine spôsobil obrovskú hanbu, bolesť a smútok. Po rokoch, keď sa blížil čas návratu na slobodu, napísal svojim rodičom list a v ňom prosil rodičov o odpustenie. Prosil ich, aby sa mohol vrátiť späť domov a ako znak odpustenia mala by na bráne ich domu priviazaná biela mašľa. Veľmi mu v to ráno búšilo srdce, veľké napätie prežíval vo chvíli, keď sa mal v to ráno vrátiť späť domov. „A príjmu ma vôbec? Nezabudli na mňa? Odpustili mi?“ Tieto otázky neustále kôl do kola blúdili jeho mysľou. Aké však veľké prekvapenie zažil vo chvíli, keď sa vlak blížil k ich dedine. Na bráne každého domu bola uviazaná biela mašľa. Zrazu videl stovky bielych mašlí a prijatie…

„Som doma!“ a príbeh biblického človeka

„Som doma!“ Mohol si byť touto vetou a touto skutočnosťou byť istý biblický človek? Keď si už starnúci sedemdesiatročný praotec Abram (Abrahám) myslel, že už je doma, že už ma všetko zaistené a že môže si vo svojej komfortnej zóne užívať svojho života, vtedy mu zaznelo: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním. Požehnám tých, ktorí ťa budú žehnať a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať! V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ (Gn 12, 1-3)

„Som doma!“ Mohol si byť istý svojim „Som doma!“ praotec Jakub? Ako mohol byť doma, ako sa mohol cítiť byť doma, keď jeho rodičia Izák a Rebeka mali svojich synov miláčikov. Izák miloval staršieho Ezaua a Rebeka mladšieho Jakuba. Bolo len otázkou času, kedy nastane problém a ten nastal vo chvíli, keď išlo o požehnanie prvorodeného syna. Vtedy mladší syn Jakub na radu svojej matky oklamal svojho už nevidiaceho otca. Jakub oklamal otca a oklamal aj svojho staršieho brata. Oj, aké to len malo dôsledky. Ako len neskôr na svoje klamstvo doplatil Jakub, koľko len rokov musel neskôr pretrpieť v cudzine, kde nebol doma. Koľko sa preto naplakal. (Gn 27, 1n.)

„Som doma!“ Mohli si byť neskôr istí Jakubovi dvanásti synovia, že sú doma, keď aj Jakub vstúpil do nešťastných koľají svojho otca Izáka, keď miloval Jozefa viac, ako ostatných jedenástich synov? Koľko len krivdy spôsobila krivda, neprávosť otca, nerovnaký meter. Koľko rokov musel prežiť miláčik Jozef, Jozef Egyptský, mimo domova, ako dlho si musel vravieť: „Nie som doma!“, kým sa po rokoch mohol opäť vrátiť k svojmu otcovi a k svojim bratom, aby si mohol konečne povedať: „Som doma!“? (Gn 25,11-36,43)

„Som doma!“ a Boží Baránok

„Som doma!“ A čo povedať o Božom Baránkovi, o našom Pánovi Ježišovi Kristovi? Mohol on niekedy na tejto zemi s pokojom povedať: „Som doma!“? Pánov miláčik, evanjelista Ján píše: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.“ (Jn 1, 11). Jednému z tých, ktorí ho z nadšenia raz chceli nasledovať, povedal: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ (Mt 8, 20) Pán Ježiš nemá dom, nemá strechu nad hlavou, celý ten čas nemá kam ísť, nemá kam hlavu skloniť a tak by sme mohli o ňom povedať: „Nie je doma!“ A On by mohol povedať: „Nie som doma!“ Keď však čítame riadky evanjelia, dozvedáme sa pravý opak. Evanjelista Lukáš nám hneď v úvode svojho evanjelia podáva správu o tom, ako sa Ježiš raz, ešte ako dvanásťročný chlapec počas púte do Jeruzalema svojim rodičom stratil. Keď ho Jozef s Máriou po trojdňovom hľadaní konečne vyľakaní našli, netušili, že chlapec je šťastný, že chlapec je naozaj šťastný a že mu nič nechýba, lebo aspoň na chvíľu môže povedať: „Som doma!“, „Som doma, lebo som tam, kde ide o môjho Otca.“ (Lk 2, 41-50) A vôbec celých tých tridsať tri Ježišových rokov bolo tým: „Som doma!“, lebo celý tento čas bol Ježiš, Boží Syn, neustále hlboko prepojený so svojim Otcom, neustále so svojim Otcom. Veď potvrdzuje to opäť evanjelista Ján, keď zachytáva tieto Ježišove slová: „Ja a Otec sme jedno!… Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi. Ale ak ich konám, keď už nechcete veriť mne, verte tým skutkom, aby ste poznali a vedeli, že vo mne je Otec a ja v Otcovi!“ (Jn 10, 10.37-38)

„Som doma!“, byť tam, kde ide o Otca

„Som doma!“ v biblickom význame teda neznamená byť v kamennej budove, či v budove z dreva, ktorej vravíme dom, bytovka či panelák. „Som doma!“ ešte neznamená, že stačí postaviť dom a zasadiť strom, ako to spieva Michal David. Zvolanie: „Som doma!“ vo svetle evanjelia znamená, že byť doma znamená byť tam, kde ide o otca, kde ide o otca a mamu a súrodencov a blízkych, kde ide o bezpodmienečnú lásku, ktorá neuprednostňuje, kde ide o Nebeského Otca, kde ide o blízkych, už nie iba na báze pokrvných vzťahov, ale blízkych na základe vzťahov, ktoré nám vydobyl Kristus, teda na základe duchovných vzťahov, to znamená byť bratom, byť sestrou, byť členom duchovnej rodiny, ktorou je Cirkev, byť údom Mystického Kristovho Tela, kde: „… má svoje miesto každý úd, kde ruka nemôže povedať nohe nepotrebujem ťa a ani ucho nemôže povedať: Nepatrím k Telu!“ (1 Kor 12, 15) „Som doma!“ však celkom neznamená ani to, že som vo svojom dome, v našom dome s otcom a mamou, s bratmi a sestrami alebo,  že som vo svojom duchovnom dome, v kostole, v Božom chráme tu na tejto zemi s duchovnými bratmi a sestrami, lebo: „Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista.“ (Flp 3, 20)

„Som doma!“, nuž čo znamená to: „Som doma!“?

Čo to v skutočnosti má znamenať, keď nám politici , televízni moderátori, či moderátori z rádia a mnohé, premnohé reklamy zdôrazňujú: „Buď doma! Zostaň doma!“? Čo to v skutočnosti znamená? Čo to znamená, keď na svojom statuse na sociálnej sieti zverejním svoju fotku s hrdým nápisom: „Som doma!“?

Michal David v piesni Chtěl bych žít vyspieval svoju túžbu: Postaviť dom, zasadiť strom, chcel by rásť len rovno a dohora, stretnúť sa s nádhernou dievčinou a potom mužom svojej žene byť a ďalej:

„Chtěl bych žít, jak se jen může
A chtěl bych růst, kam dovolí kůže
Mít kupu báječných přátel
A po bouřce hájený klid
Jen tak jak se má
Jenom právě tak chtěl bych žít…“

„Som doma!“ vo svetle tohto textu Michala Davida neznamená iba postaviť dom a zasadiť strom. Znamená to vdýchnuť do domu život, vdýchnuť ho skrze svoje srdce do milovaného srdca svojej ženy a detí, ktoré vzídu z našej lásky, veď ten strom zasadený pri dome je symbolom zapustenia hlbokých koreňov vďaka predkom, cez našich rodičov, cez nás a naše deti až do budúcnosti, znamená kontinuitu od Adama až do večnosti. Strom zasadený pri dome je symbolom štedrosti, plodnosti a darovania sa. A tak aj vďaka štedrosti, plodnosti a darovaniu seba samého sa začne dom meniť v domov, aby som raz mohol povedať: „Som doma!“, aby som zažíval, aby sme zažívali skutočný domov, ruky, na ktorých smieš plakať…

„Som doma!“, keď z môjho domu nie je vylúčený nik

„Som doma!“, znamená aj to, že z môjho domu nie je vylúčený nik. Môj dom má dvere, ktorými smie vstúpiť každý, kde sa každý cíti slobodný, kde každý cíti prijatie, veď všetci patríme k sebe a všetci, tak ako to vraví pápež František, všetci sme na jednej lodi. Môj dom má aj okná, aby nimi mohlo vnikať svetlo do nášho domu, aby som vďaka svetlu mohol v tvári prichádzajúceho človeka spoznať svojho brata a sestru. Môj dom má aj balkónové dvere, aby sme ich pootvorením mohli do nášho domu vpustiť čerstvý vzduch, vôňu rozvíjajúcej sa jari, vôňu lásky. Nás však straší Korona Vírus, pre ktorý sa mnohí v svojich domoch zabarikádujú, zaizolujú, mysliac si, že: „Som doma, a tak sa možno pred malilinkým nákazlivým vírusom ochránim a možno ochránim aj svoju ženu, svojho muža, naše deti a ochránim a j iných!“ A pritom hneď v susednom byte je možno niekto, možno starý človek, možno opustený človek, možno môj starý otec, ktorý dnes potrebuje moju pomoc. „Som doma!“, vtedy som doma, keď aj on, opustený človek je doma, keď nie je sám, keď mu zavolám, keď mu pošlem SMS, keď na neprijatý telefonát odpoviem, keď mu na dvere zaklopem s otázkou: „Ako sa máš! A Nepotrebuješ pomoc?“ Keď mu poviem: „Starký, starká, prišiel som len sám, lebo všetci sú doma, všetci ťa pozdravujú a objímajú a modlia sa za teba.“ Keď mu, keď im poviem: „Prišiel som len sám, no predsa som prišiel, aby si nebol sám, aby si nebola sama! A poď len k oknu. Sme na prechádzke a tak ti aspoň na diaľku aspoň zakývame a usmejeme sa na teba. Poď, veď aj vnúčatá ťa chcú vidieť, že žiješ!“

No niekedy ja, hoci si vravím: „Som doma!“, predsa nie som doma, lebo pre svoju barikádu, pre svoj strach o seba samého už vôbec nevidím, už vôbec iných nevidím, už vôbec trpiacich a opustených nevidím a hrdo vypisujem na sociálnej sieti: „Som doma!“ Nakoniec ten môj sused, tí moji susedia, tí moji rodičia, starí rodičia pre ten vírus nezomrú, nezomrú na vírus Covid – 19, ale na vírus strachu, na vírus nášho, môjho sebectva, na vírus opustenosti. A tieto dni aj tomu nasvedčujú. Viac ako Korona vírusu, viac ako všetkých vírusov vôbec, je potrebné sa báť iného vírusu, vírusu ľudského egoizmu a sebectva. Veď tento vírus nás nebezpečne sprevádza našimi ľudskými dejinami. Tento vírus, ktorý sa ukrýva za rôzne masky, povedzme neraz aj za ľahostajnú masku sloganu: „Som doma!“, a to nielen teraz v čase pandémie, tento vírus zabíja prírodu, zabíja svet, zabíja ľudské srdce, zabíja človeka, zabíja svet, zabíja všetkých nás, veď všetci sme na jednej lodi.

„Som doma!“, keď sme všetci doma

„Som doma!“ na našej zemi znamená aj to, že všetci, čo sme doma, všetci, čo sme sa teraz náhle ocitli doma, že všetci sme na jednej strane Božie milované deti, že všetci úžasne túžime po láske, šťastí, spravodlivosti a pokoji, no na druhej strane to znamená aj to, že sme ľudia hriešni a zraniteľní. A tak, keď sme teraz náhle a nečakane doma, ľahko môže do našich vzťahov vstúpiť ponorková nálada, napätie, hnev a výbuchy nafučanosti, lebo, lebo, lebo sme ľudia. Aj preto vo svojej piesni Michal David ráta aj s búrkou, po ktorej verí, že: „…se vrátí po bouřce hájený klid…“ Nuž „Som doma!“ ráta aj s búrkami a napätiami, ale aj s odpustením a milosrdenstvom, ktoré musia byť pokrmom na každodennom stole nášho života. „Som doma!“ ráta aj s napätím a s únavou, ráta s bezradnosťou vo výchove detí, s bezradnosťou v boji s náhlym nadbytkom času, s bezradnosťou v boji s modernými technológiami a s virtuálnym svetom, ktorý tak ľahko strháva naše deti. „Som doma!“,  to naozajstné: „Som doma!“ má v sebe aj veľkú tvorivosť, vynaliezavosť a zmysel pre humor, ktorý je korením života.   „Som doma!“, toto:  „Som doma!“ skrýva v sebe aj chvíľu, ktorú si pomedzi to všetko úsilie dokážem nájsť sám pre seba, aby som bol sám  v sebe, vo svojom srdci, doma, aby som nebol stále iba kdesi mimo, ale sám v sebe, tak ako Panna Mária, keď všetko to, čo počula a to, čo prežila, keď toto všetko zachovávala vo  svojom srdci a premýšľala o tom. (Lk 2, 19)  „Som doma!“, teda znamená, že aspoň na chvíľku, na pár minút, som sám pre seba, aby som potom mohol byť aj  pre iných, naozaj pre iných, pre bratov a sestry.  „Som doma!“ však ani po šiestich týždňoch napriek ponorkám a výbuchom nerezignuje a má nádej, a má veľkú nádej v Božiu pomoc, má nádej, že:  „…utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa nám má zjaviť.“ (Rim 8, 18) „Som doma!“, to som doma teda neznamená úniky, úniky do virtuálneho sveta, úniky do izolovanej samoty so slúchadlami na ušiach a s očami upretými na displej počítača, a tak sme síce doma, fyzicky, no duchovne vzdialení na míle od seba. „Som doma!“ znamená, že: „Sme spolu doma!“, že sa spolu rozprávame, veď tak málo možno o sebe vieme. „Som doma!“ znamená, že spolu stolujeme, že si spolu pozrieme aj pekný film, že sa spolu modlíme. Áno, že sa spolu modlíme, lebo ak máme dojem, že už nemôžeme nič, predsa môžeme veľa, môžeme sa spolu modliť, spolu sa modliť za seba, za druhých, za trpiacich, za chorých, za lekárov a zdravotné sestry, za záchranárov, za hasičov, vojakov a policajtov, za politikov, za kňazov vysluhujúcim sviatosti, za všetkých ľudí tohto sveta.

„Som doma!“, veď kamkoľvek kráčam, môj pohľad je upretý na môjho Otca, nebeského Otca a vtedy som naozaj doma. „Som doma, veď na cestách môjho života ma sprevádza Mama, naša nebeská Mama, veď aj jej synmi a dcérami sme!“ Nuž: „Som s ňou, s našou nebeskou Mamou a aj s jej Synom, našim priateľom Ježišom Kristom, sme s Nebeským Otcom aj s Duchom Svätým, sme so spoločenstvom všetkých svätých, sme s Cirkvou putujúcou, trpiacou a oslávenou. Nuž som, sme doma. Vtedy som naozaj doma!“

Dobre nám v tom môže poradiť skúsená, naozaj skúsená, životom, radosťou, ale aj bolesťou ošľahaná Marika Gombitová, ktorá v roku 1985 naspievala pieseň Zem menom láska.

 

Marika Gombitová: Zem menom Láska

 

 

Zem menom Láska
Zem menom Láska

Sám s prázdnym kufrom
Zrazu stojíš v nej
Máš čo ti ušlo
Všetko nájdeš v nej
Všetko nájdeš v nej

 

Zem menom Láska
Zem menom Láska

 

Nádherné mlyny
Ticho melú v nej
Môžeš byť iný
Trocha lepší v nej
Trocha lepší v nej

 

Zem menom Láska
Zem menom Láska

 

Vrav čo ťa bolí
Žiaľ sa hojí v nej
Záhady morí
Mušle vedia v nej
Mušle vedia vedia v nej
Mušle vedia vedia v nej

 

Zem menom Láska
Tá Zem menom Láska

 

Nájdeš to miesto
Našich tajných zmlúv
Nájdeš to miesto
Z vody stvoríš krv
Z vody stvoríš krv

 

Zem menom Láska
Tá Zem menom Láska

 

 

 

 

 

Ó, drahý Pane! Sme doma! Po dlhom čase sme dlho doma. Toto sme naozaj nečakali. Nie je to ľahké byť zrazu všetci dlho spolu doma. Prosíme, buď s nami, buď stále s nami a nauč nás pochopiť, čo v našom živote znamená byť doma a pomôž nám tešiť sa už teraz na večný domov v nebi, aby sme raz mohli s radosťou zvolať: „Konečne som doma!“ Amen!

Jozef Žvanda

Did you find apk for android? You can find new Free Android Games and apps.

Komentáre sú uzavreté.

0
Connecting
Please wait...
Send a message

Sorry, we aren't online at the moment. Leave a message.

Your name
* Email
* Describe your issue
Login now

Need more help? Save time by starting your support request online.

Your name
* Email
* Describe your issue
We're online!
Feedback

Help us help you better! Feel free to leave us any additional feedback.

How do you rate our support?