Duchovná obnova pre tento čas VIII.: „Chtěl bych žít! Chcel by som žiť!“ …„Chcem rásť, chcem vydať klasy…“
Keď český spevák Michal David so skupinou Kroky Františka Janečka naspieval pieseň „Chtěl bych žít“, bol práve rok 1982 a začiatkom leta sa na Pyrenejskom polostrove v horúcom Španielku konali Majstrovstvá sveta vo futbale. Víťazom svetového šampionátu sa vtedy stali Taliani a v ich tíme zažiaril Paolo Rossi, ktorý na tomto šampionáte strelil šesť gólov, čím získal Zlatú kopačku pre najlepšieho strelca majstrovstiev a Zlatú loptu. V tíme Talianov zažiaril aj brankár Dino Zoff. Ten mal už štyridsať rokov a 133 dní, keď preberal s kapitánskou páskou trofej pre najlepší tím sveta. V tom istom čase slávil Michal David, vlastným menom Vladimír Štancl, 14. júla 1982 svoje dvadsiate druhé narodeniny a jedna z jeho najslávnejších pesničiek „Chtěl bych žít“, začala raziť rádiovým éterom svoje prvé brázdy.
Text piesne je naozaj hodnotný, veď sami to posúďte:
Chtěl bych žít, to každopádně
A chtěl bych růst a nezůstat na dně
Zasadit strom do své hlíny
a postavit dům a v něm byt
Jen tak jak se má
Jenom právě tak chtěl bych žít
Chtěl bych žít, měsíců fúru
A chtěl bych růst, jen rovně a vzhůru
Potkat se s nádhernou dívkou
A pak mužem své ženě být
Jen tak jak se má
Jenom právě tak chtěl bych žít…
Som milo prekvapený z toho, ako to mal spevák Michal David vo veľmi mladom veku úplne jasné, teda aspoň tak, ako o tom vo svojej piesni spieva. Mal jasné v tom, že chcel by svoj život žiť a nie iba prežívať, chcel by postaviť dom a zasadiť strom, chcel by rásť, len rovno a dohora, chcel by sa stretnúť s nádhernou dievčinou, ona by sa stala jeho ženou a on jej mužom. Som milo prekvapený…
Čo vlastne chcem… Kto z vás by chcel…
A ešte väčšie prekvapenie zažívam, keď si prečítam jeho životný príbeh. Detstvo speváka Michala Davida bolo skutočným detstvom len pár prvých rokov. Keď sa však jeho rodičia začali rozvádzať, nedokázali sa zhodnúť na ničom vrátane starostlivosti o deti. Nakoniec spevákova staršia sestra zostala žiť s otcom, s ktorým emigrovala do Švajčiarska. Svojho otca a sestru stretol až po mnohých rokoch, keď už bol dávno dospelý. Jeho mama pochádzala z cirkusovej rodiny a starostlivosť o syna nezvládla, a tak istý čas strávil aj v detskom domove. „Z okna decáku som pozoroval, ako do Prahy prichádzajú tanky,“ spomína David vo svojej autobiografickej knihe na rok 1968. Keď jeho matka vystupovala s cirkusom v zahraničí, syna pre zmenu odložila do cirkevnej školy, neskôr ho poslali príbuzní bývať do internátu. Takéto bolo detstvo a dospievanie slávneho českého speváka, dnes už takmer šesťdesiatnika, Michala Davida, ktorý dnes žije so svojou manželkou Marcelkou v české Praze a svoju trpkú skúsenosť z detstva vložil aj do piesne Valčík pro mámu, kde okrem iného spieva: „Nikdo neslyší, když se stromky lámou, Táta odešel, já jsem zůstal s mámou, Neuznával jsem, že se lásky končí, že kdo miloval, se tak náhle loučí…“ Napriek trpkému detstvu je dnes Michal David úspešným spevákom, stal sa aj úspešným skladateľom a, a, a je dobrým človekom, mužom a manželom.
Som milo prekvapený, že aj napriek obrovským ťažkostiam s naštartovaním sa pre život, to mal Michal David v mladom veku dvadsaťdva rokov úplne jasné. Žiaľ niekedy ja sám mám opačnú skúsenosť. Už roky ako kňaz pracujem s vysokoškolákmi, mnohí z nich už majú viac ako dvadsať dva a niektorí z nich niekedy ani nevedia, čo vlastne chcú. Často sa ich pýtam: „Čo vlastne chceš, o čo ti vlastne ide v tvojom živote? Aký je zmysel tvojho života? Akú máš víziu do svojho života? Teda o čo ti vlastne ide?“ A čo vidím? Niekedy iba rozpačitý pohľad a myknutie plecami. Hádam už zakrátko v živote dozrejú…
Americký psychológ Abraham Harold Maslow (1908-1970), zakladateľ humanistickej psychológie a autor tzv. Pyramídy potrieb – hierarchie ľudských potrieb, keď si počas jednej z prednášok na Harwardskej univerzite všimol svojich poslucháčov vysokoškolákov – znudených a nesústredených, svoju prednášku prerušil a položil im tri otázky. Prvá z nich znela: „Kto z vás by chcel tak ako humanista a lekár Albert Schweitzer ísť do Afriky a pomáhať tam chudobným, nech zodvihne ruku.“ Neprihlásil sa nik. A tak prišla druhá otázka: „Kto z vás by sa chcel zriecť úplne všetkého, a tak ako Matka Tereza by chcel slúžiť najchudobnejším z chudobných, nech zodvihne ruku.“ Neprihlásil sa nik. Nasledovala tretia otázka: „Kto z vás by sa chcel oženiť či vydať sa a založiť si rodinu, prijať deti a vychovávať ich, nech zodvihne ruku.“ Neprihlásil sa nik. Napokon z úst profesora Maslowa zaznela už iba posledná otázka, na ktorú si mal už každý odpovedať sám: „Kto potom, kto potom, kto potom iný, ak nie vy? Kto potom?“
Čo vlastne chcem, o čo mi vlastne v mojom živote ide? Ako chcem prežiť svoj život? Ako ho chcem žiť? Neraz sme si už v tejto našej pôstno-koronovo-covidovo-virusovo dobe a zároveň duchovnej obnove, ak to tak môžem nazvať, teda neraz sme si už tieto otázky položili. Čo vlastne chceme my dospelí, čo vlastne chceme? Aké je dôležité pre nás dospelých nesmierne dôležité, aby sme tieto vážne otázky mali hlboko-vážne a zodpovedne zodpovedané. Lebo ak tomu tak nie je, ak v tom nemáme jasné my dospelí, čo potom mladí ľudia, čo potom naše deti? A teraz máme čas. Sme doma. Sme všetci konečne doma. Sme doma, aby sme si našli na seba čas. A čas aj na hlboko-vážne a zodpovedné odpovede. Aj slepec z Jericha mal čas a čakal a počúval a pýtal sa a …
Nevidel iba počul, chcel a …
„Keď sa približoval k Jerichu, pri ceste sedel akýsi slepec a žobral. Keď počul, že tadiaľ prechádza zástup, pýtal sa, čo sa deje. Povedali mu: ´Ježiš Nazaretský ide tadiaľto.´ Tu vykríkol: ´Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!´ Tí, čo išli popredku, ho okríkali, aby mlčal. Ale on ešte väčšmi kričal: ´Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!´ Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu. Keď sa priblížil, opýtal sa ho: ´Čo chceš, aby som ti urobil?´ On odpovedal: ´Pane, aby som videl.´ A Ježiš mu povedal: ´Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila.´ A hneď videl, šiel za ním a velebil Boha. Aj všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu.“ (Lk 18, 35-43)
Slepcovi je jasné, čo chce, chce vidieť, preto vraví Ježišovi: „Pane, aby som videl!“ „Pane, chcem vidieť! Pane, chcem vidieť! Pane, chcem vidieť!“
Slepec prežil roky svojho života v tme, nevidel svetlo, nevidel nič, nevidel vôbec nič, iba počul. Možno toho počul veľa, možno málo. Mal vôbec niekto záujem o žobráka slepca, ktorý všetkým bol len na ťarchu? Slepec nevidel nič, nič nevidel, iba počul a nad počutým premýšľal… Veď mal dostatok času. A počul aj o Ježišovi z Nazareta. Počul o ňom, počul o jeho zázračnej moci. A medzi riadkami počul o ňom viac. Počul, že Ježiš, ten Nazaretský, že Ježiš Nazaretský je Synom Dávidovým. Možno aj preto si tento slepec na kraji cesty do Jericha neraz kládol otázku: „Nepôjde tadiaľ Ježiš Nazaretský, nepôjde tadiaľ dnes? A on, ktorý mnohým otvoril oči, nemôže otvoriť oči aj mne?“ Slepec z Jericha počul, počul o Ježišovi z Nazareta a pochopil, že on je Synom Dávidovým a mal obrovské tušenie, že on je viac, že ON je tým prisľúbeným Mesiášom, a preto tušil a tajne dúfal, že raz Ježiš pôjde okolo, že raz okolo pôjde Ježiš, jediná jeho Nádej. Ježiš sa stal jeho jedinou Nádejou. A slepec na toto stretnutie so svojou Nádejou trpezlivo v tichu čakal dlhé dni a mesiace, až raz sa to stalo, až raz sa naozaj stalo, že Ježiš, jeho jediná Nádej šla okolo a on v tom kriku a hurhaji rozpoznal hlas svojej Nádeje. Vedel, dobre vedel, čo chce a preto mocno zakričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“
Rozpoznať Ježiša, keď pôjde okolo
Evanjelistom Lukášom si poslúžme ešte raz, možno aj dvakrát či trikrát. Áno, je to Lukáš, ktorý v prvej kapitole svojho evanjeliu zachytáva udalosť Zvestovania Pána, udalosť, keď posol z neba anjel Gabriel oznamuje mladej deve z Nazareta, že sa stane matkou Božieho Syna. Milo nás prekvapuje Máriine ÁNO Bohu, veď to bolo také prekvapivé, také náhle. (Lk 1, 26-38) V čom spočíva tajomstvo Máriinho rozhodnutia, tajomstvo, že Mária vie, čo chce? Evanjelista Lukáš na ďalších riadkoch svojho evanjelia nám dáva vysvetlenie.
Keď betlehemskí pastieri na vlastné oči vidia, že sa potvrdzuje to, čo v rozžiarenej noci počuli od nebeských poslov na betlehemských poliach, keď toto všetko vyrozprávajú prekvapenej Božej Matke, Panne Márii a svätému Jozefovi, jej ženíchovi v maštali na kraji mesta, vtedy evanjelista Lukáš píše: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ (Lk 2, 19) A rovnako sa zachovala Panna Mária aj o dvanásť rokov neskôr. Keď po troch dňoch našli svoje stratené dieťa, dvanásťročného syna Ježiša medzi učencami v chráme a keď jej syn Ježiš na jej výčitku odpovedá protiotázkou: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“, evanjelista Lukáš dodáva: „A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci“ (Lk 2, 41-52) Tajomstvo Máriinej rozhodnosti zrejme spočíva v jej stíšení sa, v jej uvažovaní a premýšľaní, v jej modlitbe a v ukotvení sa na Boha. Často v tichu a v modlitbe premýšľala nad svojim životom, a tak nepremeškala dobu, keď okolo šiel Boh. A vedela, čo chcela.
Pápež František v jednej zo svojich pôstnych kázní v Dome sv. Marty cituje sv. Augustína: „Len jedného sa bojím, aby som nepremeškal chvíľu, keď okolo pôjde Boh. Len toho sa bojím, že nerozpoznám Ježiša, keď pôjde okolo.“
Panna Mária tú chvíľu nepremeškala a nepremeškal ju ani slepec z Jericha. Spoznali chvíľu, keď okolo šiel Boh a spoznali aj to, čo chcú tomuto Bohu povedať. A našťastie, ani sv. Augustín túto chvíľu nepremeškal. Je pravda, že Ježiš šiel vôkol neho neraz a sv. Augustín vôbec nereagoval. Našťastie jednu z tých posledných chvíľ sv. Augustín nepremeškal, a tá ho zmenila.
Sú mladí ľudia, sú vysokoškoláci, ktorých detstvo…
Spomínali sme v úvode speváka Michala Davida a pieseň jeho mladosti, v ktorej prekvapuje svojim jasným postojom, čo so životom, čo od svojho života očakáva a akým smerom sa chce uberať. Jeho detstvo bolo skôr tmou ako svetlom, tmou podobnou tej tme slepca z Jericha. Michal David neprežil šťastné detstvo, no práve skrze utrpenie asi šiel okolo neho nenápadne Ježiš, a možno práve bolesť a utrpenie a netušené stretnutie s Ježišom mu pomohli dozrieť a rozpoznať, čo vlastne od svojho života chce a ako chce žiť a my mu už iba prajeme, aby v tom kráčaní a hľadaní neprestal a aby za tou túžbou chcieť žiť objavil ešte väčšiu túžbu, nie iba túžbu stáť sa skvelým spevákom a skladateľom, nie iba túžbu stáť sa Majstrom sveta vo futbale, nie iba žiť , ale večne žiť a prijať pozvanie raz spievať v nebeskom domove.
A tu je ešte moja iná skúsenosť, tajomstvo, prečo… Sú mladí ľudia, sú vysokoškoláci, ktorých detstvo nebolo ozajstným detstvom a nezažili radosť. A aj napriek tejto trpkej skúsenosti dokázali sa cez toto tmavé ráno svojho života preniesť, dnes sú plní života a radosti a vedia, čo chcú…
Príliš veľa skutočne vážnych otázok…
A opäť stojíme pred otázkou, či otázkami: „Čo vlastne chcem, o čo mi vlastne v mojom živote ide? Ako chcem prežiť svoj život? Ako ho chcem žiť? Ako chcem žiť svoj pozemský život? Na akých hodnotách ho chcem budovať? A nebude môj pozemský štýl života prekážkou pre môj večný život? A vôbec túžim po večnom živote?“
Je veľmi potrebné, aby na prvom mieste sme na tieto otázky hľadali odpovede my dospelí, lebo tu ide o vážne veci. My to potrebujeme vedieť, na prvom mieste to potrebujeme vedieť my. My potrebujeme mať jasno v tom, čo chceme, že chceme, že to chceme v živote vyhrať, že to chceme v živote vyhrať pre NEBO. Potrebujeme v tomto mať absolútne jasno, oveľa jasnejšie ako futbalisti, ktorí prídu na Majstrovstvá sveta a majú v tom absolútne jasno: „Chcú Zvíťaziť, chcú byť Majstrami sveta!“ My to potrebujeme mať jasno v najvážnejších otázkach života, viery a mravov, v otázkach, o čo, resp. o koho (o Koho) sa chceme v živote opierať, v otázkach, z čoho chceme v živote čerpať, na čom máme budovať a čoho sa máme chrániť, že sa máme chrániť hriechu, ktorý neľutujeme. Musíme mať v tom úplne jasno, ak ide o ľudský život, ak ide o manželstvo a rodinu, ak ide o výchovu a vzdelávanie našich detí a mládeže, musíme mať v tom úplne jasno, aké hodnoty im chceme do života odovzdať, aby už tu na zemi mohli žiť šťastný a spokojný život a aby raz mohli s pomocou Božou dosiahnuť večný život. V tom to máme mať úplne jasno. A tiež máme mať absolútne jasno v tom, že: „Bez Božieho požehnania márne sú naše namáhania“, a že: „Iba s Pomocou Božou a spoločne to zvládneme!“ Musíme v tom mať jasno, že: „…z džinu či vodky světlo nevykřesám, z džinu bolí hlava…“ Musíme v tom mať úplne jasno, že modlitba a nenápadné skutky sú tými prostriedkami, ako to hovoril pápež František v piatok 27. marca 2020 večer na prázdnom a upŕšanom Námestí sv. Petra vo Vatikáne pri požehnaní Urbi et Orbi, ktoré sa stanú našimi víťaznými zbraňami nielen v boji proti korona vírusu…
Veď my máme vychovávať deti a mládež. Na prvom mieste to musíme mať jasno my, aby sme MY, dospelí, neboli slepí, lebo môže viesť slepý slepého? Môže viesť slepý slepého? V prvom rade MY dospelí v tom musíme mať jasno!
Možno, že …
Možno, že táto pandémia Covid – 19, aj keď je veľmi nepríjemná, možno, že táto pandémia k nám prišla už v hodine dvanástej, aby nás zachránila možno prd niečím horším. Možno, že korona vírus prišiel z Číny k nám nie ako lacný výrobok značky MADE IN CHINA, ale skôr ako zvláštny tajomný dar, aby sme sa zastavili, aby sme sa modlili, aby sme nad tým všetkým premýšľali, aby sme boli spolu. Konečne. Veď sa vytratila človečina z nášho života, a úcta a láska. Veď sa nám rozpadávajú manželstvá ako domčeky z kariet, veď niektorí kňazi opúšťajú a zanechávajú svoje ovečky napospas dravým vlkom, veď sa nám rozkladá spoločnosť a korupcia hlboko zasiahla politikov a justíciu a políciu a obyčajný človek sa často nedovolá pravdy. Veď na každom kroku na nás naráža špina, klamstvo a lož. Z masmédií sa na naše deti a mládež valí množstvo špiny, a to platí aj o verejnoprávnej TV, za ktorú si ešte aj platíme. A pod rúškom modernosti sa nám podsúva strašná moderná „Gender ideológia“, ktorá sa stavia na roveň Boha a na prvom mieste ničí manželstvo, rodinu a duše detí a mládeže. A chlieb a hry nás majú viesť k ľahostajnosti a nevšímavosti a k individualizmu, veď „pre šťastie“ stačí mať plné brucho, WIFI a nabitý mobil… A potom futbal a šport vôbec, aj keď sú veľkým darom pre človeka, predsa sa nám stávajú modlou, štadióny sú pre nás modernými chrámami a modlami sa stávajú futbalisti a speváci, a vlastne telo, kult nášho tela a kult sebectva a nákupné centrá, ktoré dnes zívajú prázdnotou… A naše deti a naša mládež sú nám viac cudzie a cudzie. Srdcia našich detí a mládeže, z ktorých pomaly vyhasína prirodzená túžba po Bohu, nám sofistikovane kradne svet. A tak prežívame oveľa väčšiu tmu, ako onen slepec v Jerichu. Ten však vedel, čo chce, vedel, že človek je v slepote bezmocný, že svetlo ti môže vrátiť iba ozajstná NÁDEJ ukrytá v Ježišovi Kristovi, na ktorého treba v tichu čakať, aby sme nepremeškali chvíľu, keď pôjde okolo. Áno, v tichu treba trpezlivo čakať…
Avšak temnota pandémie, temnota zo strachu pred chorobou a smrťou pre nás nemusia byť zničujúcou temnotou. Teraz, keď pociťujeme svoju bezmocnosť, slabosť a úbohosť, keď sú nemocnice plné chorých a umierajúcich, keď zrazu futbal, šport a zábava, diskotéky a dovolenky či welness a luxusné autá a luxus vôbec pre nás neznamenajú takmer nič, teraz náš Pán, teraz náš Pán, teraz náš Pán kráča okolo. Náš Pán teraz kráča okolo! A my vieme, čo chceme? Vieme, čo chceme? Vieme, čo vlastne chceme? Vieme, čo mu vlastne chceme povedať? Čo mu vlastne chceme povedať? Možno modlitba na kolenách, možno modlitba v tichu na kraji cesty môjho Jericha týchto dní mi ponúkne odpoveď a ja rozpoznám Ježiša, keď pôjde okolo. A možno mi pomôže aj Mária, jeho Matka, naša nebeská Mama. Vo svätom ruženci s Máriou, s našou Mamou, možno rozpoznám jeho tvár a poviem mu: „Pane, chcem, aby…! Pane, tak veľmi chcem, aby si…! Pane, veľmi chcem vidieť!
Zabudnutá Marta
Marta Kubišová, áno, tá zabudnutá krásna Marta, Marta s hlbokým hlasom, Marta, ktorá v čase Pražskej jari ešte „nekonečne mladá“ spievala svoju slávnu Modlitbu, Modlitbu pro Martu, áno, táto Marta spievala svoju Modlitbu aj o dvadsať rokov neskôr na pražskom Václaváku. Tejto Marte sa stalo, že pre túto pieseň, pre túto Modlitbu pro Martu ju neskôr československí komunistickí štátnici odvrhli, aby svet na ňu a na jej Modlitbu pro Martu zabudol. Svet naozaj na ňu časom načas zabudol. Žiaľ, stalo sa to aj Marte, stalo sa to aj tejto Marte, že časom aj ona načas zabudla na Modlitbu pro Martu, že zabudla na modlitbu…. Zabudla na modlitbu až do tej miery, že z nej, z jej lampy, keď ju, keď: „Vodili mě do expresa a tam v pološeru, pili s džinem vůni lesa, někdy na sekeru…“, že z nej vyhorel všetok olej. A lampa zhasla. Nie, „z džinu světlo nevykřesám, z džinu bolí hlava,“ nakoniec konštatuje smutná Marta Kubišová…
Dnes už možno Marta vie, možno už dobre vie, čo chce… Už dospela. Počas komunizmu, ktorý tak rýchlo na Martu zabudol, sme v našich kostoloch tajne počúvali o inej Marte a o jej sestre Márii a aj o ich bratovi Lazárovi. Počúvali sme, ako Ježiš do ich životov často vnášal svetlo, nádej a lásku a tajne sme dúfali, že tak to urobí aj s nami, že aj pre nás sa stane jedinou NÁDEJOU a rovnako aj pre všetky nešťastné Marty a Márie a Lazárov celého sveta a pritom sme spievali mládežnícku pieseň: „Chcem Pane rásť, chcem vydať klasy.“
„Chtěl bych žít… Chcel by som žiť… Pane chcem, veľmi chcem, chcem Pane rásť, chcem vydať klasy…“ a oná Martina pieseň, smutná pieseň Lampa je už iba minulosťou…
Tu je tá smutná pieseň:
https://www.youtube.com/watch?v=_pvvxTGmVhw
Marta Kubišová: Lampa
Byla ve mně lampa, plná petroleje
a tu lampu večer muži rozsvěceli.
Nechápali vůbec, co se se mnou děje,
lásku totiž vůbec nikdy neviděli.
Vodili mě do expresa a tam v pološeru,
pili s džinem vůni lesa, někdy na sekeru.
Neviděli co se děje když má lampa bliká,
chtěli holku co se směje, holku co se svlíká,
chtěli holku co se směje, holku co se svlíká!
A tak se jednou stalo, když mě stý muž svlékl,
že má petrolejka blikla naposledy.
Ten pán se mi vysmál, pak se trochu lekl,
to když cítil místo tepla chladné ledy.
Smutně jsem se rozloučila s tím posledním pánem,
poprvé jsem tehdy pila koktejl prázdna s ránem.
Marně chodím do expresa, bez lampy jsem tmavá,
z džinu světlo nevykřesám, z džinu bolí hlava,
z džinu světlo nevykřesám, z džinu bolí hlava.
Pane chcem, Pane veľmi chcem, Pane, chcem Pane rásť, chcem vydať klasy. Tak veľmi chcem žiť, skutočne, naozaj žiť. Pane, prosím, pomôž mi. Amen
Jozef Žvanda