Duchovná obnova pre tento čas X.: „Chtěl bych žít… Chcel by som žiť… „Na začiatok netreba mať veľa, stačí že sme majiteľmi cieľa!“
Už je to dávno, už je to naozaj dávno. Mal som vtedy dvadsať šesť rokov, bol som skončeným inžinierom a istý čas som už pracoval v Nemecku v jednej malej rodinnej firme, v dedinke pri Mníchove. Moja práca v zahraničí však nebola pre peniaze. Chcel som tam ujsť a zabudnúť na kňazské povolanie, ktoré sa vo mne začalo rodiť už doma v rodinnom kruhu, na rodnej hrude, v mojom rodnom farskom kostole povyše nás, kam som rád aj vo všedné dni chodieval, ale aj v košickej katedrále a na Mariánskej hore v Levoči. To boli korene môjho povolania. Tie sa začali naplno prebúdzať počas môjho štúdia na „strojárine“, teda na Strojníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach.
Áno, môžem povedať, že áno, rád som chodieval do kostola, rád som sa modlil, a to nielen vtedy, keď som šiel na skúšku povedzme z Kinematiky či Dynamiky alebo keď mi „horelo pod zadkom“. Rád som sa modlil, rád som chodieval do kostola a veľmi rád som rok čo rok od svojich štrnástich rokov, vždy začiatkom júla, spolu so súrodencami a s ďalšími dedinčanmi putoval na Mariánsku horu do Levoče. Paradoxne prvé záchvevy môjho povolania a prvé dotyky s kňazstvom sa vo mne rodili na diskotékach, na stovkách diskoték, najprv u nás v našej dedine a aj v ďalších dedinách našej toryskej doliny, potom aj v okolitých mestách, vo vysokoškolských kluboch Prešova a Košíc. Neraz to bolo tak, že spolu s bratmi sme ako nadšení dídžeji tanečníkom na tanečnom parkete takmer celú noc NON-STOP mixovali super disko hudbu a odtiaľ z diskotéky, ktorá sa zvyčajne končila už za bieleho rána, som kráčal rovno na skúšku a akosi s pomocou Božou som to dal.
Hudba, tanec a zábava… chlieb a hry, nie je to príliš málo?
Kňazské povolanie sa vo mne rodilo vo chvíli, keď sme zabávali stovky mladých ľudí a v mojom vnútri sa rodila otázka: „Hudba, tanec a zábava… chlieb a hry, nie je to príliš málo? Nie je potrebné dať týmto mladým ľuďom niečo viac?“ Podobne som to pociťoval aj na vysokoškolských internátoch. Počas svojho vysokoškolského štúdia som prešiel viacerými Študentskými domovmi, a tak som zároveň aj spoznal nočný vysokoškolský život, ktorý mladú študentskú dušu pomaly vyprázdňoval. Aj tu sa vo mne rodila podobná otázka: „Nie je potrebné dať mladým niečo viac? Stačí týmto vysokoškolákom, mojim kolegom, iba zábava a chlieb? Veď my, vysokoškoláci, máme byť budúcimi intelektuálnymi špičkami národa! Ako to takto dokážeme?“ Takéto otázky sa rodili v mojom srdci a nedali mi spávať.
Do týchto chvíľ mojich pochybností a uvažovaní nečakane prišiel 17. november 1989 a s ním postupný rozpad komunistického systému v našej milej krajine pod Tatrami. Na mnohých z nás, ale aj na mňa, štvrtáka na univerzite a takmer už hotového inžiniera, náhle doľahlo množstvo neočakávaných možností, množstvo doteraz nevídaných ponúk. Otvorili sa hranice a konečne sme mohli z našej „železnej klietky“ vycestovať do zahraničia. V televízii sa postupne objavovalo čoraz viacero TV programov, zrazu do nášho života vstúpili nové technológie a počítačový svet a lákadlá… Už v januári 1990 k nám na našu univerzitu do Košíc prišli prví lektori, vo väčšine prípadov naši rovesníci z univerzít v Kanade a USA, aby nás učili angličtinu. A tak sme sa ju učili všade, na univerzite, ale aj pri pive, pri futbale či na diskotéke. Množstvo búrok som v tom čase prežíval v sebe. Na jednej strane ma lákalo more nových možností, na druhej strane v mojom vnútri silnel hlas prebúdzajúceho sa volania po kňazstve. A potom v auguste 1991 prišli Svetové dni mládeže v poľskej Čenstochovej. Tam na Jasnú Horu som pricestoval so svojim mladším bratom „len tak náhodne“, no na každom kroku sme pociťovali úžasnú Božiu ruku. Večerná vigília, ktorú sme slávili so Svätým Otcom Jánom Pavlom II. a so státisícmi mladých ľudí, tam zídenými z celého sveta, na priestranstve pred mariánskou svätyňou na Jasnej Hore, pre nás všetkých bola obrovským zážitkom. To, čo sme vtedy tam zažili, bolo nezabudnuteľné a nám sa pomaly otvárali oči. Tam, pri nohách Čiernej Madony, kam po stáročia prichádzal poľský národ s veľkou prosbou o pomoc, tam sa vo mne opäť prebudila veľká túžba po kňazstve.
Nie, nie vždy sa dá zabudnúť…
Nuž toto všetko v mojom vnútri spôsobilo na jednej strane veľkú radosť a veľkú túžbu po kňazstve, no na strane druhej vnútorný chaos. Nevedel som sa rozhodnúť. Stále ma lákal svet a diskotéky. Preto ten únik do Nemecka, aby tam ďaleko od domova uprostred cudzích ľudí a pri práci od svitu do mrku som na kňazstvo zabudol. No nedalo sa. A ani pekné zarobené peniaze nemali tu silu obrať ma o túto myšlienku. Po istom čase týchto vnútorných zápasov som sa vrátil späť domov na Slovensko, aby som o niekoľko dní so silne bijúcim srdcom mohol zaklopať na dvere našej dedinskej fary a aby som nášmu kňazovi so zatajeným dychom mohol povedať: „Otče, chcem, chcem sa stať kňazom!“ Keď som túto vetu konečne dal zo seba von, do môjho srdca vstúpil úžasný pokoj, a ten pociťujem dodnes. Je to nadčasový pokoj, ktorý je Božím darom a zároveň aj uistením, že som vstúpil na správnu cestu. Náš pokorný a múdry mladý pán farár, otec Stanislav, sa na mňa len pousmial, potom sa dotkol môjho pleca a povedal, vlastne zarecitoval jednu slohu z piesne Pavla Hammela pod názvom Podnájom: „Na začiatok netreba mať veľa. Stačí, že sme majiteľmi cieľa.“ V tej chvíli som vedel, dobre som vedel čo, resp. Kto je cieľom môjho života. „Na začiatok netreba mať veľa. Stačí, že sme majiteľmi cieľa.“
A znova do školských lavíc. Nie, nie vždy to bolo ľahké, nebolo to ľahké pri hebrejčine, gréčtine či latinčine a potom Filozofia, Cirkevné dejiny, Starý zákon a Nový zákon, Fundamentálka, Dogmatika, Morálna teológia, Kánonické právo. Na skúške z Dejín filozofie sme „potili krv“… Hodiny a hodiny, týždne a týždne, mesiace a mesiace, roky a roky strávené pri skriptách a učebniciach a v Kaplnke, kde sme čerpali silu, či pri chutnej strave v jedálni, pri desiatkach a desiatkach brigád. Deň čo deň si bolo potrebné nanovo povedať: „Chcem, chcem byť kňazom, chcem byť Kristovým kňazom!“ Akú silu nám vtedy dávala Eucharistia a Panna Mária a naše seminárne spoločenstvo, viac ako tri stovky mladých mužov, plných sily, nádeje a túžby: „Chcem, chcem Pane, chcem byť Tvojim kňazom!“ A naši seminárni predstavení na čele s pánom rektorom, otcom Jozefom, s týmto dobrým a pokorným otcom… A naše sestričky. Ako len nám vyvárali a starali sa o nás, pre nás plakali, z nás a s nami sa tešili. Koľko radosti a Božej lásky sme po tieto dni našich seminárnych štúdií zažívali. Ale občas aj bolesti a smútku, keď sa niekedy človek cítil nedobre, keď mu bolo clivo, smutno za rodinou, za priateľmi a niekedy možno aj za láskou, za zabudnutou láskou…
„Chcem! Chcem, Pane! Chcem zostať verný!“
Deň čo deň, deň čo deň, deň čo deň, opäť a opäť bolo potrebné povedať jedno rozhodné, premyslené a premodlené: „Chcem! Chcem, Pane!“ A potom prišli vysviacky, najprv svätenie na diakona a potom o rok v júni Kňazská vysviacka. Dodnes si pamätám na tvrdú dlážku košickej katedrály, mojej starej a dobrej košickej katedrály, v ktorej som bol spolu s ďalšími mojimi spolubratmi vysvätený za kňaza. Naše rozhodné: „Chcem!“ sa v ten deň rozliehalo nielen košickou, ale aj spišskou a rožňavskou katedrálou. To vážne slovo: „Chcem!“, koľkokrát len bolo v nás nanovo premodlené a preplakané. „Chcem, áno, Pane, chcem, ale dám to, zvládnem to?“ Aj krátko pred našou vysviackou, pár dní na duchovných cvičeniach v Tatrách, bolo ono nanovo premodlené, a potom aj prebolené. V závere Duchovných cvičení sa stalo čosi nečakané. Takmer všetci, teda z päťdesiatich účastníkov štyridsiati piati diakoni, budúci svätenci a aj náš exercitátor, otec biskup Andrej, sme ochoreli na salmonelózu. A tak naše kroky k nášmu slávnostnému: „Chcem!“ v tej, ktorej katedrále, pred otcami biskupmi, pred tam zídenými kňazmi a pred našimi blízkymi a celým Božím ľudom, naše kroky ku kňazskej vysviacke smerovali takmer rovno z popradskej nemocnice.
Už je to dávno, čo sa toto všetko udialo, čo z našich nadšených mladých sŕdc a perí zaznelo slávnostné: „Chcem! S pomocou Božou chcem!“ Medzitým už ubehlo v potoku pred našim domom veľa vody, aj keď ten potôčik je iba malilinký. Dnes som z milosti Božej Kristovým kňazom a každý krok môjho kňazského života si vyžaduje moje nové a nové: „Chcem!“, nové a nové: „Chcem!“, podložené modlitbou, Eucharistiou, Sviatosťou zmierenia, Božím slovom, kňazským spoločenstvom, spoločenstvom Cirkvi, rodinným spoločenstvom, obetou, radosťou, smútkom, samotou… Dennodenné: „Chcem!“, aj v radosti, aj v šťastí, aj v smútku, aj v nešťastí… Toto slovo, kňazské: „Chcem!“, je vyrieknuté mnou, slabým človekom, je vyrieknuté nami, slabými ľuďmi kňazmi, je vyrieknuté tými, ktorých si Pán povolal, ktorí začuli tento zvláštny Boží hlas, a ktorí svoje životy, svoje krehké hlinené nádoby, zverili do Božích rúk. Toto slovo nie je iba chvíľkové a nemá byť iba chvíľkové, lebo je to slovo vážne, je to slovo na celú večnosť, je to zodpovedné slovo, premyslené slovo, premodlené a preplakané slovo, slovo žobrajúce o Božiu lásku a Božiu pomoc, slovo úprimne prosiace Boha o jeho pomoc a zmilovanie. Je to slovo vyrieknuté na každom kroku, slovo vyrieknuté v kostole pri slávení Eucharistickej obety, slovo pri ohlasovaní Božieho slova, je to slovo vyrieknuté v spovednici, je to slovo vyrieknuté pri predkrstnej či predmanželskej náuke, je to slovo vyrieknuté v škole pri katechéze, je to slovo vyrieknuté pri lôžku chorého a aj na cintoríne, keď sa pri poslednej rozlúčke so zosnulým človeku tlačia do oči slzy. Je to slovo vyrieknuté aj na vrchole hory, aj na brehu jazera, aj na kvitnúcej jarnej lúke aj v zlate žiariacej jesennej prírode. Je to slovo vyrieknuté aj vo svojej izbičke počas predlhých nocí, keď kňazské srdce nemôže spať a bdie nad svojimi ovečkami. A je to aj to dnešné: „Chcem!“, dnešné korona vírusové: „Chcem!“, keď kňaz nemôže byť so svojimi ovečkami, keď im nemôže hovoriť o Bohu, keď preto veľmi trpí a keď teraz prišla iná chvíľa, chvíľa v tichu kostola hovorenia Bohu o svojich ovečkách. Áno, toto je naše kňazské: „Chcem!“, nie iba nejaké náladové, chvíľkové… „Chcem, Pane, veľmi chcem, veľmi chcem byť Tvojim kňazom, Tvojim svätým kňazom, až do smrti! Prosím, pomôž mi v tom, pomôž mi v tomto mojom chcem!“ A toto zodpovedné slovo: „Chcem!“ má aj iné meno, meno: „Vernosť!“ Ako často mi toto slovo pripomínajú priatelia z Nemecka, keď s nimi telefonujem: „Jozef, bitte, bleib treu! Jozef, prosím, zostaň verný!“
„Milovaná, milovaný, chcem ti navždy patriť…Chcem!“
A ako nespomenúť aj to manželské: „Chcem!“, vyrieknuté pre oltárom. „Milovaná, milovaný, chcem ti navždy patriť, chcem navždy byť tvoj, chcem navždy byť tvoja, a preto tu pred Bohom, pred zástupcom Cirkvi a pred celou cirkevnou obcou sľubujem, že ti budem verným manželom, že ti budem vernou manželkou a že ťa nikdy neopustím, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe, a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života. Tak mi Pán Boh pomáhaj!“ Tto manželské pevné a rozhodné: „Chcem!“, aké je ono dôležité, a aké je dôležité pre život, aké je dôležité, aby toto: „Chcem!“, bolo zodpovedné a vyrieknuté s láskou a pokorou, premodlené na kolenách, a vyprosené u Boha, stále a neodvolateľné, nie iba emocionálne, ale aj racionálne, vyrieknuté s obrovskou dôverou v Boha a v jeho pomoc. Aj toto manželské: „Chcem!“ má svoje druhé meno, meno: „Vernosť!“
A ako si nespomenúť na toto: „Chcem!“ a „Vernosť“ u zasvätených osôb, tak mužov ako aj žien, státisícov slobodných mužov a státisícov slobodných žien, ktorí začuli Boží hlas, ktorí s nadšením nasledujú svojho Majstra, Nepoškvrneného Baránka, v evanjeliových radách chudoby, čistoty a poslušnosti. Títo nenápadní hrdinovia nám kryjú chrbát, títo nenápadní hrdinovia vo svojom: „Chcem!“ sa z lásky k Bohu a k človeku dennodenne na rôznych poliach ľudského života nezištne obetujú, aby sme my mohli žiť. Ako si len nespomenúť na svätú Matku Terezu, na svätú Teréziu z Avily, na nenápadnú kvetinku, svätú Teréziu z Lisieux, na svätú Editu Stein, na blahoslavenú sestru Zdenku, na sestru Bernadetu Pánčiovú, ako si len na nich nespomenúť? Ako si len nespomenúť na sestry Františkánky, na sestry Dominikánky, na sestry Karmelitánky, na sestry Redemptoristky, na Misionárky lásky, na Milosrdné sestry Svätého kríža, na sestry Vykupiteľky, na sestry Vincentky, na sestry Satmárky, na sestry z Congregatio Jesu, na Služobnice Ducha Svätého, na sestry Klarisky a mnohé iné…
Toto jasné, jednoznačné a zodpovedné: „Chcem!“, je však počuť v každej oblasti nášho života aj dnes, aj dnes v tejto korona kríze. Ako toto: „Chcem!“ dnes zaznieva z úst lekárov, zdravotných sestier a ostatných zdravotníckych pracovníkov. Ako ho len počuť z úst hasičov, policajtov, vojakov, pracovníkov v obchodoch, a mnohých neznámych, mnohé neznáme duše s veľkým srdcom a s veľkou túžbou pomôcť a vyrieknuť: „Chcem!“
„Chcem!“ všetkých a ich a naša „Vernosť!“
Bez tohto zodpovedného a jednoznačného: „Chcem!“ si vlastne ani nemožno predstaviť náš život. Toto zodpovedné: „Chcem!“ vyriekne vodič autobusu, kamiónu či sanitky, keď si sadá za volant. Hovorí: „Áno, chcem, chcem jazdiť bezpečne, aby som nikomu neublížil.“ Toto: „Chcem!“ naplno vyriekne pekár vo chvíli, keď v nočnej hodine pre nás pečie chlieb. Chce, aby nám tento chlieb neuškodil, ale aby nás nasýtil. Toto: „Chcem!“, jednoznačné a zodpovedné, je nevyhnutnou súčasťou života, je prejavom dôvery, bez ktorej by už život na tejto zemi bol peklom. Svoje pevné a jednoznačné: „Chcem!“ deň čo deň vyriekne aj voda, ktorú tak preveľmi potrebujeme. Deň čo deň chce uhasiť smäd človeka, smäd vtáčika, zvieraťa aj stromu či rastliny. Svoje: „Chcem!“ deň čo deň vyriekne aj slniečko, naše milé slniečko, ktorého svetlo a teplé lúče potrebuje každý z nás. Áno, v najvnútornejšom vnútri aj vody, aj slnka, aj zeme, aj svetla, aj tmy a aj všetkého, čo na tomto svete jestvuje, je ukryté jasné a jednoznačné: „Chcem!“ – „Vernosť“. Nevieme si to ani predstaviť, ak by jedného dňa naša zem jednoducho povedala: „Nechcem, už nechcem sa točiť okolo svojej osi, už nechcem byť úrodnou!“ To by bol koniec, totálny koniec. No v najvnútornejšom vnútri našej milovanej zeme je ukrytá obrovská túžba, obrovské zvolanie: „Chcem! Chcem vám aj naďalej priniesť deň aj noc, jar, leto, jeseň a zimu a chcem byť úrodnou, chcem Vám aj naďalej rodiť úrodu! Chcem Vám aj naďalej s láskou až do krajnosti slúžiť! Chcem!“ A my si uvedomujeme, aký obrovský význam má toto: „Chcem!“ našej zeme, aký obrovský význam má pre nás jej: „Vernosť!“
„Chcem!“, odkiaľ to pochádza? Odkiaľ to: „Chcem!“?
V čom je ukryté tajomstvo toho: „Chcem!“, odkiaľ pochádza? Odkiaľ to: „Chcem!“ vstúpilo do najvnútornejšieho vnútra všetkého tvorstva?
Počúvajme slová Knihy Genezis: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. 2 Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Dielo prvého dňa. – 3 Tu povedal Boh: „Buď svetlo!“ a bolo svetlo. 4 Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy. 5 A Boh nazval svetlo „dňom“ a tmu nazval „nocou“. A nastal večer a nastalo ráno, deň prvý. Dielo druhého dňa. – 6 Potom Boh povedal: „Buď obloha uprostred vôd a staň sa delidlom medzi vodami a vodami!“ 7 I urobil Boh oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou. A stalo sa tak. 8 A Boh nazval oblohu „nebom“. A nastal večer a nastalo ráno, deň druhý…“ (Gn 1, 31-2,4)
Počúvajme slová z Listu sv. apoštola Pavla Kolosanom: „On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, 14 v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov. 15 On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, 16 lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. 17 On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva. 18 On je hlavou tela, Cirkvi.“ (Kol 1, 13-20)
Od samého Stvoriteľa, od Stvoriteľa neba a zeme, od Stvoriteľa všetkého tvorstva, od Stvoriteľa človeka, od nášho Boha, od nášho nebeského Otca i od jeho Syna a nášho Pána Ježiša Krista aj od Ducha Svätého je toto večné a neodvolateľné: „Chcem!“ Náš Trojjediný Boh je počiatkom všetkého, v ňom je večné: „Chcem!“, v ňom je večná: „Vernosť!“ Náš Trojjediný Boh je: „Chcem!“ „Chcem, aby ste boli, chcem, aby ste milovali, veď ste mnou nekonečne milovaní, chcem, aby ste žili, chcem, aby ste večne žili! Chcem! Chcem, jednoducho chcem, a toto moje definitívne: ,Chcem!´ zaznelo z úst môjho jediného a nekonečne milovaného Syna na kríži, keď ste ho tam svojimi hriechmi na Kalvárii pribili. Toto moje definitívne: ,Chcem!´ sa nesie celými vašimi ľudskými dejinami, nesie sa celou večnosťou. Chcem! Som vernosť!“
Božie: „Chcem!“ a moje: „Chcem!“
Už takmer v závere nášho uvažovania si opäť spomeňme na českého speváka Michala Davida a na jeho pieseň „Chtěl bych žít…“, ktorá sa nesie našimi uvažovaniami v Duchovnej obnove pre tento čas. Český spevák napriek opustenosti počas svojho detstva a dospievania zo strany svojich rodičov na život nezatrpkol. V piesni vyspieval svoju túžbu: Chcel by žiť, chcel by rásť dohora a priamo, chcel by postaviť dom a zasadiť strom, chcel by si nájsť skvelú dievčinu a stať sa jej manželom, chcel by mať množstvo dobrých priateľov a po občasnej búrke by chcel opäť prežívať úžasný pokoj. Toto všetko by chcel. O ňom platí Hammelova pesnička: „Na začiatok netreba mať veľa. Stačí, že sme majiteľmi cieľa.“ Michal David má v ranej mladosti svoj cieľ a zaiste aj tuší, ako veľmi záleží na tom jeho: „Chcem!“ Veľmi záleží na jeho slobodnom a zodpovednom a vytrvalom: „Chcem!“, ktorého druhé meno, ktorého synonymom je: „Vernosť!“
Aké šťastie mal slepec z Jericha, slepec Bartimej, že neprestal byť verný svojej túžbe a že neustále chcel vidieť. Aké šťastie mal vtedy slepec z Jericha, keď sedel pri ceste a okolo kráčal muž, ktorého meno je: „Chcem!“, ktorého meno je: „Vernosť!“ Tento muž v tej chvíli vrátil slepcovi zrak, lebo chcel, lebo je Boží Syn, je Boh, ktorého meno je: „Chcem!“, ktorého meno je: „Vernosť!“ Od tejto chvíle sa bude od bývalého slepca, teraz už od vidiaceho Bartimeja, očakávať vďačnosť a zodpovednosť za svoj zrak, zodpovednosť, ktorej meno je: „Chcem!“, ktorej meno je: „Vernosť!“
„Chcem, s pomocou Božou, chcem!“, zaznelo z mojich úst pri kňazskej vysviacke a zaznieva aj z úst svätencov pri každej kňazskej vysviacke. „Chcem!“, zaznieva aj pri dočasných či večných sľuboch osôb, mužov či žien, ktorí túžia svoj život zasvätiť Bohu. „Chcem!“ zaznieva aj v kostole pred oltárom z úst milovaného ženícha a z úst milovanej nevesty. To: „Chcem!“ má aj svoje druhé meno, ktorým je: „Vernosť!“ Aké sú len prepotrebné na každom kroku ľudského života. Aké sú len prepotrebné. Len je tu ešte jeden háčik. To ľudské slobodne a zodpovedne vyrieknuté: „Chcem!“, je v ľudskom svete ľahko zraniteľné a tak sa ľahko jednoznačné: „Chcem!“, niekedy mení na: „Nechcem!“ a „Vernosť!“ sa niekedy prirýchlo zmení na: „Nevernosť!“ Ako sa to už stalo nejednému kňazovi, nejednej Bohu zasvätenej osobe, nejednému manželskému páru, ako sa to už stalo… Ako sa to žiaľ často stáva. Čo s tým? Nie, naše ľudské: „Chcem!“ a „Vernosť!“, nikdy nebudú 100%, lebo sme hriechom ranení ľudia. A tak niekedy môže do nášho domu vtrhnúť silnejší muž, ako sme my a …
A preto potrebujeme Boha a jeho ozajstné a večné a 100%-né: „Chcem!“, potrebujeme nekonečnú Božiu: „Vernosť!“ Naše: „Chcem!“ potrebujeme ponoriť do večného Božieho: „Chcem!“ a našu: „Vernosť!“ ponoriť do večnej Božej: „Vernosti!“ A ani pekelné brány nás nepremôžu. „Veď kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč?“ (Rim 8, 35) Nie náhodou naši predkovia nám zanechali múdru skúsenosť: „Bez Božieho požehnania, márne sú naše namáhania!“
Nuž „na začiatok netreba mať veľa, stačí, že sme majiteľmi cieľa!
Nuž „Chtěl bych žit… Chcel by som žiť, chcem, veľmi chcem, veľmi chcem byť verný…
Pane, prosím, pomôž mi zostať verným, pomôž nám všetkým zostať až do smrti verný! Amen.
Pavol Hammel: Podnájom
Slnko visí ako kufor s májom
sťahujem sa k tebe na podnájom
sťahujem sa k tebe na podnájom.
Mám len skriňu plnú nôt a piesní,
mám aj budík, aby som bol presný
mám aj budík, aby som bol presný.
Na začiatok netreba mať veľa
stačí, že sme majiteľmi cieľa.
Stačí, že sme majiteľmi cieľa.
Stačí, že sme majiteľmi cieľa.
Stačí nám, že vieme kresliť domy
vieme deliť zlé aj dobré dvomi
stačí nám, že štyri steny máme
ostatné – to predsa príde samé.
Na začiatok netreba mať veľa
stačí, že sme majiteľmi cieľa.
Stačí, že sme majiteľmi cieľa.
Stačí, že sme majiteľmi cieľa.
Stačí, že sme majiteľmi cieľa.
Stačí, že sme majiteľmi cieľa.
Slnko visí ako kufor s májom
sťahujem sa k tebe na podnájom
sťahujem sa k tebe na podnájom.
Mám len skriňu plnú nôt a piesní
mám aj budík, aby som bol presný
mám aj budík, aby som bol presný.
Na začiatok netreba mať veľa
stačí, že sme majiteľmi cieľa.
Stačí, že sme majiteľmi cieľa.
Stačí, že sme majiteľmi cieľa…
Nech Vás Pán žehná a chráni a nech Vaše srdcia naplní milosťou a pokojom. To Vám od Vzkrieseného Pána vyprosuje Jozef Žvanda