Skip to content Skip to footer

„Boh, ktorý bol tridsať rokov murárom a tesárom, si poradí aj s troskami mojej duše.“

Táto myšlienka švajčiarskeho rímsko-katolíckeho teológa Hans Ursa von Balthasara, uverejnená v najnovšom čísle Katolíckych novín, ma oslovila v súvislosti s dnešnou bohoslužbou slova. V nej v prvom čítaní z knihy Deuteronomium sa dozvedáme o prorokovi, ktorého vzbudí sám Boh z pomedzi svojich bratov. Prostredníctvom jeho úst sa bude Boh prihovárať k človeku, lebo práve do jeho úst vloží svoje slová. V dnešnom evanjeliu sme svedkami, ako sa toto proroctvo v Kafarnaumskej synagóge napĺňa. Ten, ktorého Boh vzbudil spomedzi ľudí, Boží Syn, Ježiš Kristus, tu ohlasuje slovo podložené Božou mocou.

Vďaka tomuto slovu je posadnutý človek oslobodený od zlého ducha. Vďaka sile tohto slova sa ľuďom otvárajú oči a uši srdca a odkrýva sa im podstata ich náboženských úkonov.  V ich vnútri sa dejú tie najväčšie zázraky, v ich neviditeľnom vnútri moc Božieho slova koná veľké divy. Vďaka tým neviditeľným zázrakom v ich vnútri sa oslobodzujú od doterajšej predstavy  žiarlivého, trestajúceho a tvrdého Boha. Vďaka moci Božieho slova sú oslobodení nielen od svojich pomýlených predstáv, ale aj od seba samých, konečne sú slobodní. Moc Ježišovho slova si poradí aj s troskami ľudských duší, tých duší, ktoré mu uveria.

Má aj dnes Božie slovo takú moc? Môže aj dnes uzdravovať, liečiť, oslobodzovať? Ježiš to potvrdzuje, keď na inom mieste hovorí: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora, poslúchla by vás“ (Lk 17,6). Aj na základe týchto Ježišových slov sme presvedčení, že Božie slovo má aj dnes moc. Je tu však potrebný prostriedok, a tým je  viera. Český profesor a kňaz Tomáš Halík si spomína na jedného svojho priateľa z detstva, ktorý tieto slová zobral vážne a istého dňa sa postavil na lúku pred vysokú horu, vzbudil si úprimnú vieru a prikázal hore, aby sa presunula, no nič sa neudialo. Celý sklamaný na niekoľko ďalších rokov zanevrel na Boha. Tomáš Halík sa v knihe Noc spovedníka ďalej pýta: „Či azda tak sa prejavuje moc Božieho slova, že vďaka silnej viere, tak ako je to dnes v móde, budeme na obrovských štadiónoch v sile Ducha Svätého pred fascinovanými zástupmi vyháňať démonov, modlitbou a vkladaním rúk budeme ľudí oslobodzovať od chorôb, ľahko a rýchlo nahradíme drogovo závislým dlhodobú terapiu?“ Nie je náhodou takto chápaná moc Božieho slova skôr prejavom narcizmu, megalománie, mesiášskeho komplexu, pocitu vyvolenia a túžby po obdive druhých?

Nie tu nejde o mimoriadne výkony, hovorí ďalej Halík, nejde ani o zázraky a mimoriadne dary Ducha Svätého. Moc Božieho slova, sila Ježišovho slova sa prejavuje ináč. Najradikálnejšie prejavy viery, vskutku absurdné až nemožné, ba niekedy až bláznivé v očiach tohto sveta vyzerajú úplne ináč. Patrí k tomu odpustiť tam, kde sa môžem pomstiť, ba dokonca milovať nepriateľa a nadstaviť mu druhú tvár. Byť štedrý na prvom mieste voči tým, ktorí mi to nemôžu vrátiť. Milovať, aj keď nepociťujem, že som milovaný, byť verný, aj keď ma ten druhý, sklamal. Vzdať sa násilia, ohovárania, osočovania, klamstva a podvodu, aj keď mnohí iní tak robia. Byť čistý a chrániť si panenstvo, aj keď iní ho už zapredali. V očiach tohto sveta sú práve tieto veci oveľa bláznivejšie ako zázračne presadiť strom či presunúť horu. Práve tie najväčšie zázraky sa dejú v srdci človeka, a tak Boh si dokáže poradiť aj s troskami mojej duše, vraví Hans Urs von Balthasar.

o. Jozef Žvanda