„Boh mi je svedkom, ako po vás túžim srdcom Krista Ježiša“, píše dnes svojim učeníkom apoštol Pavol v Liste Filipanom a nebojí sa vyjadriť ani svoje najvnútornejšie pocity k ním. „A modlím sa za to“, hovorí, „aby vaša láska čoraz viac rástla v pravom poznaní a vo všestrannom chápaní, aby ste vedeli rozoznať, čo je lepšie…“ V týchto niekoľkých slovách si môžeme všimnúť to, čo je alebo by malo byť súčasťou aj nášho života, s čím sa však nie vždy vieme správne popasovať. Tou prvou skutočnosťou je už spomínané vyjadrenie svojich najvnútornejších pocitov. Apoštol Pavol, hoc tvrdý muž, ktorý si vo svojom živote pre Kristovo meno toho užil naozaj dosť, to dokázal, dokázal vyjadriť svoje city. Tak veľmi je potrebné, aby sme aj my svojim blízkym dokázali povedať, čo prežívame, vyjadriť svoje pocity, či už negatívne alebo pozitívne. Aj Pán Ježiš to dokázal. Apoštol Pavol bol schopný vyjadriť aj svoje túžby. Každý z nás nosí v sebe rozličné túžby, no nie vždy si vieme s nimi rady. Príčina? Je potrebné vedieť ich aj správne rozlišovať. A na toto upozorňuje apoštol, keď sa za Filipanov modlí slovami: „… aby ste vedeli rozoznať, čo je lepšie…“ Preto je potrebné na chvíľu sa zastaviť práve pri tom, čo je ukryté v našich srdciach, pri našich túžbach a pri ich rozlišovaní. V tejto súvislosti sa mi dostala do rúk kniha od jezuitského kňaza Jamesa Martina SJ pod názvom Jezuitský návod takmer na všetko, kde v tretej kapitole uvažuje nad túžbou.
Túžba je kľúčový bod, ako sa k nám prihovára Boh. Sväté túžby sú odlišné od povrchných rozmarov ako napr. „chcem nové auto či nový počítač“. Hovoríme o najhlbších túžbach, ktoré formujú náš život, ktoré nám pomáhajú dozvedieť sa, čo Boh od nás chce a ako veľmi chce byť s nami. Rozpoznať tieto túžby znamená rozpoznať, po čom Boh v našom živote túži. Páter Martin spomína, ako krátko pred svojou diakonskou vysviackou sa musel podrobiť ťažkej operácii, z ktorej mal veľký strach. Keď ležal na operačnom stole, bál sa aby nezomrel, lebo v tej chvíli pocítil obrovskú túžbu stať sa kňazom. Keď sa po operácii preberal zo spánku, ako prvé slová, ktoré počul, boli slová sestričky: „Otče? Otče? Otče?“ Tak ho oslovila zdravotná sestra mysliac si, že on je už kňazom. Boh prekvapení mu takto potvrdil jeho túžbu po kňazstve.
Pomenovanie vlastných túžob nám hovorí niečo o tom, kým sme. Je oslobodzujúce povedať: „Toto je to, čo chcem v živote robiť.“ Podobne spieva aj Pavol Hammel v jednej zo svojich piesni: „Na začiatok nám netreba veľa, stačí nám, že sme majiteľmi cieľa.“ Vyjadrenie našich túžob nás privádza do užšieho vzťahu s Bohom. Nevyjadriť naše túžby by bolo, ako nezdôveriť sa priateľovi s najhlbšími myšlienkami. Keď povieme Bohu o našich túžbach, náš vzťah sa s Bohom prehĺbi. Ak muž a žena cítia fyzickú, citovú a duchovnú túžbu jeden po druhom, týmto spôsobom objavujú svoje povolanie žiť v manželstve. Túžby nám pomáhajú nájsť svoje miesto v živote, ale najprv ich musíme poznať. Aj preto zakladateľ jezuitov
sv. Ignác z Loyoly vyzýva, aby na začiatku každej modlitby sme poprosili Boha o to, čo chceme a po čom túžime.
Páter James Martin ďalej tvrdí, že každý človek má vrodenú túžbu po Bohu. Mnohí ľudia zažili už pocit, keď v živote dosiahli určitý úspech a šťastie, ale cítili, že vždy im ešte čosi chýba. Skupina U2 spievala v 80-tych rokoch: „Ešte stále som nenašiel, čo hľadám.“ Všetci pociťujeme ten nepokoj, hlodavý pocit, že podstatou života musí byť čosi viac ako len prežívanie zo dňa na deň. Píše o tom aj holandský kňaz Henri Nouwen: „Niekde hlboko v našich srdciach už vieme, že úspech, sláva, vplyv, moc a peniaze nám neposkytnú vnútornú radosť a pokoj, po ktorých túžime. Niekde v sebe sme už dokonca mohli pocítiť určitú závisť voči tým, ktorí sa striasli všetkých falošných ambícií a našli hlbšie naplnenie vo vzťahu s Bohom. Áno, niekde v nás sme už dokonca mohli pocítiť chuť tajomnej radosti v úsmeve tých, ktorí nemajú čo stratiť.“ V úsilí zaplniť prázdnotu to niektorí dotiahnu k závislostiam: drogám, alkoholu, gamblerstvu… Závislosti však vedú ešte k väčšej prázdnote a napokon k samote a zúfalstvu.
Bežné túžby a dojatie sú spôsoby, ako si uvedomiť túžbu po Bohu. Páter Martin cituje
sv. Jána z Kríža, ktorý takúto túžbu nazýva túžbou po „neviem čom.“ Páter rovnako spomína aj istú svoju známu, ktorá sama seba označuje za workoholičku a ktorá roky nebola v kostole. Keď raz išla na krst priateľovho dieťaťa, odrazu sa v nej zmocnili silné pocity, najmä túžba žiť pokojnejšie a sústredenejšie. Začala plakať, hoci nevedela prečo. No neskôr sa nad tým iba zasmiala a povedala, že sa nechal iba premôcť citmi. Páter Martin to vysvetlil ináč: „V tej chvíli mala vypnuté obranné mechanizmy a zažila Božiu túžbu po nej.“ V našej kultúre je zvykom tlmiť alebo dokonca popierať tieto prirodzené duchovné zážitky a vysvetľovať ich čisto racionálnymi príčinami. Tieto udalosti môžeme odmietať aj preto, lebo sa nám zdajú príliš jednoduché nato, aby prichádzali od Boha. A tak sa podobáme sýrskemu Námanovi zo Starého zákona, ktorý pre svoje uzdravenie nechcel urobiť jednoduchú vec, ktorú mu poradil prorok Elizeus, sedemkrát sa ponoriť do rieky Jordán. Aj my hľadáme, čosi mimoriadne, čo by nás presvedčilo o Božej prítomnosti. Práve v jednoduchých veciach, v bežných udalostiach a v obyčajných túžbach možno nájsť Boha.
Pripraviť cestu Pánovi, vyrovnať mu chodníky, k čomu dnes vyzýva Ján Krstiteľ, je možno výzvou aj k rozlišovaniu našich túžob, k rozlišovaniu toho, po čom túžime. Neskrýva sa za tými to túžbami naša ešte väčšia túžba po Bohu?
Jozef Žvanda
(MARTIN, J. Jezuitský návod takmer na všetko. Trnava : Dobrá kniha, 2012, s. 70-83).