Duchovná obnova pre tento čas IX: „Chtěl bych žít! Chcel by som žiť!“ – “Forever young…”
Rád chodievam do prírody, v ktorej si môžem oddýchnuť a nadýchať sa čerstvého vzduchu, kde si môžem do sýtosti užívať ticho, ktoré tak veľmi milujem a veľmi, preveľmi potrebujem, ticho, ktoré je už čoraz častejšie prerušované smelším a smelším jarným vtáčím spevom. Rád chodievam do prírody, kde sa rád modlievam a kde si veci života premyslím. Rád chodievam do prírody, či je jar, leto, jeseň a alebo zima, ale predsa najradšej som v prírode na jar. A myslím aj mnohí iní ľudia milujú prírodu, milujú ju v každom ročnom období, ale zvlášť ju milujú na jar, keď sa všetko pomaly prebúdza, zo zeme vyrážajú prvé jarné kvietky, Sasanky a Peter kľúče, na stromoch sa pomaly rozbaľujú malé púčiky a v slnečnom svite ľudské oko vidí, ľudské ucho počuje, ľudský nos cíti a ľudské srdce tuší spev zeme, že všetko chce rásť, všetko chce rásť, všetko chce rásť, všetko chce…
Ozaj, aj Vy sa občas vyberiete do prírody? Aj Vy máte čas alebo aj Vy si niekedy urobíte čas na to, aby Ste si veci premysleli, napr. v prírode alebo doma alebo u Vás v kostolíku? A všimli Ste si už, že konečne je jar a všetko chce rásť? A príroda je istým spôsobom ako Boží chrám.
Áno, všetko už chce rásť, lebo slnečné lúče sú čoraz teplejšie a mrazivá zima, aj keď o tejto poslednej sa možno ani tak nedá povedať, teda mrazivá zima už pominula a jemný jarný dážď všetko orosí, aby všetko mohlo rásť. Áno, chce to teplé slnečné dlane, ktoré nežne objímu všetko a všetkých, a chce to aj pokojný jarný dážď, nie zničujúci dážď, a už vôbec nie nepríjemne pálivý mráz, a chce to aj jarný podvečerný vánok, ktorý malilinký pomaly klíčiaci kvietok jemne pohladí a z blízkeho lesa v tichej lesnej vôni mu prinesie správu, aby rástol a že tu nie je sám. Áno, všetko chce teraz na jar už rásť, aj kvietok, aj tráva, aj strom, aj človek a možno toto všetko, možno, že títo všetci si zároveň v duchu aj spievajú pieseň Michala Davida „Chtěl bych žit, veď aj v nej sa spieva o tejto túžbe, o túžbe rásť, veď len počúvajme:
„Chtěl bych žít, to každopádně A chtěl bych růst a nezůstat na dně…“
Veď mladosť je typická svojim chcením
„A chtěl bych růst…“ A možno na tento rast myslí aj spomínaný slepec z Jericha, náš známy slepec, slepec Bartimej, ako v tej istej situácii vyriekne jeho meno evanjelista Marek, nevidiaci slepec Bartimej, no neskôr už vďaka Ježišovi z Nazareta, vidiaci. O tomto slepom človeku vieme iba málo, vieme o ňom iba to, že sedával v Jerichu pri ceste a žobral. Nevieme ako dlho, nevieme koľko rokov, mesiacov, týždňov či dní tam sedával sám a nepoznáme ani jeho vek. A aj keby svojim fyzickým vekom bol už starší, starý či veľmi starý, duchovne bol určite mladíkom, ktorý chce… Veď mladosť je typická svojim chcením. Lebo sú to mladí ľudia, ktorí chcú, veľa chcú, a často chcú, niekedy veľa chcú a majú na to chcenie právo. Veď aké je dôležité mať to, čo neraz naši mladí chcú: Chcú žiť, chcú byť milovaní, chcú byť prijatí, chcú mať milujúcich a chápavých rodičov, otca a mamu, chcú mať dobrých súrodencov, chcú mať dobrých priateľov a stretávať sa s nimi, chcú žiť v pokoji a mieri, chcú cestovať, chcú študovať, mnohí chcú milovať Boha ako lásku. Veď takýto bol aj neznámy mladík, ktorý jedného dňa padol k Ježišovým nohám, aby sa ho spýtal: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som dosiahol večný život?“ (Mk 10, 17) Takýto bol aj mladý Šalamún. Keď sa mu Boh vo sne zjavil a pýtal sa ho, čo si žiada, že mu to vyplní, mladý kráľ Šalamún prosil o múdrosť. (2 Krn 1, 11)
No niekedy mladí veľmi chcú, až veľmi chcú mať, chcú viacej MAŤ ako BYŤ, chcú vlastniť, chcú to mať tu a teraz, chcú vyliezť na Mont Everest ľudského života, no bezbolestne a s najmenšou cestou odporu, chcú mať, niekedy chcú nerobiť a zarobiť, chcú zarobiť veľa peňazí, chcú vlastniť pozlátka a moderné hračky tohto sveta, ktoré svojim jagotom tak lákajú, veľmi lákajú. No niekedy tie pozlátka aj ľahko oklamú, a tak namiesto radosti sa dostaví smútok, veľký smútok. „Takto sa mladí ľahko stratia vo veciach, ktoré nie sú pre život dôležité“, hovorí na margo toho všetkého pápež František na Kvetnú nedeľu 2020.
Aj mladý ctižiadostivý Augustín, slávny rečník na milánskom cisárskom dvore, sa v istej chvíli života ľahko v nepodstatných veciach stratil. Koľko smútku zažil, keď padol až na dno, až na samučičké dno prchavej pozemskej slávy. A naopak, akú obrovskú radosť vo svojom srdci prežil, zažil akýsi nový reštart, keď zistil, že nič z tohto sveta ho neuspokojí, jedine Boh, aby napokon zvolal: „Nespokojné je moje srdce, Bože, kým nespočinie v tebe.“ Podobné čosi skúsil aj Šavol – Apoštol Pavol. Apoštol národov tiež skúsil všetko, takmer všetko, aby nakoniec mohol celému svetu od radosti vykričať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus!“ (Gal 2, 20) Koľko smútku zažil márnotratný syn, keď zistil, že bohatstvo ho priviedlo na mizinu. Až keď spočinul v otcovom náručí s odpustením, až vtedy do jeho života vstúpila ozajstná radosť. (Lk 15, 11-32) Nuž, aké je dôležité pre mladosť chcieť, chcieť veľké veci, chcieť dobré veci, chcieť správne veci, chcieť Božie veci, chcieť rásť, chcieť stále rásť. Aké dôležité je aj pre človeka, pre každého z nás, neprestať chcieť dobré veci, neprestať chcieť správne veci, neprestať chcieť Božie veci, neprestať chcieť rásť. Ak sa teda vrátime späť k nášmu známemu slepcovi z Jericha, nuž musíme skonštatovať, že síce vieme o ňom iba málo. No na druhej strane vieme o ňom veľa. Slepec Bartimej neprestal chcieť, neprestal chcieť, lebo veľmi chcel, veľmi chcel, veľmi chcel vidieť, lebo chcel rásť. Bol úžasne duchovne mladý a vek mu v tom vôbec neprekážal.
Nechcenie, nechcenie mladosti
Zaujímavý experiment uskutočnil istý profesor na jednej z univerzít v USA. Svojim poslucháčom položil jednoduchú úlohu. Prosil ich, aby na kúsok malého papierika napísali jediné slovko, jediné slovko ako odpoveď na otázku, či sú ZA alebo či sú PROTI. Zvláštna úloha. Netušili, o čo tu ide, netušili ZA čo mali byť alebo PROTI čomu mali byť. Aký bol výsledok? Viac ako 75% študentov bolo PROTI a ani nevedeli prečo, jednoducho boli PROTI. Iba štvrtina vysokoškolákov bola ZA. Zaujímavé…
Nuž s mladosťou je to niekedy aj ináč. S mladosťou je niekedy spojené aj to PROTI, vlastne ani neviem prečo, ale som jednoducho PROTI. S mladosťou je niekedy spojené aj NECHCENIE, niekedy aj veľké nechcenie, nechcenie rásť, nechcenie rásť dohora, nechcenie kráčať proti prúdu, lebo je to namáhavé, veľmi namáhavé… A toto nechcenie má aj svoje meno, má aj svoje mená. Sú to: lenivosť a pohodlnosť, povrchnosť a ľahostajnosť, drzosť a odvrávanie, frajerina a nafúkanosť, depresia a frustrácia. Áno, u mladého človiečika sa toto nechcenie niekedy prejavuje aj v nechcení, v netúžbe po vzdelaní, v netúžbe pretaviť vzdelanie v múdrosť, v netúžbe a v nechcení nezištne pomáhať, v nechcení počúvať autority, v nechcení sa modliť, v nechcení sa hýbať, v nechcení plniť si povinnosti a v nude, utápanie sa v obrovskej nude a vo virtuálnom gaučovom priestore internetu. V takomto prípade sa z mladého človeka, ktorý je nekonečne mladý, stáva duchovný starec, možno Stoletý stařec, o ktorom v jednej zo svojich piesni spieva český spevák Dalibor Janda, či ako to v nadčasovej piesni Stánky kedysi naspievali Brontíci – Brontosauři. Veď sami to z textu piesne posúďte:
Brontosauři: Stánky
U stánků na levnou krásu,
Postávaj a smějou se času,
S cigaretou a s holkou, co nemá kam jít.
Skleniček pár a pár tahů z trávy,
Uteče den jak večerní zprávy,
Neuměj žít a bouřej se a neposlouchaj.
Jen zahlídli svět – maj na duši vrásky,
Tak málo je, tak málo je lásky,
Ztracená víra hrozny z vinic neposbírá.
U stánků na levnou krásu
Postávaj a ze slov a hlasů poznávám,
Jak málo jsme jim stačili dát.
Jen zahlídli svět – maj na duši…
V evanjeliu sa dozvedáme o uzdravení mnohých chorých, a dozvedáme sa aj o uzdravení istého chorého pri rybníku Betsata, pri Ovčej bráne v Jeruzaleme. Keď mu Ježiš vrátil zdravie, povedal mu: „Choď a viac nehreš, aby sa ti neprihodilo niečo horšie.“ (Jn 5, 1-16) Ježiš svojim napomenutím na adresu uzdraveného, ktorý predtým trpel tridsaťosem rokov naznačuje, že choroba tohto človeka bola dôsledkom jeho predchádzajúceho zlého a hriešneho spôsobu života. V minulosti, možno ešte v čase mladosti, ho postihla nie fyzická, lež duchovná slepota, duchovná staroba, nebezpečná duchovná staroba, ktorá bola hlavnou príčinou jeho nemohúcnosti. Duchovná slepota, nebezpečná duchovná staroba, má tak často za následok fyzickú slepotu a mnohé iné bolesti a trápenia. Toľko bolesti je medzi ľuďmi pre duchovnú starobu… A slepec z Jericha? Veľa o ňom nevieme. Vieme však, že čas temnoty nebol pre neho márnym, že v tejto temnote sa zrodila jeho duchovná mladosť s túžbou chcieť, chcieť vidieť, aby mohol rásť a dobre žiť.
Forever young, I want to be forever young – Večne mladý, chcem byť večne mladý
Keď Michal David spieva: „Chtěl bych žít, to každopádně A chtěl bych růst a nezůstat na dně…“, tým vyjadruje, že chce, že stále chce rásť a nezostať na dne a tým naznačuje, že toto je znamením duchovnej mladosti, duchovnej zrelosti, ktorá chce, ktorá chce, ktorá veľmi chce. Chce dobré a správne veci v živote. Chce dobré a správne veci v živote, chce pre svoj život Božie veci, a preto chce správne rozlišovať. A preto chce správne rozlišovať. A ako je to potrebné, ako je to veľmi potrebné v našom živote správne rozlišovať, byť tichým, uvažujúcim a hĺbavým človekom, byť konštruktívne kritický, vedieť správne rozlišovať, neunáhliť sa a vedieť sa správne rozhodnúť… A neplatí to pre každý vek? Veru, platí to aj pre obdobie mladosti, aj pre obdobie dospelosti a aj pre jeseň života. Nuž ak chcem správne rozlišovať a potrebujem k tomu duchovnú mladosť, potom ako si ju nadobudnúť? A ako si ju na celý, celučičký život uchovať? Ako sa stať duchovne mladým a ako ním zostať? Ako si zachovať múdrosť Ducha a duchovne nezostarnúť? Čo majú robiť mladí ľudia, aby boli „forever young“, aby boli „večne mladí, večne duchovne mladí“? Ako to dosiahnuť?
Jas jarného slniečka – jas poznania
V úvode tohto textu sme premýšľali a zároveň aj skonštatovali, že príroda sa teraz na jar už konečne prebúdza, že nielen prírode, ale aj všetkému tvorstvu teraz na jar prospejú teplé slnečné lúče, že všetkému tvorstvu prospeje jemný teplý jarný dážď a že celému tvorstvu prospeje aj nežný a ľahký vánok prinášajúci so sebou pokoj a príjemnú lesnú vôňu. A rovnako to platí aj o človeku a ešte viac to platí o dieťati a mladom človeku. Ako veľmi potrebujú pohladenie Lásky, pohladenie na líce teplými slnečnými lúčmi lásky. Ako veľmi potrebujú kvapky Lásky, príjemne teplý jarný dážď, vodu života, aby uhasili svoj večný smäd po živote a ako veľmi potrebujú jemnú, príjemnú vôňu, jemnú príjemnú vôňu, vôňu Lásky. Čo je tým slnečným lúčom, čo je tým príjemným jarným dažďom, čo je tou príjemnou vôňou pre tie mláďatá, pre naše deti, pre našu mládež a pre nás, milované Božie deti?
Tým príjemným jarným slnečným lúčom, ktorý sa dotýka našich tvárí a vnáša do nich teplo a svetlo, svoj jas, a ktorý sa dotýka aj tvárí našich detí a našej mládeže, je jas poznania. Iba vo svetle môžeme rozpoznať veci, iba vo svetle môžeme rozpoznať pole od lesa, dom od stromu, iba vo svetle môžeme v prichádzajúcom človeku rozpoznať tvár svojho brata, tvár svojej sestry. Čo je tým teplom a jasom poznania v našom živote? Vzdelanie a výchova, vzdelanie a výchova, vzdelanie a výchova. Vďaka vzdelávaniu našich detí a mládeže doma a v škole a v kostole vstupuje do ich sŕdc a myslí jas poznania. Spoznávajú výšku a hĺbku matematiky a fyziky a chémie a biológie a ďalších prírodovedných odborov, spoznávajú ich zákutia a zákonitosti, učia sa premýšľať a začínajú chápať, chápať súvislosti. Vďaka jasu výchovy a vzdelávania sa ponárajú do tajov hudobného a výtvarného umenia, ponárajú sa do tajov literatúry a objavujú majstrovstvo Ducha Svätého vloženého do sŕdc Rúfusa, Hviezdoslava, Kukučína, Boženy Slánčikovej – Timravy, Margity Figuli, Dostojevského, Tolstoja,… Aká múdrosť je vložená do Rúfusových Modlitbičiek. Výchova a vzdelávanie doma, v škole a v kostole. Aká je nesmierne dôležitá. A musíme uznať, že sme jej veľkými dlžníkmi. Ako často si nahovárame, že je potrebné to a to a ono a také projekty a onaké projekty a náhle peniaze určené do škôl presúvame na diaľnice a nemáme čas, a nemáme čas a riešime projekty a máme iba málo času na vzdelávanie a výchovu detí a mládeže. Ako sa niekedy previňujeme voči vzdelávaniu a výchove, keď si nahovárame, že sme ohrození, že náš mier a pokoj je ohrozený, a preto potrebujeme moderné zbrane a stíhačky, predrahé americké stíhačky. A pritom zabúdame na podstatné veci, že nie zbrane, že nie tanky, že nie stíhačky sú zárukou pokoja a mieru na tejto zemi. Nie sú skôr zárukou mieru a pokoja vzdelaní, múdri, pokorní ľudia, milujúci Boha a seba a bratov a sestry s svet? Nie sú skôr zárukou budúceho mieru a pokoja vzdelané, múdre, pokorné a milujúce deti, deti milujúce Boha a naša mládež, naša nádej a budúcnosť? Kto zbraňou bojuje, zbraňou aj zhynie. Toto nie sú moje slová, ale Ježišovo slovo z Getsemanskej záhrady. Keď ho pred jeho umučením zajali a keď ho chcel Šimon Peter brániť mečom, vtedy Ježiš povedal: „Daj svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú.“ (Mt 27, 52)
Jas svetla, jas poznania, jas svetla výchovy a vzdelávania, aký je prepotrebný pre naše deti a mládež a pre nás. Až teraz, keď nemôžeme do školy, keď naše deti a mládež nemôžu ísť do školy, až teraz si to uvedomujeme, aj keď deti a mládež tento stav možno aj vítajú, aby mali čas, aby možno mali konečne nekonečný čas na mobil, na tablet, na internet na počítačové hry, až teraz si to my dospelí uvedomujeme. Ako veľmi potrebujeme vzdelané a múdre deti, aby vďaka poznaniu správne rozlišovali, aby nikdy neprestali chcieť, aby neprestali chcieť dobré veci, správne veci a aby nikdy neprestali chcieť Božie veci, aby sa nestali obeťou virtuálneho sveta. Aby svojim poznaním správne rozlišovali, aby vzdelávanie pretavili v múdrosť a tak vnášali do neraz zamrznutých ľudských svetov teplo, svetlo a nádej. Nuž aké je potrebné, aby sa čím skôr opäť otvorili brány škôl a univerzít, čím skôr, kým nie je neskoro…
Teplý jemný jarný dážď – voda Božej milosti
Jarné kvietky a tráva a polia a lúky a lesy a zvieratá a rovnako aj človek nevyhnutne potrebujú pre svoj život pokojný a teplý jarný dážď, aby všetko mohlo rásť, aby všetko mohlo rásť, lebo všetko Božie tvorstvo má vo svojom najhlbšom vnútri ukrytú obrovskú túžbu: RÁSŤ. Keď na zohriate lúky a polia ľudského sveta zaprší jemný a teplý jarný dážď, všetko sa zazelená, všetko zrazu ožije a všetko začne rásť.
Jas slnečného svetla bez dažďa veľa nezmôže, iba ak navzájom spoja svoje sily. A tak je to aj s jasom ľudského poznania. Vzdelávanie a výchova detí a mládeže majú obrovský význam, no bez dažďa, bez dažďa Božej milosti, by sa z našich detí možno stali vzdelaní a slušní ľudia a humanisti, no bez Božej múdrosti. A v minulosti to boli humanisti a vzdelaní ľudia, a možno aj dnes sú takí, ktorí pre starých a už „nepotrebných“ ľudí vymysleli humánnu smrť menom EUTANÁZIA. Nuž okrem jasu slnečného svetla a tepla, okrem jasu poznania prenesmierne potrebujeme aj DÁŽĎ BOŽEJ MILOSTI. Ako veľmi sa s ním potrebujú stretnúť deti už pod materinským srdcom, ako veľmi potrebujú deti a mládež zažiť rodinu ako domácu cirkev a vidieť svojich rodičov modliť sa a spolu sa modliť. A ako tieto ľudské mláďatá potrebujú zažiť posvätný priestor, Boží chrám a jeho čaro a svätú omšu v nedeľu a v prikázaný sviatok, a na Vianoce a na Veľkú noc, áno, aj teraz na túto Veľkú noc. Ako si to uvedomujeme, zvlášť my dospelí, hoc možno niektorým deťom a niektorej mládeži to aj vyhovuje, že nemusia v nedeľu ráno vstávať a opäť ísť do kostola, a opäť ísť do kostola. No väčšina z nás si to uvedomuje. Prenesmierne potrebujeme, aby na nás zapršal dážď Božej milosti, aby sme jas svojho poznania počúvaním Božieho slova, skrze Eucharistiu a sviatosti a Božie požehnanie postupne s pomocou Božou pretavili v múdrosť. Možno až teraz, možno až teraz, možno až teraz si uvedomujeme, ako nám veľmi kostolík chýba a ako nám možno chýbajú kňazi, a ako nám možno chýbajú kňazi… Ako si uvedomujeme, že dnes sme viac ako inokedy, potrebujeme ísť do hĺbky, do duchovnej hĺbky a vstúpiť do osobného vzťahu s Bohom. A ako si uvedomujeme, že dnes viac ako inokedy musíme na seba pamätať, musíme na seba pamätať a hovoriť Bohu o svojich blízkych, o svojej rodine, o svojej duchovnej rodine, o svojich priateľoch, o trpiacich a chorých, o lekároch a záchranároch, o politikoch…
Môžeme sa to naučiť aj zo skúsenosti židovského národa. Keď sa ten v šiestom storočí pred Kristom pre svoje hriechy dostal do Babylonského zajatia, až tam na brehoch babylonských riek, ďaleko vzdialený, ďaleko vzdialení od svojho domova, od Jeruzalema a od už nejestvujúceho chrámu, až tam začali vstupovať do hlbokej Božej hĺbky, aby Boh ich kamenné srdcia zmenil v srdcia z mäsa, aby zostali mladí, duchovne mladí a aby chceli, aby veľmi chceli dobré a správne a Božie veci… (Ez 36, 26)
Nuž aké je potrebné, aby sa čím skôr opäť otvorili brány kaplniek, kostolov a chrámov, čím skôr, čím skôr, kým nie je neskoro…
Príjemná jarná vôňa – vôňa domova a vôňa babičkiných koláčov…
Jarná príroda sa okrem príjemného a teplého slnečného lúča a teplého jarného dažďa vyznačuje aj vôňou, príjemnou pokojnou jarnou vôňou. Keď zavanie jemný podvečerný vánok a z blízkeho lesa či parku zaveje k nám do ľudského sveta príjemnú vôňu, ako v tej chvíli náhle ožijeme, na chvíľu sa zastavíme a na našej tvári sa vyčarí jemný úsmev a radosť, veď konečne je tu jar, tak dlho očakávaná jar…
Jas pravdy a poznania sa nielen teraz na jar, ale v každú chvíľu nášho života snúbi s dažďom Božej milosti. Tak je to pre náš život, pre život našich detí a mládeže prepotrebné. A k tomu sa pridáva aj tretia sestra. K slniečku – jasu pravdy, k dažďu – vode Božej milosti sa pridáva aj tretia sestra – príjemná vôňa, vôňa domova. Tak veľmi potrebuje ľudské mláďa vôňu domova, kde je otec a mama, bratia a sestry, kde sú starí rodičia, bratranci a sesternice, ujovia a tety, kde je prítomná vôňa lásky, podobne ako vtedy, v Betánii, v dome súrodencov Marty, Márie a Lazára. Vôňa lásky prenikala v tomto dome, preto sa tam Ježiš, vždy cestou do Jeruzalema rad vracal. Aj vtedy, keď mu Mária pomazala drahým olejom jeho nohy, a keď mu svojimi vlasmi jeho nohy vyutierala, vtedy sa domom šírila príjemná vôňa, príjemná vôňa lásky, prijatia, milosrdenstva a odpustenia… (Jn 12, 1-11) Vždy je to tak, ak sa navzájom milujeme, náš dom už nie je domom, ale mení sa v domov a našim domovom sa šíri príjemná vôňa lásky.
No teraz, teraz, teraz v tejto dobe, tej vôni, príjemnej vôni čosi chýba. Sme síce doma, rodičia a deti, sme však v napätí, čo bude a chýbajú nám tí, ktorí spolu dotvárajú čaro domova, čaro nášho domova, naši starí rodiča. Svet tvrdí, že vďaka vírusu sú ohrození, sú najviac ohrození, preto nemôžeme byť spolu. Starí rodičia tú vôňu domova dotvárajú nielen chutným koláčom, ktorého vôňa sa roznáša domovom, nielen uštrikovaným svetrom či „sponzorským darom“ pre svoje deti a vnúčatá… Starí rodičia sprítomňujú múdrosť, skúsenosť a zbožnosť. Práve mnohí starí rodičia naučili svoje vnúčatá láske k Bohu. Práve starí rodičia naučili mnohých mladých ľudskej a Božej múdrosti, aby neprestali chcieť dobré veci a správne veci a Božie veci, lebo jas ľudského poznania sám nestačí. Ako to len počúvam z úst svojich študentov, ako to len často počúvam… Koľkých zachránila, koľkých nás zachránila práve úprimná modlitba a obeta starých rodičov. A teraz nám chýbajú, veľmi chýbajú. Až teraz si to uvedomujeme.
Až teraz si uvedomujeme, ako nám veľmi chýbajú aj v bežnom živote, nielen v tejto vírusovej chvíli. Z nášho života sme si vybudovali neustály stres a zhon a neustály pohyb a sťahovanie, ráno z Bodu A do Bodu B, na obed z Bodu B do bodu C, popoludní z Bodu C do Bodu D, navečer z Bodu D do Bodu E potom opäť neskoro večer opäť do Bodu A, aby sme na víkend zase vyrazili do Bodov F a G a možno aj H, aby sme v pondelok ráno opäť zmasakrovaní nastúpili na tú istú cestu z Bodu A do Bodu. Stres a zhon, stres a zhon, stres a zhon, aby sme už nemali čas na nič, aby sme už nemali čas na život, na rodinu, na starých rodičov, aby sme už potom totálne vyšťavení už nechceli, už nič nechceli, už naozaj nič nechceli…
A tak je tu nebezpečenstvo, veľké nebezpečenstvo. Našich starých rodičov, skôr ako korona vírus, ohrozuje vírus ľudského sebectva, ktorého ovocím je opustenosť a samota, opustenosť a samota starých rodičov…
Nuž aké je to potrebné, aby sme si to čím skôr uvedomili, aké je potrebné, aby sa čím skôr otvorili naše ľudské srdcia a aby sme sa vrátili čím skôr k sebe do rodiny, spolu so starými rodičmi…
Chtěl bych žít… Chcel by som žiť… Áno, Pane, chcem, aby som videl, chcem vidieť…
V Lukášovom evanjeliu hneď v úvode čítame o púti nazaretskej rodiny do Jeruzalema, počas ktorej sa Márii a Jozefovi stratil ich syn. S bolesťou ho hľadali tri dni. Napokon ho po úmornom hľadaní našli medzi učiteľmi v chráme. Počúval ich a kládol im otázky. „Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: ,Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!´ On im odpovedal: ,Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?´ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.“ (Lk 2, 41-50)
Dvanásťročný Ježiš sedí medzi učiteľmi v chráme, počúva a kladie im otázky a chce byť tam, kde ide jeho Otca. Jas pravdy – Ježiš sedí medzi učiteľmi, počúva ich a kladie im otázky. Dážď Božieho Ducha, ktorý na neho zostupuje v Chráme, kam bude neraz prichádzať, až do samotnej chvíle návratu k Otcovi a príjemná vôňa vánku – vôňa domova, je pri Otcovi, je tam, kde je Otec, a tam, kde je Otec, je aj celá rodina, aj starí rodičia, tam sú všetci. Dvanásťročný mladík Ježiš chce, veľmi chce, veľmi chce dobré veci, veľmi chce dobré a správne veci a veľmi chce Božie veci, veľmi chce byť tam, kde ide o Otca. Už teraz, keď sedí v chráme medzi učiteľmi, keď ich počúva a keď im kladie otázky, už teraz, keď veľmi chce, už teraz, aj keď je mladý, je veľmi duchovne mladý, má v sebe mladého Božieho Ducha a Slovo, ktoré keď neskôr začne ohlasovať, toto Slovo premení starých Duchom v duchovne mladých, aby mali Mladého Ducha, aby chceli, aby neprestali chcieť, aby neprestali nikdy chcieť dobré veci a správne veci a Božie veci a aby zostali večne mladí, večne duchovne mladí – forever young, I want to be forever young.
Tak trocha o tom v osemdesiatom štvrtom či piatom v minulom storočí spievalo trio zo Západného Berlína – Alphawille. A ja som vtedy rástol a okrem iného, trocha som počúval aj tento ich song a túžil som byť večne mladý…
Skôr než Vám na záver tohto uvažovania ponúknem Alphawille, chcem nám všetkým popriať, aby tieto náročné dni celosvetovej pandémie a zároveň dní Veľkého týždňa nám všetkým pomohli naplno si vychutnať príjemné jarné slnečné lúče, prijemný teplý jarný dážď a príjemný jarný vánok. Aby sme si tak uchovali obrovskú túžbu po živote a túžbu chcieť, veľmi chcieť dobré, správne a Božie veci. Pokoj a dobro. Amen
Jozef Žvanda
Alphaville: Forever young
Let’s dance in style Poďme tancovať v štýle,
Let’s dance for a while tancovať na chvíľu
Heaven can wait we’re Nebo počká,
Only watching the skies my sledujeme len oblohu
Hoping for the best Dúfajúc v to najlepšie,
But expecting the worst ale očakávajúc najhoršie
Are you gonna drop the bomb or not? Spustíš to na nás alebo nie?
Let us die young Buď zomrieť mladý
Or let us live forever alebo žiť navždy
We don’t have the power Nemáme moc,
But we never say never ale nikdy nehovoríme nikdy
Sitting in a sandpit Sedieť na pieskovisku,
Life is a short trip život je krátky výlet
The music’s for the sad man Hudba je pre nešťastného človeka
Can you imagine when this race is won? Vieš si predstaviť výhru v tomto zápase?
Turn our golden the faces into the sun Otočiť naše zlatisté tváre do slnka
Praising our leaders, we’re getting in tune Chváliac vodcov, dostávame sa do toho
The music’s played by the, the madman Hudba hraná šialencom
Forever young Navždy mladý
I want to be forever young Chcem byť navždy mladý
Do you really want to live forever? Naozaj chceš žiť naveky?
Forever or never Navždy alebo nikdy
Forever young Navždy mladý
I want to be forever young Chcem byť navždy mladý
Do you really want to live forever? Naozaj chceš žiť naveky?
Forever young Navždy mladý
Some are like water Niektorí sú ako voda,
Some are like the heat niektorí sú ako žiara
Some are a melody Niektorí sú melódia
And some are the beat a niektorí sú rytmus
Sooner or later they all will be gone Skôr či neskôr sa všetci stratia
Why don’t they stay young? Prečo nezostanú mladí?
It’s so hard to get old without a cause Je ťažké zostarnúť bez príčiny
I don’t want to perish like a fading horse Nechcem zahynúť ako slabnúci kôň
Youth’s like diamonds in the sun, Mladosť je ako diamanty v slnečnej žiare,
And diamonds are forever A diamanty sú tu navždy
So many adventures given up today Tak veľa dobrodružstiev sa dnes vzdalo
So many songs we forgot to play Tak veľa piesní sme zabudli hrať
So many dreams swinging out of the blue Tak veľa snov vyprchá
Oh let it come true Nech sa to stane pravdou
Forever young Navždy mladý
I want to be forever young Chcem byť navždy mladý
Do you really want to live forever? Naozaj chceš žiť naveky?
Forever or never Navždy alebo nikdy
Forever young Navždy mladý
I want to be forever young Chcem byť navždy mladý
Do you really want to live forever? Naozaj chceš žiť naveky?
Forever young Navždy mladý
Božie požehnanie, pokoj a dobro všetkým Vám!
Text a foto: Jozef Žvanda