Sú slová, ktoré mi vždy pri rozlúčke ako posledné z mnohých vyrieknutých slov, vtlačí do srdca moja „nemecká mama“ – Edelgard. Spoznal som ju pred deviatimi rokmi počas Svetových dní mládeže v Kolíne nad Rýnom, je pre mňa skutočnou druhou mamou a nám – ružomberským UPaC-čkárom už toľko krát pomohla.
„Bleib treu! – Zostaň verný!“, tieto slová sa mi vynorili v srdci vo chvíli, keď som si prečítal Bohoslužbu slova zo slávnosti Obetovania Pána. Vernosť je totiž akoby spoločným menovateľom všetkých osôb, ktoré tu vystupujú akoby na dnešnej evanjeliovej scéne. Manželský pár Jozef s Máriou sú verní Božiemu zákonu, ktorý pre nich samých nie je mŕtvou literou, ale živým slovom, ktoré pozýva do vzťahu so živým Bohom. Aj preto na štyridsiaty deň po Ježišovom narodení podľa Božieho zákona prinášajú malé dieťa, pred ľudským svetom svojho prvorodeného syna Ježiša, aby ho predstavili Pánovi, aby ho obetovaním uviedli do vzťahu s nebeským Otcom, s Jeho Otcom.
Verným je aj starec Simeon, spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela a Duch Svätý bol na ňom. Napriek dlhým rokom, starobe a mnohým iným ťažkostiam je Simeon verný Bohu, neopúšťa ho a neopúšťa ani chrám. Podobne aj prorokyňa Anna. Obaja napriek pokročilému veku sú verní Bohu a aj dnes prichádzajú za ním do chrámu. V podstate je to Boží Duch, ktorý ich aj dnes vedie sem. Sú verní jeho načúvaniu. A Boh im odplatí ich vernosť, lebo on sám je verný, je verným Bohom. Verný Boh dá verným starcom v malom dieťati rozpoznať Spásu Izraela. A verným je, resp. bude aj to malé dieťa, ktoré dnes chudobný nazaretský pár prináša do chrámu. Napriek ťažkostiam, napriek nesmierne veľkým ťažkostiam zostane verné Otcovmu plánu lásky a necúvne. Na ňom, na tom malom dieťati sa to bude lámať, na ňom sa budú lámať ľudské charaktery. Na ňom, na tom malom dieťati sa ukáže vernosť či nevernosť tak voči Bohu, ako aj voči človeku.
Vernosť, tak prepotrebná čnosť, bez ktorej nie je možné žiť trvalé záväzky, vernosť tak voči Bohu ako aj voči človeku je tou čnosťou, vďaka ktorej je život krajší, vďaka ktorej je manželstvo a kňazstvo krajšie, vďaka ktorej človek vidí hlbšie, naozaj hlbšie. Vernosť zásadám a princípom je tou hybnou silou, ktorá pomáha spoločnosti rásť, vzmáhať sa v oblasti politiky, ekonomiky, kultúry, náboženstva. Vernosť je tým slovíčkom, ktoré mi neustále rezonuje v srdci.
Vernosť! Vernosť Bohu! Koniec koncov tak to krátko pred sobášom skonštatovala aj mladá snúbenica: “Túžim, aby môj budúci manžel bol najprv verný Bohu. Ak totiž bude verný Bohu, bude verný aj mne,” povedala a spolu s ním, v ktorého dlani sa ponárala jej dlaň, pre spoločné Áno so zatajeným dychom vstúpila do chrámu.
„Bleib treu!“ – „Zostaň verný!“ Áno, Pane, túžim Ti zostať verným, prosím, pomôž mi zostarnúť vo vernosti Tebe. Prosím. Veľmi prosím.
Jozef Žvanda
Foto: Internet